Poznámky k Rebelke_Martina Kempff

BB/Art, 2001; 262 s.

*****

POSTAVY:

Manto (Magdalina) - mladá Grékyňa, ale už nie naivná; papuľnatá, svojhlavá, nezávislá; drieme v nej krv voľnosti; na svoju dobu (zač. 19. stor.) dravá a ironická = rebelka; narába s ľudskými životmi, stáva sa z nej demagóg, aj keď pre dobrú vec (ambivalentné); nie je vždy nezištná, jej márnivé ego v nej stále drieme - akoby to, čo robila bolo len kvôli sláve /poľnej tráve/; povrchná stránke M., javí sa miestami ako alibista, rozpoltená osobnosť, hľadajúca svoju cestu; sloboda verzus pohodlie; "Když už není šťastná ona, nebude v jejím domě šťastný nikdo."; sem-tam sa zdá, že má martýrske sklony

Vassiliki - slúžka s temnou, nevypovedanou, minulosťou; nerozlučný tieň Manto; keby nebolo V., tak by Manto nedošla do dobrého osobnostného konca

Jakinthos - vzdelaný grécky aristokrat, ktorý sa rozhodol, že Manto bude raz jeho žena

Marcus - hovorí, že ženy sú si podobné s kravami - týmto vyhlásením chcel uštedriť lekciu Manto, ktorej správanie ho rozčuľovalo; neskôr objaví pravú stránku Manto (tú jeho) a zaľúbi sa do nej, napriek ich príbuzenskému stavu a tá jeho city opätuje;

Papas Mavros - muž, ktorý zohrá veľkú úlohu vo formovaní Manto k cieľom revolúcie; formuje z nej osobu hodnú nasledovania (sporné); rád ťahá za nitky

Princ Dimitrios Ypsilantis - "obeť" Manto; človek, ktorý stál na čele vojsk

Lambrini - dcéra Manto a Marcusa

POSTREHY a VÝVOJ:

Celkom zaujímavý úvod, a to smrťou Manty - nie celá rodina je presvedčená, že ide o náhodu, ako sa ukáže, môže ísť o politický čin, pretože jej otec bol vodca odboja, spoločnosti, ktorá bojovala za nezávislosť Grécka (vtedy pod tureckou porobou).

Zobrazuje, že aj na strane Turkov sú jemnocitní a spravodliví muži.

O kostolnej bráne "100 dverí" - poklad, ktorý ukrývajú

O tom, že Gréci len ťažko hovorili po grécky - kvôli Turkom a kvôli nevzdelanosti (a na druhej strane aristokracia používala skôr francúzsky jazyk, ten grécky zatracovali ako "nečistý") - "Řecko Řekúm" hovoria ľudia po rusky (Gréci)

Dominantný patriarchizmus - ženy mali tmeliť rodinu, držať sa úlohy hostiteľky a spol.

O tendenciách vyšších vrstiev sa rýchlo "odrodiť" - ak nedrží krajinu šľachta, musí prostý ľud

O rodiacej sa revolúcii, na ktorej čelo sa mala postaviť žena - Manto (s cielenou výchovou); myšlienka, že revolúcia sa rodí od spodku

Prvé sexuálne skúsenosti mladej Manto a jej vzplanutie k bratrancovi /zakázaná láska/

Explicitne a aj skryto prepieraná sloboda človeka, jeho ducha a spoločnosti ako takej

Odohrávajú sa boje - väčšinou nepriamo a ak aj áno, nie naturalisticky, skôr minimalistickými opismi

Skutočnými obeťami vojen je nakoniec bieda ľudí, ktorí s ňou nemajú takmer nič spoločné

Úsudky, ach, tie úsudky o niekom (domýšľanie, konštruovanie na základe minima informácií)

Egypťania sa pripoja k silám proti Grécku - masakre

Veľa rozhodnutí sa Manto viac ako neoplatí, dokonca sa jej vypomstia, ale je to súčasť formovania jej budúceho ja, už oprosteného od pozlátka moci a bohatstva; aj keď (z čitateľovej perspektívy) sa zdá, že na ceste mala mnoho vodítok

Prichádza moment, keď M. spoznala, že svet tu nie je pre jej rozmary, že sa musí skutočne pričiniť v niečom, čo nezaváňa matériou

Ako sa kedysi Štúr nechal počuť - národnej otázke sa treba venovať naplno - nečudo preto, že sa M. život uberal tým smerom, ktorým išiel

Čas a skúsenosti sú praví učitelia

Toľko nedorozumení a stačilo pritom len komunikovať - prečo si ľudia ubližujú? -

CITÁTY A MYŠLIENKY:

"Vezmu si ji, ale nesmím ji úplně zkrotit. Při bouři jí nasadím uzdu, která ji ochrání tak jako lano, jímž je připoutána teď." (s. 12) Jakinthos zahorel láskou k Manto

