Výňatok z Eca_Babylonský rozhovor

Kalligram, 2003; 219 s.

*****

"Z pohľadu súčasných kvantitatívnych fenoménov priemernosť znamená zlatú strednú cestu, a pre tých, čo sa ešte stále nezaradili, cieľ ich úsilia. Vtipné prirovnanie hovorí, že štatistika je veda, podľa ktorej ak jeden človek zje denne dve kurčatá a druhý ani jedno, každý z nich zje denne jedno kurča; pre človeka, ktorý kurča nemal, je aj polovica kurčaťa denne niečo pozitívne, niečo, o čo treba bojovať. Naopak, z pohľadu kvalitatívnych fenoménov dosiahnuť priemer znamená nedosiahnuť nič. Človek, ktorý je teda priemerne obdarený všetkými morálnymi a intelektuálnymi cnosťami, okamžite klesne na najnižšiu evolučnú úroveň. Kým aristotelovská ´priemernosť´ je vlastne rovnováha v realizovaní vlastných vášní, regulovaná rozoznávacou schopnosťou ´byť opatrný´, človek, ktorý živí v sebe vášne priemerným spôsobom a je iba priemerne opatrný, tvorí nešťastnú vzorku ľudstva..."

*

"Mike Bongiorno svojím živým a grandióznym príkladom neprestajne presvedčuje divákov o hodnote priemernosti. Hoci sa ponúka publiku ako idol, nevyvoláva v ňom pocity  menejcennosti. Diváci sú mu za to vďační a milujú ho. Je zosobnením ideálu, ktorému sa nikto nemusí priblížiť. Na rovnakej úrovni je totiž ktokoľvek z nás. Nijaké náboženstvo nebolo nikdy také zhovievavé k svojim veriacim. V jeho osobe zaniká rozdiel medzi tým, akí sme a akí by sme mali byť. Mike Bongiorno svojim obdivovateľom hovorí: vy ste bohmi, zostaňte preto na mieste..."

*

"Rozmýšľate nad tým, aký by mohol byť nový román, ktorého dej by závisel iba od vás, ale neodvažujete sa načrtnúť jeho osnovu, lebo by ste do vyrovnanej nereálnosti svojho labyrintu zakomponovali obrovský chaos samozrejmostí."

La životná fiesta

Nebudem hovoriť "pardon, že píšem", keď mi ruka sama od seba blúdi po papieri. Píšem, lebo to ide, nie aby to išlo. Ale niekedy aj tak. A vtedy išlo haiku k duhu. Na kolene vo vlaku. 

Zradila sa ona,

cvrlikala sama i

vedela čo vie.

***

Okná do duše,

spieva samo nebo na

semeništi sna.

***

Skákal um doma,

odišiel von spievať

zbohatli všetci.

***

Teplo stúpa von,

rozum býva v lese.

Idem si poň ta... 

Foto: elpueblo.org

RC_Jonas Jonasson: Analfabetka alebo kam kráčaš Jonas Jonasson

Otázka všetkých pre všetko, moja pre Jonassona, ktorý sa už aj v slovenskom preklade prihovára čitateľovi. Keďže sa do kín dostala sfilmovaná verzia jeho knižnej prvotiny, dá sa táto otázka konštatovať predsa len zodpovednejšie. Ale film či nie, ťažko zabudnúť na z okna vyskakujúceho Allana. Tak teda, kam kráčaš?

******

Počet strán: 352

Rok vydania: 5/2014

Žáner: politická/spoločenská satira

Správne možno z úvodu usudzovať, že Analfabetku aspoň čiastočne podrobím komparácii so Starčekom. Či zaslúžene, alebo vykonštruovane, to sa hádam ukáže.