"Národ musel být vyburcován ze své letargie a některým lidem se muselo dostat cílené výchovy, aby se dala zahájit revoluce." (s. 19)

"Musíme tedy apelovat na humanistického ducha naší doby a dúrazně Evropanúm připomenout, zač vděčí naší kultuře." (s. 30) Ako si Gréci chceli vybrať splátku za ich predchádzajúci vplyv na vývoj

"I kdyby tě nechali jít, kam chceš, nebudeš svobodná.Společnost by tě odstrčila, protože nežiješ tak, jak se od tebe očekává, a byla bys pak uprostřed své svobody velmi osamělá!" (s. 41) Papas Mavros

"Řekněte mé matce  a každému, kdo to chce ještě vědět, že budu poslední, kdo tuto zemi opustí" (s. 73) Manto

"Kde chybějí tělesné síly, musí zapracovat duch." (s. 146) Vassiliki ´jakožto´hlava so skúsenosťami

"Člověk múže mít i takové přátele, které osobně nezná." (s. 152) Manto o lordovi Byronovi, ktorý bol viac ako naklonený gréckej veci a aj participoval na bojoch

"Nenávist je určena jen jednotlivcúm. Nemúžeme nenávidět celý národ, a už vúbec ne Turky... žádný národ na této zemi nám není bližší než Turci." "Když takhle uvažujete, jak dokážete proti nějakému Turkovi pozvednout zbraň?" "Protože bojuji za své právo a on má příkaz mi v tom bránit." (s. 177) Hovorí jeden z gréckych vodcov v rozhovore s Manto

"Zkušenost ho naučila, že některým ženám je třeba jejich štěstí vnutit." (s. 213) princ Dimitrios od Manto /ďalší v zástupe mužov, ktorí podľahli jej čaru/

DOJEM:

Na to, že išlo o národnooslobodzovací román, postáv bolo pomenej, ale autorka sa zhostila hlavnej hrdinky a úskalí jej života s razantnosťou a cez podrobnosti, hoci paradoxne ani vďaka nim sa nedalo dopredu predvídať takmer nič, čo Manto urobila. Čo je koniec-koncov dobrý znak, zvlášť, keď sa autorka dokázala (napriek tomu) vyhnúť nelogickosti. Čo možno kvitovať ďalej je vierohodnosť situácií, vývoj charakterov a celkovej dynamiky. A hoci sa Kempffová nesnaží blahosklonne narábať s emóciami tým, že by ich vystavovala kdesi na piedestál, zavše z tých neprebádaných, obyčajných slovných útvarov presahuje niečo, čo sa dotkne srdca svalu.

Výňatok z Eca_Babylonský rozhovor

Kalligram, 2003; 219 s.

*****

"Z pohľadu súčasných kvantitatívnych fenoménov priemernosť znamená zlatú strednú cestu, a pre tých, čo sa ešte stále nezaradili, cieľ ich úsilia. Vtipné prirovnanie hovorí, že štatistika je veda, podľa ktorej ak jeden človek zje denne dve kurčatá a druhý ani jedno, každý z nich zje denne jedno kurča; pre človeka, ktorý kurča nemal, je aj polovica kurčaťa denne niečo pozitívne, niečo, o čo treba bojovať. Naopak, z pohľadu kvalitatívnych fenoménov dosiahnuť priemer znamená nedosiahnuť nič. Človek, ktorý je teda priemerne obdarený všetkými morálnymi a intelektuálnymi cnosťami, okamžite klesne na najnižšiu evolučnú úroveň. Kým aristotelovská ´priemernosť´ je vlastne rovnováha v realizovaní vlastných vášní, regulovaná rozoznávacou schopnosťou ´byť opatrný´, človek, ktorý živí v sebe vášne priemerným spôsobom a je iba priemerne opatrný, tvorí nešťastnú vzorku ľudstva..."

*

"Mike Bongiorno svojím živým a grandióznym príkladom neprestajne presvedčuje divákov o hodnote priemernosti. Hoci sa ponúka publiku ako idol, nevyvoláva v ňom pocity  menejcennosti. Diváci sú mu za to vďační a milujú ho. Je zosobnením ideálu, ktorému sa nikto nemusí priblížiť. Na rovnakej úrovni je totiž ktokoľvek z nás. Nijaké náboženstvo nebolo nikdy také zhovievavé k svojim veriacim. V jeho osobe zaniká rozdiel medzi tým, akí sme a akí by sme mali byť. Mike Bongiorno svojim obdivovateľom hovorí: vy ste bohmi, zostaňte preto na mieste..."

*

"Rozmýšľate nad tým, aký by mohol byť nový román, ktorého dej by závisel iba od vás, ale neodvažujete sa načrtnúť jeho osnovu, lebo by ste do vyrovnanej nereálnosti svojho labyrintu zakomponovali obrovský chaos samozrejmostí."

RC_Jennifer Clement: Modlitby za unesené_Ak budeš škaredá, ostaneš doma alebo nikdy sa nevracaj

Ikar v nejednom prípade siaha po neopozeraných príbehoch, zavetria ich ako žralok zacíti krv v oceáne kníh. Tento raz ich zaujala prvotina vyštudovanej literátky Jennifer Clement, ktorá sa zamerala na nehostinné sociálne pomery

malého štátu Guervera v Mexiku. 

****

Počet strán: 240

Rok vydania: 4/2014

Žáner: spoločenský román

Je jasné, že životné nepohodlie má hlbšiu studnicu nápadov, akoby malo ísť všetko dobre.  Vzruchy a hlavne problém nás dokonca definujú. Akým spôsobom ich prekonáme, takým spôsobom sa na nás možno pozerať. Ladydi Garcia, mladé mexické dievča, čelí rozhodne veľkému problému. Životu na vŕšku, ktorý je z jednej strany obklopený marihuanovým poľom a z druhej drogovými kartelmi. Všetko konzervuje horúce podnebie, čo z ľudí robí odšťavovače, supy a „pomoc“ vojensko-policajných zložiek, poprašujúcich makové polia herbicídmi (alias je nám jedno, kde to zhodíme). A sem-tam aj tamojších obyvateľov. Skrátka je to prostredie, ktoré je ideálne pre dospievanie a život ako taký asi tak, ako môže byť život v hlbokej studni so stuchnutou vodou. Málovýchodiskový.

Domov môj milovaný

Ladydi má aspoň svoje kamarátky, matku – kleptomanku modli sa za lyžičku a ostatné obyvateľky, ktoré tvorili komunitu Guervera. Otcov a manželov už dlho nikto nevidel a v horšom prípade ani ich zárobky z Ameriky. Jednoducho, kto raz odišiel, ťažko sa mu vracalo. A keďže bola núdza o mužov, ženy sa ťažko samy bránili nájazdom drogoúnoscov, ktorí radi chodili na zber pekných žien a či dievčat „kus balenej hovädziny“. Jediné, čo mohlo dedinčanky ako-tak zachrániť, bola ich vynaliezavosť. Možno by som ti mala vybiť zuby. Zaznelo nejeden raz z úst matky. V lepšom prípade ich len začiernili. Ženská krása tam veru nemala miesto, rozhodne nepomáhala a koniec koncov bola aj zbytočná. V priestore, kde sa nevyskytovali muži a kde nebola absolútne žiadna perspektíva na iný život. Prečo tam teda

ostávali?

Ženy sa rady viažu na miesto, vydávajú ho za svoje a nerady sa s ním lúčia. Možno aj preto im bolo zaťažko emigrovať, utiecť a infiltrovať sa do pohostinnejšieho prostredia. Acapulca, Ameriky, kdekoľvek. Ale Ladydi sa napriek štatistickej nemožnosti zamestná a prichádza šanca... Všetko vyzerá nádejne, veď sa v nemožnosti objavila možnosť, až kým sa mraky znovu nenazbierajú.

Ono, príbeh je to vcelku jednoduchý, lebo je rozprávaný retrospektívne prostredníctvom kvázi denníkových záznamov mladej Ladydi a v podstate ani nemá dej. Z jej rozprávania zaznieva nielen ona sama, ale akoby cez ňu hovorila jej matka. Vidno, že v jej živote zohrávala kľúčovú úlohu. Citovala ju, aj keď v knihe by ste ťažko hľadali monológy a dialógy detto. Podľa toho, akým spôsobom predostierala pohľad na svet, dávala o sebe tušiť. Rozhodne nedokáže k bezvýhradnej pozornosti doviesť všetkých. Aj pre to, že trhane prechádzala z témy na tému, myšlienkové pochody zachytávala skôr z perspektívy „čo prv príde, to prv melie“ a tak to aj ukladala vetu za vetou. A to som stále pri hlavnej hrdinke. Autorke knihy môžem dané skutočnosti buď zazlievať, alebo sa s nimi zmieriť. V mojom prípade skôr zazlievať, pretože nedokázala vybraným spôsobom rozprávania sprostredkovať to, čo by dokázali priame konflikty. Dialo sa i nedialo. A to je ako vidieť jablko, ale nemôcť sa do neho zahryznúť a naplno vychutnať šťavnatú dužinu.

Ďalším problémom bolo zachytávanie času. Ten sa nedal príliš zachytiť, pretože sa prelínal, čím spôsoboval nejeden raz zmätenosť. Nehovoriac už o pocitovej jednoliatosti či o rovnakom tóne od začiatku do konca.