 Už len fakt, že názvy oboch kníh sa dajú zredukovať na púhy slovný zvrat, ktorý signalizuje ironickosť a či nadsádzku... a mne, priznám sa, i politickú previazanosť, hovorí za všetko. Po prvom kole (rozumej Starčekovi) som videla politickú satiru a... preto sa nečudujem, že podvedome mi už aj analfabetizmus pripadá v určitom zmysle politicky činný. A ono sa ukáže, že nie som až tak vedľa. V istom kúte Afriky, mestečko Sowet pri Johannesburgu, vyčnieva istá analfabetka, ktorá ňou je z istého rozmaru privilegovaných výšin. Neodráža reálny stav, ale spokojnosť vrchnosti, že dokáže tak „trefne“ označiť skupinu alebo prinajmenšom jedinca. Čo už však záleží na nevinnom označkovaní, keď sa 60te roky, začiatok príbehu, tak či tak odohrávajú v duchu „deti nemajú hodnotu“. Neradno hovoriť, že už len táto ideová línia predznačuje cestu ostatného života-neživota na kúsku čierneho kontinentu. Keď tak uvažujem, dalo sa začať spôsobom: kde bolo, tam (ne)bolo, kde ľudia fetovali riedidlo, aby zabudli na biedu a kde sa lúčenie so zomrelými stalo dennou rutinou... žila raz mladá deva Nombeko Mayeki s dosiaľ netušenými schopnosťami, pre ktorú sa slová zmena a jedlo stali synonymom nádhernosti. Jej schopnosti neboli nadprirodzené, lež sa vymykala šedému priemeru ničotnosti (dokonca ho viacnásobne prevyšovala) a od analfabetizmu mala postupom času tiež ďaleko. V momente, keď sa naskytla lukratívna príležitosť, jej pačesy neostali bez povšimnutia. Tak sa začala cesta tŕnistá i neuveriteľná.

Spočiatku teda v duchu objavovania nových možností pre čierne dievča, ktoré na prvý pohľad žiadne možnosti nemalo, sa týčili v knihe situácie a momenty, dávajúce na známosť, aby sa počítalo s novým a celkom osviežujúcim dychom Jonassona. Ten okrem Nombeko stvoril aj Ingmara s jeho royalizmom, ktorý nakoniec nebol taký nehynúci, ako to spočiatku vyzeralo. A bodaj ho! Aj vďaka nemu sa objavila obdobná filozofická myšlienka na život: máš, čo máš a kým nebudeš mať viac, inak to nebude. Ak to niekomu nie je povedomé, ponáša sa to na Allanovu životnú filozofiu: je tak, ako je a bude tak, ako bude. Medzitým sa Nombeko stihla stať obeťou autonehody, skorumpovaného súdu, krycou silou pre prepito-neschopného inžiniera Westhuizena i členkou „atómovej“ domácnosti. Svojím spôsobom bola  Nombeko vlastne dcérou a či vnučkou Starčeka, s tým rozdielom, že ona nebola vystavená toľkým náhodám, ale svoj osud si strojila sama – ak to išlo. Aj keď nemožno povedať, že príhodné situácie sa tiež nenašli. Také tie, čo vyriešia všetko.  

Symbolizmus dneška bol zachovaný vo vyjadrení, s ktorým sa celkom stotožňujem:

„Inžinier vedel, že netreba vedieť všetko. Stačí mať dobré známky, správneho otecka a schopnosť bezočivo využívať iných.“ Nenariekam však, bude aj horšie. Nuž, ale aspoň vynikla Nombeko ako naslovovzatý protiklad – žena z ľudu bez perspektívy, ktorá predčí všetky malomyseľné predstavy oproti chlapíkovi so striebrom v ústach i na podnose. Na zreteľ sa dostáva ďalšia podobnosť. Scéna plná významných dejateľov – osobnostných i organizovaných. Od čínskych komunistických vodcov, cez iraelský Mossad (mimochodom, ten z istých výbušných dôvodov prenasleduje Nombeko, povedomé?), Kaddáfiho až po amerických prezidentov. S niektorými postavami to však podľa môjho uváženia Jonasson prešvihol. Alebo ako sa využíva hyperbola hyperveľkej veľkosti v rámci prehnaného poukázania na charakterové vlastnosti istých osôb. Nie som veľký zástanca „civilizácie“, ale čo je veľa, to je veľa.

Potom prišiel útlm, čas, keď som už nebola príliš schopná nasiaknuť, čo prichádzalo, spisovateľovi dochádzala čerstvá čerstvosť. Dávkovanie absurdizmu sa musí ustriehnuť a ono sa trošku vymklo kontrole. Hoci prínosné myšlienky stále figurovali a boli očakávané. Či už o vymývaní mozgov a potrebe vyrastať bez programového zamerania kohosi iného.

„Život nemusí byť jednoduchý,

len nech nie je bezobsažný.“

A moja odpoveď? Jonas Jonasson akoby sa neuberal nikam. Prešľapuje na mieste a opakuje staré vzorce v domnení, že zaberú. Istý čas je to aj pravda, ale napriek tomu ma sympatická žltá knižôčka núti uvažovať, čo by som povedala na to, keby som si teraz Starčeka znovu prečítala. Či by som ho aj tentokrát dokázala vnímať ako skvelý, mnohovrstvový počin alebo by ma prinútil vidieť len a len vtipný, ale zato obyčajný príbeh. Ale to už je na inú debatu.