Priznávam, takýto príbeh, takto prerozprávaný som ešte nečítala. Lenže to je asi tak všetko. Milosrdenstvo nie je očividne obojstranná cesta a nedostatok tohto a iného citu ma vyžmýkal dosucha. A hoci by som citové vydieranie odsúdila presne tak isto, jeho nedostatok je v tomto prípade rovnakým „zločinom“. Nie však takým, aby sa kniha nedala prečítať. Raz určite. 

Info:

Meno: Jennifer Clement 

Narodená v: Mexiko

Vyštudovaná: Anglická literatúra 

                       a antropológia;

                       Francúzska literatúra

Ďakujem krásne BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Knihu si môžete pozrieť a 

zakúpiť TU.

Foto: www.bux.sk, www.jennifer-clement.com, www.vivo.sk

RC_Erik Axl Sund: Havranie dievča (1)_Keď zlo zo stránky kvapká

Ďalší severský závan sa k nám dostal. Ďalšie spisovateľské duo. Po Larsovi

Keplerovi prichádzajú Jeker Eriksson a Håkan Axlander Sundquist alias Erik Axl Sund. A márne by ste sa dovolávali niečoho iného ako kriminálky, trileru alebo psychična, lebo presne to sa vám opäť dostane. Až priehrštím.

******

Kriminálna komisárka Jeanette Kihlbergová už v praxi zažila všeličo, ale keď ju zavolajú k najnovšiemu prípadu, musí pozbierať všetky sily. V kríkoch neďaleko stanice štokholmského metra sa nájde telo malého chlapca. Mumifikované, zohavené, s početnými ranami, telo, ktoré sa bránilo útoku, dokým vládalo, ako keď v ringu bojujú na život a na smrť cvičené psy. Chlapec je pravdepodobne cudzinec „bez minulosti“, ktorý zdanlivo nikomu nechýba, a tak prípad má pre jej nadriadených i prokurátora len nízku prioritu. Jeanette sa nevzdáva, ale stôp je málo a vyšetrovanie sa komplikuje. Hromadia sa však aj problémy v súkromnom živote – manžel je neúspešný umelec a ťarcha financovania rodiny ostáva na nej.
Psychoterapeutka Sofia Zetterlundová vyšetruje dvoch klientov: Samuela Baia, detského vojaka zo Sierry Leone, a Victoriu Bergmanovú, ženu v strednom veku, ktorú v detstve týrali a zneužívali. Dvaja rôzni ľudia s rovnakým problémom – u oboch badať znaky závažnej poruchy osobnosti.
Jeanette a Sofia riešia tú istú otázku: Akému veľkému utrpeniu môže človek vystaviť druhého človeka, skôr než sám prestane byť človekom a stane sa monštrom?
Obe ženy sa zblížia, možno až priveľmi. Dokonca sa jedného dňa vyberú s Jeanettiným synom Johnom do lunaparku a zlo sa opäť priblíži, je celkom blízko...

******

Po mojej poslednej (takmer) romantickej knihe Iba jeden rok (Ikar, 2014) je to maximálny obrat v obsahu. Už aj tým, že náhoda je v Havraňom dievčati považovaná za nebezpečnú, zatiaľ čo Willem z Iba jedného roku bral náhodu za bernú mincu. Nuž, paradoxom sa nevyhneme a o to je potom zaujímavejšie porovnávať (neporovnateľné) v určitých aspektoch.

Havranie dievča začína zhurta tým, že hlavný kriminálny živel si stelie svoj pelech a my pomaly načierame do jeho myslenia. Dlho predlho však ostane jeho myseľ skrytá v akomsi opare, budeme držaní na motúziku a nech sa budeme vzpierať hocijako urputne, tak to ostane ešte ďalších tristo strán. Zato vedúca komisárka, trošku zakomplexovaná Jeanette Kihlbergová, to je hotová otvorená kniha. Celý čas môžeme hltať jej život od alfy po omegu, vytvárať si názor, obraz, čokoľvek je zapotreby, ale živel uniká napriek tomu, že sa sem-tam po kúsku čosi prevalí. V tomto si Sund dáva záležať. Šperkuje a popúšťa vlákenko za vlákenkom, ani o piaď viacej.  Ale čitateľ sa nemôže sťažovať, keďže s Jeanette žije jej stereotypný a celkom nespokojno-mizerný život. S manželom, ktorého najlepším kamarátom je gauč, s večne sklamaným synom, so spolupracovníkmi, ktorí ju pre jej veliteľské sklony prezývajú mužským aliasom a rodičmi, čo sú jej bankou... Vlastne ani nemá život. Okrem práce. No kto by na niečo takéto povedal krivého slova? Vskutku výborný základ pre silnú, atmosférou nabitú zápletku, už len pre to, že mnoho ľudí sa v tom nájde.