INFO: 

Meno: Jonas Jonasson 

Narodený v:  Växsjo, Švédsko 

Vyštudovaný: Švédština a španielčina

   

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem BUXu. A v prípade  záujmu nájdete Analfabetku TU. 

Foto: bux.sk; touchdigital.co.za;              martinus.sk

RC_Jennifer Clement: Modlitby za unesené_Ak budeš škaredá, ostaneš doma alebo nikdy sa nevracaj

Ikar v nejednom prípade siaha po neopozeraných príbehoch, zavetria ich ako žralok zacíti krv v oceáne kníh. Tento raz ich zaujala prvotina vyštudovanej literátky Jennifer Clement, ktorá sa zamerala na nehostinné sociálne pomery

malého štátu Guervera v Mexiku. 

****

Počet strán: 240

Rok vydania: 4/2014

Žáner: spoločenský román

Je jasné, že životné nepohodlie má hlbšiu studnicu nápadov, akoby malo ísť všetko dobre.  Vzruchy a hlavne problém nás dokonca definujú. Akým spôsobom ich prekonáme, takým spôsobom sa na nás možno pozerať. Ladydi Garcia, mladé mexické dievča, čelí rozhodne veľkému problému. Životu na vŕšku, ktorý je z jednej strany obklopený marihuanovým poľom a z druhej drogovými kartelmi. Všetko konzervuje horúce podnebie, čo z ľudí robí odšťavovače, supy a „pomoc“ vojensko-policajných zložiek, poprašujúcich makové polia herbicídmi (alias je nám jedno, kde to zhodíme). A sem-tam aj tamojších obyvateľov. Skrátka je to prostredie, ktoré je ideálne pre dospievanie a život ako taký asi tak, ako môže byť život v hlbokej studni so stuchnutou vodou. Málovýchodiskový.

Domov môj milovaný

Ladydi má aspoň svoje kamarátky, matku – kleptomanku modli sa za lyžičku a ostatné obyvateľky, ktoré tvorili komunitu Guervera. Otcov a manželov už dlho nikto nevidel a v horšom prípade ani ich zárobky z Ameriky. Jednoducho, kto raz odišiel, ťažko sa mu vracalo. A keďže bola núdza o mužov, ženy sa ťažko samy bránili nájazdom drogoúnoscov, ktorí radi chodili na zber pekných žien a či dievčat „kus balenej hovädziny“. Jediné, čo mohlo dedinčanky ako-tak zachrániť, bola ich vynaliezavosť. Možno by som ti mala vybiť zuby. Zaznelo nejeden raz z úst matky. V lepšom prípade ich len začiernili. Ženská krása tam veru nemala miesto, rozhodne nepomáhala a koniec koncov bola aj zbytočná. V priestore, kde sa nevyskytovali muži a kde nebola absolútne žiadna perspektíva na iný život. Prečo tam teda

ostávali?

Ženy sa rady viažu na miesto, vydávajú ho za svoje a nerady sa s ním lúčia. Možno aj preto im bolo zaťažko emigrovať, utiecť a infiltrovať sa do pohostinnejšieho prostredia. Acapulca, Ameriky, kdekoľvek. Ale Ladydi sa napriek štatistickej nemožnosti zamestná a prichádza šanca... Všetko vyzerá nádejne, veď sa v nemožnosti objavila možnosť, až kým sa mraky znovu nenazbierajú.

Ono, príbeh je to vcelku jednoduchý, lebo je rozprávaný retrospektívne prostredníctvom kvázi denníkových záznamov mladej Ladydi a v podstate ani nemá dej. Z jej rozprávania zaznieva nielen ona sama, ale akoby cez ňu hovorila jej matka. Vidno, že v jej živote zohrávala kľúčovú úlohu. Citovala ju, aj keď v knihe by ste ťažko hľadali monológy a dialógy detto. Podľa toho, akým spôsobom predostierala pohľad na svet, dávala o sebe tušiť. Rozhodne nedokáže k bezvýhradnej pozornosti doviesť všetkých. Aj pre to, že trhane prechádzala z témy na tému, myšlienkové pochody zachytávala skôr z perspektívy „čo prv príde, to prv melie“ a tak to aj ukladala vetu za vetou. A to som stále pri hlavnej hrdinke. Autorke knihy môžem dané skutočnosti buď zazlievať, alebo sa s nimi zmieriť. V mojom prípade skôr zazlievať, pretože nedokázala vybraným spôsobom rozprávania sprostredkovať to, čo by dokázali priame konflikty. Dialo sa i nedialo. A to je ako vidieť jablko, ale nemôcť sa do neho zahryznúť a naplno vychutnať šťavnatú dužinu.

Ďalším problémom bolo zachytávanie času. Ten sa nedal príliš zachytiť, pretože sa prelínal, čím spôsoboval nejeden raz zmätenosť. Nehovoriac už o pocitovej jednoliatosti či o rovnakom tóne od začiatku do konca.

Priznávam, takýto príbeh, takto prerozprávaný som ešte nečítala. Lenže to je asi tak všetko. Milosrdenstvo nie je očividne obojstranná cesta a nedostatok tohto a iného citu ma vyžmýkal dosucha. A hoci by som citové vydieranie odsúdila presne tak isto, jeho nedostatok je v tomto prípade rovnakým „zločinom“. Nie však takým, aby sa kniha nedala prečítať. Raz určite. 

Info:

Meno: Jennifer Clement 

Narodená v: Mexiko

Vyštudovaná: Anglická literatúra 

                       a antropológia;

                       Francúzska literatúra

Ďakujem krásne BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Knihu si môžete pozrieť a 

zakúpiť TU.

Foto: www.bux.sk, www.jennifer-clement.com, www.vivo.sk

RC_Erik Axl Sund: Havranie dievča (1)_Keď zlo zo stránky kvapká

Ďalší severský závan sa k nám dostal. Ďalšie spisovateľské duo. Po Larsovi

Keplerovi prichádzajú Jeker Eriksson a Håkan Axlander Sundquist alias Erik Axl Sund. A márne by ste sa dovolávali niečoho iného ako kriminálky, trileru alebo psychična, lebo presne to sa vám opäť dostane. Až priehrštím.

******

Kriminálna komisárka Jeanette Kihlbergová už v praxi zažila všeličo, ale keď ju zavolajú k najnovšiemu prípadu, musí pozbierať všetky sily. V kríkoch neďaleko stanice štokholmského metra sa nájde telo malého chlapca. Mumifikované, zohavené, s početnými ranami, telo, ktoré sa bránilo útoku, dokým vládalo, ako keď v ringu bojujú na život a na smrť cvičené psy. Chlapec je pravdepodobne cudzinec „bez minulosti“, ktorý zdanlivo nikomu nechýba, a tak prípad má pre jej nadriadených i prokurátora len nízku prioritu. Jeanette sa nevzdáva, ale stôp je málo a vyšetrovanie sa komplikuje. Hromadia sa však aj problémy v súkromnom živote – manžel je neúspešný umelec a ťarcha financovania rodiny ostáva na nej.
Psychoterapeutka Sofia Zetterlundová vyšetruje dvoch klientov: Samuela Baia, detského vojaka zo Sierry Leone, a Victoriu Bergmanovú, ženu v strednom veku, ktorú v detstve týrali a zneužívali. Dvaja rôzni ľudia s rovnakým problémom – u oboch badať znaky závažnej poruchy osobnosti.
Jeanette a Sofia riešia tú istú otázku: Akému veľkému utrpeniu môže človek vystaviť druhého človeka, skôr než sám prestane byť človekom a stane sa monštrom?
Obe ženy sa zblížia, možno až priveľmi. Dokonca sa jedného dňa vyberú s Jeanettiným synom Johnom do lunaparku a zlo sa opäť priblíži, je celkom blízko...

******

Po mojej poslednej (takmer) romantickej knihe Iba jeden rok (Ikar, 2014) je to maximálny obrat v obsahu. Už aj tým, že náhoda je v Havraňom dievčati považovaná za nebezpečnú, zatiaľ čo Willem z Iba jedného roku bral náhodu za bernú mincu. Nuž, paradoxom sa nevyhneme a o to je potom zaujímavejšie porovnávať (neporovnateľné) v určitých aspektoch.