Keď ide všetko bokom

Veľmi skoro sa k všetkému pripletie aj psychologička Sofia (aké príhodné meno), ktorá má určitý špecifický problém – má minulosť. Preto je aj kniha príhodne rozdelená na súčasnosť,

kde sa množia mŕtvoly chlapcov akoby ich vyrábali na zákazku a minulosť, čo by nemala byť súčasťou žiadneho života. Pretože je taká ohavná, smutná, biedna a ľudsky-neľudská. Niekto by na to pohodil plecom „stáva sa“. Aj to je ľudská chudoba. No ale je to tu, je to zhmotnené v knihe a v rámci krátkych severských kapitol, to odznie akosi rýchlejšie. Takže, okrem domnelej hlavnej predstaviteľky a jej pridružených „planét“ sa centrum pozornosti presúva k zrade toho najhrubšieho zrna. K zrade na deťoch.

Keď sa práve to uvedomí, malicherne vyznieva otázka genderovej nerovnosti v práci, opilecké sklony, nezodpovednosť v manželskej sfére, finančné problémy... čokoľvek, čo sa na stránkach súbežne nachádza. Ale aj prostredníctvom „toho“ sa ten, kto číta, dostáva do mysle škodnej a už mu taká zničujúca nepripadá. Iba zničená. A nie, nevytvára si k nej žiadne sympatie, len ju dokáže pochopiť a to aj vďaka tomu, ako sa v tom dokázal Sund vyhrať. Je tu dokonca nábeh na vytvorenie empatického človeka z totálneho dreva. K čomu nedokážem byť empatická je spôsob premýšľania niektorých postáv. Ako dokážu žiť v neuspokojivom zväzku/živote/čomkoľvek a nahovárať si, že lepšie príde (samo)? Ech, čudná to realita, či už knižná, alebo tá ozajstná.

Istý čas som mala pocit, že explicitnosťou chce autor ťažiskovo zasiahnuť každého, koho môže. A postupom času mu to nijak zvlášť nezazlievam aj keby to bola pravda, pretože sa mi zdá, že s otvorenosťou sa ďalej dôjde. Treba si naliať čistého a postupovať s tým, čo je k dispozícii a neutekať od toho, neschovávať sa: pred krachujúcim manželstvom, pred zničujúcou túžbou po kariérnom postupe za každú cenu a či pred pedofíliou, lebo vždy je riešenie a východisko. Takže nakoniec spôsob rozprávania krkolomne schvaľujem. S čím už mám väčší problém je neuzavretý koniec. Viem, že je to najnovší trend, ťahať sa od knihy ku knihe a vytvárať 10-dielne opusy, ale... kniha s podobnou tematikou je pre mňa jednorazová záležitosť. Chcela som mať po tom a nemám.  

Rada by som teda chcela upozorniť čitateľa. Je to drapľavá kniha, má drsné spôsoby a môže (a či mala by) spôsobiť nepohodlie. Vytvára dojem, že v každom drieme Dr. Hyde a že každú chvíľu môže vyjsť na povrch. Kvapká na čitateľskú cestu toľko temného, že je zdravšie ju dávkovať postupne. Kniha, kde vzdialenosť niekedy znamená obrovskú blízkosť a naopak. Ale ak si pripravený, túžiš po okrajoch človečej mysle, tak nech sa páči. Havranie dievča je pre teba ako stvorené.

Krásne ďakujem BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Knihu si môžete kúpiť TU. 

Foto: bux.sk, creepypasta.wikia.com

RC_Gayle Formanová: Iba jeden rok (2)_Tour de stroskotaný život?

Po tutovkách Ak zostanem (Ikar, 2010) a Iba jeden deň (Ikar, 2013), ktoré

vydavateľstvo a kníhkupectvá mohli pomaly zaradzovať k bestsellerom, sa autorka znovu prihovára skôr mladším čitateľom alebo aj tým, ktorí ocenia odysseovské „road“ knihy, kde sa veľa cestuje, ale myseľ  hrdinu sa akoby nepohla z miesta.  Či sa znovu vyšvihne čitateľsky, to sa ešte len ukáže, spisovateľsky je to totiž už nemenný prípad. Prichádza Iba jeden rok. 

*******

Keď sa Willem preberie z bezvedomia, netuší, kde je – v Prahe, v Dubrovníku alebo doma v Amsterdame? Francúzsky lekár mu ošetril ranu na hlave, ale Willem utŕžil aj inú, ktorú navonok nevidieť, napriek tomu bolí. Mladý Holanďan je zase sám a naliehavo potrebuje nájsť dievča, peknú Američanku, ktorú pomenoval Lulu, lebo jej pravé meno nepozná. Strávili spolu čarovný deň v Paríži a niečo na tom dni – alebo dievčati – núti Willema položiť si otázku, či im nie je súdené zostať navždy spolu. Opäť sa vydáva na cesty, blúdi od Mexika až po Indiu a dúfa, že to dievča ako zázrakom znovu stretne. Ale keď mesiace plynú a Lulu mu stále uniká, Willem začína pochybovať, či ruka osudu je naozaj taká silná, ako si myslel... A čo na to geniálny dramatik Shakespeare, ktorý mladú dvojicu najprv spojil, potom rozdelil a napokon v rozhodujúcej chvíli opäť zasiahol do ich života? 
Romantické, emotívne pokračovanie románu Iba jeden deň je príbehom voľby a náhody či „nehody“, ale aj šťastia, ktoré môžeme nájsť, keď sa voľba skríži s náhodou.

******

Kto hľadá, ten nájde. Tak sa traduje stará múdrosť, aj keď sa čoraz viac možno stretnúť s modifikovaným tvrdením, ktoré je zároveň opozitom daného, že kto prestane hľadať, ten konečne nájde. (s. 151) Ja si však myslím, že zhrnúť príbeh do tohto rámca by bol holý nezmysel. A tak nejako sa z hrdinu Formanovej knihy stal nielen hľadač neznámej ženy, ktorá sa z akýchsi príčin stala jeho mantrou a cieľom, ale aj synom, čo radšej cestuje hore-dole po svete, akoby sa mal vlastnej matky spýtať, prečo nie je ako iné milujúce matky. A tiež chlap(c)om, ktorý sa radšej spoľahne na „úsudok“ mince, ako na ten svoj...

Kto sa necháva unášať svojím rokom

Predobraz takého „síkera“ nájdeme v osobe Holanďana Willema, sám o sebe prehlasujúci, že je veľmi zbehlý v konverzácii, ale na svoju matku je krátky, akoby hovorili dvoma rozdielnymi jazykmi. Nič to, že som žiadnu poriadnu konverzáciu v jeho podaní nepostrehla. Pre mňa celkovo stelesňuje knižného hrdinu (a aj človeka), akému by som sa najradšej vyhla míľovým oblúkom, aj keď v podstate to s ním neskončilo zle a aj autorka vlastne ako-tak vystihla (naschvál a či náhodou) podstatu dnešnej stratenej generácie, vytrvalej nasledovníčke tej hemingwayovskej. Čo mi prekážalo, bol jeho, a teda príbehový, priebeh - stratený v preklade. Človek, čo sa pachtí za niečím, pričom zabúda, že dnešok nepočká a ani zajtrajšok neostane navždy zajtrajškom. Ťažko sa mi stotožňuje s touto realitou. A ešte ťažšie sa mi hľadá dôvod,

prečo by som si mala zdieľať sympatiu k niekomu, kto si sám nepomôže ani keby mu riešenie spadlo pred nohy. To nie, ešte si ho rád aj odkopne ďalej, nech sa nejako tvorí tá „dynamika“ príbehu. Nejde však o to, že by ma konšternoval výber námetu, ústredného charakteru či prostredia. To vôbec nie. Ja by som si rada prečítala aj o žobrákovi zo 16. storočia, len by to muselo mať viac než sofistikovanú povrchnosť, ktorá sa na mňa usmieva ako mladá deva s krásnymi narúžovanými perami, pričom úsmev odhalí prehnité pahýle. V tomto prípade len vykonštruované (ne)možnosti trúda Willema.

Ako sa spracúva ten, kto počúva

Prvé, čo môže brnknúť do nosa je familiárnosť, ktorej uzda je nekompromisne povolená a či opisy. Prichádzajú preto, aby ozrejmili, kde sa odohrávala prvá časť a hlavne to, o čom bola. Ako nezaujatej strane, ktorá prvý diel akosi preskočila, som bola nemilo prekvapená chaotizmom, doslovným radom nesúvisiacich opisov. Zdali sa mi zbytočné, vágne a klišoidné, niekedy s nánosom moralizátorstva (viď príklad „Dni ako tieto sa ťahali celé roky. Naopak tie, pri ktorých ste túžili, aby trvali čo najdlhšie, uplynuli ako mihnutím oka“...). Až sa mi všetko zlialo do akéhosi gýča a stereotypu. Chcela autorka hádam predostrieť čitateľskej obci, že súčasnej spoločnosti dominuje takzvaný hľadač a že všetci sa aj pominieme ako hľadači? Zmýlila sa, nie sme. Kopa z nás to rýchlo vzdá, lebo je to jednoduchšie. Takže ostávame akurát tak zmätení a nasledujeme dopredu vychodené koľaje...