Havranie dievča začína zhurta tým, že hlavný kriminálny živel si stelie svoj pelech a my pomaly načierame do jeho myslenia. Dlho predlho však ostane jeho myseľ skrytá v akomsi opare, budeme držaní na motúziku a nech sa budeme vzpierať hocijako urputne, tak to ostane ešte ďalších tristo strán. Zato vedúca komisárka, trošku zakomplexovaná Jeanette Kihlbergová, to je hotová otvorená kniha. Celý čas môžeme hltať jej život od alfy po omegu, vytvárať si názor, obraz, čokoľvek je zapotreby, ale živel uniká napriek tomu, že sa sem-tam po kúsku čosi prevalí. V tomto si Sund dáva záležať. Šperkuje a popúšťa vlákenko za vlákenkom, ani o piaď viacej.  Ale čitateľ sa nemôže sťažovať, keďže s Jeanette žije jej stereotypný a celkom nespokojno-mizerný život. S manželom, ktorého najlepším kamarátom je gauč, s večne sklamaným synom, so spolupracovníkmi, ktorí ju pre jej veliteľské sklony prezývajú mužským aliasom a rodičmi, čo sú jej bankou... Vlastne ani nemá život. Okrem práce. No kto by na niečo takéto povedal krivého slova? Vskutku výborný základ pre silnú, atmosférou nabitú zápletku, už len pre to, že mnoho ľudí sa v tom nájde.

Keď ide všetko bokom

Veľmi skoro sa k všetkému pripletie aj psychologička Sofia (aké príhodné meno), ktorá má určitý špecifický problém – má minulosť. Preto je aj kniha príhodne rozdelená na súčasnosť,

kde sa množia mŕtvoly chlapcov akoby ich vyrábali na zákazku a minulosť, čo by nemala byť súčasťou žiadneho života. Pretože je taká ohavná, smutná, biedna a ľudsky-neľudská. Niekto by na to pohodil plecom „stáva sa“. Aj to je ľudská chudoba. No ale je to tu, je to zhmotnené v knihe a v rámci krátkych severských kapitol, to odznie akosi rýchlejšie. Takže, okrem domnelej hlavnej predstaviteľky a jej pridružených „planét“ sa centrum pozornosti presúva k zrade toho najhrubšieho zrna. K zrade na deťoch.

Keď sa práve to uvedomí, malicherne vyznieva otázka genderovej nerovnosti v práci, opilecké sklony, nezodpovednosť v manželskej sfére, finančné problémy... čokoľvek, čo sa na stránkach súbežne nachádza. Ale aj prostredníctvom „toho“ sa ten, kto číta, dostáva do mysle škodnej a už mu taká zničujúca nepripadá. Iba zničená. A nie, nevytvára si k nej žiadne sympatie, len ju dokáže pochopiť a to aj vďaka tomu, ako sa v tom dokázal Sund vyhrať. Je tu dokonca nábeh na vytvorenie empatického človeka z totálneho dreva. K čomu nedokážem byť empatická je spôsob premýšľania niektorých postáv. Ako dokážu žiť v neuspokojivom zväzku/živote/čomkoľvek a nahovárať si, že lepšie príde (samo)? Ech, čudná to realita, či už knižná, alebo tá ozajstná.

Istý čas som mala pocit, že explicitnosťou chce autor ťažiskovo zasiahnuť každého, koho môže. A postupom času mu to nijak zvlášť nezazlievam aj keby to bola pravda, pretože sa mi zdá, že s otvorenosťou sa ďalej dôjde. Treba si naliať čistého a postupovať s tým, čo je k dispozícii a neutekať od toho, neschovávať sa: pred krachujúcim manželstvom, pred zničujúcou túžbou po kariérnom postupe za každú cenu a či pred pedofíliou, lebo vždy je riešenie a východisko. Takže nakoniec spôsob rozprávania krkolomne schvaľujem. S čím už mám väčší problém je neuzavretý koniec. Viem, že je to najnovší trend, ťahať sa od knihy ku knihe a vytvárať 10-dielne opusy, ale... kniha s podobnou tematikou je pre mňa jednorazová záležitosť. Chcela som mať po tom a nemám.  

Rada by som teda chcela upozorniť čitateľa. Je to drapľavá kniha, má drsné spôsoby a môže (a či mala by) spôsobiť nepohodlie. Vytvára dojem, že v každom drieme Dr. Hyde a že každú chvíľu môže vyjsť na povrch. Kvapká na čitateľskú cestu toľko temného, že je zdravšie ju dávkovať postupne. Kniha, kde vzdialenosť niekedy znamená obrovskú blízkosť a naopak. Ale ak si pripravený, túžiš po okrajoch človečej mysle, tak nech sa páči. Havranie dievča je pre teba ako stvorené.

Krásne ďakujem BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Knihu si môžete kúpiť TU. 

Foto: bux.sk, creepypasta.wikia.com