Kto hľadá, hľadá ďalej

Od septembra, do augusta. Nevadí, že to bol čas naplnený sukničkárstvom, hedonizmom, vzývaním Erosa, vytváraním si vlastného sveta (veď už v detstve si staviame vzdušné zámky), ale to, že niekedy nestíham sledovať Willove myšlienkové pochody mi z času na čas brnkne do nosa. Pozorovala som svoju púť a môžem konštatovať štyri stupne čitateľského záujmu: 1. Fúha, taká nemastno-neslanosť v toľkých mnohých slovách sa nepodarí len tak hocikomu; 2. Zotrvačnosť; 3. Jupí, India! India? India... 4. A to ostatné... A tak hľadám a hľadám, a keď už teda niekde medzi tretím a štvrtým stupňom zalomím palicu, prichádzajú postavy, čo budia záujem – fašírka Broodje, Yeal, ktorá by si odrezala ruku, ak by ju to malo oslobodiť a Kate alias dobre mierená rada. Tieto krúžili okolo Willa akoby bol heliom ich sústavy, pričom ja som dôležitosť a výnimočnosť tohto helia skutočne nerozoznala. Aby som však nehádzala len popol na knižnú hlavu, páči sa mi, akým spôsobom Formanová zobrazila prázdnosť našich životov a permanentné hľadanie problémov a náhod, kde nie sú. To sa jej podarilo vskutku bravúrne. Zároveň sa táto bravúrnosť bila s planosťou pokusov o analýzu pravdepodobnosti „...a možno sa to tak malo stať a možno to tak malo byť.“

Summa? Neohúrilo ma to. Nechcem len konštatovania situácií a problémov, chcem riešenia. Nie instantné, ale trvácne. Nie všeobecné, ale prispôsobujúce sa požiadavkám... Už aby aj recenzent písal (a vyjadroval sa) ako politik, keď chce čítať niečo s presahom. Literárnym aj svojsky myšlienkovým. Nech už však písala Gayle Formanová o čomkoľvek, nepísala pre mňa. 

Lena Donan

Spisovateľsko-prekladateľské perly:

„...a počítače, ktoré som mohol použiť pri prezeraní internetu.“

„Rolka mi uviazla v krku.“

„...mydlová opera.“

Pretík/Prateek

Ďakujem BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Detail knihy a jej kúpu možno realizovať TU ;-)

Foto: bux.sk, kaarshad.wordpress.com, 

RC_Lars Kepler: Uspávač (4)_Infiltračná

Hádam sa nikoho nedotknem, ak budem hodnotiť knihu aj napriek tomu, že začínam štvrtou časťou a hádam sa nepotknem v hodnotení natoľko, aby som zameškané musela dohnať - keď už tí severania preberajú toľkú vládu nad slovenským literárnym nebom.

*******

V mrazivej štokholmskej noci kráča po železničnom moste mladý muž. Má legionársku chorobu a je silne

podchladený. V nemocnici zistia, že Mikael je už sedem rokov vyhlásený za mŕtveho. Pred trinástimi rokmi sa údajne stal jednou z posledných obetí sériového vraha, ktorého zatkol svojský komisár Joona Linna. Jureka Waltera odsúdili a zatvorili na uzavreté oddelenie psychiatrického ústavu. Kde teda žil Mikael celých trinásť rokov?

Nečakané svedectvo a prekvapujúca Mikaelova výpoveď vyvolajú obnovenie uzatvoreného prípadu. Polícia sa dostáva do časovej tiesne, lebo v hre je záchrana ďalšieho ľudského života. Jediná možnosť, ako sa vo vyšetrovaní pohnúť ďalej, je kontakt s beštiálnym Jurekom Walterom. Treba preniknúť do jeho blízkosti a získať si jeho dôveru. V tej chvíli sa však začína hra mačky s myšou – ale kto sa vlastne s kým zahráva? Ožívajú aj nočné mory Joonu Linnu, lebo vrah trpko poznačil nielen osud desiatok ľudí, ale aj jeho. (2014/02)

******

K technickým detailom môžem podotknúť nasledovné: zo 479 strán sa spisovateľskému tandemu podarilo vyžmýkať prológ, 183 kapitol, čo je v priemere 2,6 strany na jednu kapitolu, a celkom obsiahly epilóg. Mimochodom, práve ten bol pre mňa rakvou celého snaženia, takže si ho radšej nepripúšťam k zdroju. V každom prípade boli kapitoly dynamicky krátke a či naopak nočnou morou?, hoci ak si odmyslím veľké číslo ako nadpis, tak by to nebol až taký problém a ja by som nevyznela malicherne.

Takmer vlakové nešťastie alebo šťastie v nešťastí

Jednému otcovi by sa to zdalo ako večnosť a pre niekoho, kto má rád exaktnosť, je to presne trinásť rokov, odkedy sa stopy po malom chlapcovi Mikaelovi zľahli pod zem. Technicky je veľmi mŕtvy,  až do času, keď sa dostane do kužeľa svetla rútiaceho sa vlaku. Práve vtedy sa začína, ale aj pokračuje, príbeh a prípad (pre niekoho) staronového vynaliezavého kriminálneho komisára Joona Linna s fínskym prízvukom. Jeho vyšetrovateľská invencia je každému Keplerovcovi už dobre známa. Pomáhal Rusom, videl súvislosť tam, kde každý iný mávol len rukou a dokázal sa uchýliť aj k dosť drastickým riešeniam. Za všetko hovorí (spoiler) fingovanie nehody a následnej smrti svojej vlastnej rodiny. Nehovoriac už o desiatich rokoch, kedy pre neho boli naozaj mŕtvi (koniec spoileru).

Hlavným protivníkom, hoci sa kontrastne vyhrieva vo veľmi uzavretom mieste, takmer väzení, je domnelý masový vrah Jurek, ktorý však nezapadá do riadnych koľají vyšetrovateľskej teórie. Čo samozrejme poslúžilo ďalšiemu rozvíjaniu hlavnej zápletky. Vďaka Jurekovi sa do knihy dostalo celkom požehnane z atmosféry strachu a očakávaní. Možno to a možno už spomínané krátke, epizódne kapitoly nútili pokračovať ďalej v odkrývaní jeho osobnosti. Psychológia tejto osoby je vyšperkovaná do detailov, má svoje zaslúžené pozadie a odhaľuje sa postupne ako cibuľa rovno pred očami, ale vždy len toľko, aby sa najhlavnejšie pretriaslo až nakoniec. V istom zmysle bolo takéto predostretie zavádzajúce, ale čitatelia – detektívi mohli práve toto oceniť. Ja vravím, odhaliť „šokujúcu“ pravdu až na záver je už mimo sezónu.

Aby svet neostal čiernobiely, do hry vstupuje Pieskový muž s porcelánovými prstami, ktorý by podľa komisára mal byť za mrežami, až kým mu nedôjde, koľká ozaj bije. Niekedy sa pýtam sama seba: ako to, že mu to nedošlo skôr? Ale svet sa točí ďalej a čas nehrá v prospech žiadnej obete, takže sa posúvame ďalej. Keďže dve postavy sú málo, pribúdajú ďalšie. Niekto dobrý pre manipuláciu, so sklonmi prepúšťať uzdu svojim pudom. Homo sapiens nedokonalý alias Anders Rönn. Paradoxne sa ocitá na druhej strane barikády istého psychiatrického oddelenia. Na strane doktorov, jeden z tých podradných. A objaví sa ich omnoho, omnoho viac. Jednou z tých viac inšpirujúcich je aj Saga. Silná, neortodoxná žena, takmer amazonka tajných. Nevybúrená krv s dramatickou minulosťou. Celkovo minulosť (postáv) v tomto diele – detektívno-psychologickom trilery – zohráva prím. Ako hovorím, každý ma čosi na rováši, či už k tomu prispel sám, alebo v tom bol nevinne.

Ale ja hľadám pravdu!

Viete, ako si často hovoríme, že snažíme o pravdu, hľadáme ju a dokonca ju máme na dosah a keď to povieme nahlas, tak nás akurát potľapkajú po chrbte? No a potom príde spoločnosťou klasifikovaný psychopat (to viete, nikto mu nerozumie, ehm) a sfúkne nás vyhlásením: tú netreba hľadať. S tou je to rovnaké ako so spravodlivosťou či s bohmi. Človek si z nich vyberá podľa potreby. Jeden aby stratil ilúzie, či žije v realite všeobecnej a či svojej. A či na tom vlastne záleží. Zaujímavé, aké myšlienky kniha prenáša na mňa, na čitateľa. Keď už to nie je rozhodne nehynúca láska, tak je to dezilúzia. Občas presvetlená obetavosťou, to je fakt, ale sliepňa po mne ako po poslednej saharskej oáze na svete. Vlastne to je dobrý výkon, že ma takto dokázali infikovať!  

Koniec dobrý, všetko... je inak

Do knihy sa málokedy ponorím s očakávaním. Ani táto kniha nebola výnimkou a napriek tomu a či vďaka tomu mi navlhčila pery, ale nezahasila smäd. Konštatujem, že spisovateľské duo manželov sa dobre pooháňalo pomyselným a či ozajstným perom, ale v konečnom dôsledku sa mi nezdalo, že by sa mnou prehnalo niečo neobyčajné a jedinečné (dezilúzia nie je jedinečná, aj keď spôsob prenosu áno...). Práve naopak. Ku koncu som si hovorila popod fúz „aké je to vlastne predvídateľné“, aj keď v skutočnosti to tak ani nebolo. Len ten subjektívny pocit nielen opakovanosti (deja vu), ale aj akéhosi ťahania za nos ma neopúšťali. Aj preto pre mňa kniha bola len solídna jednohubka. 

Ďakujem Buxu za poskytnutie recenzného výtlačku. 

Knihu si môžete objednať na tomto mieste. 

Foto: bux.sk, daily.steampunk.com, comicbook.com

Aktualizácia: Víťazi_Vianočný hop 6.12. - 22.12.

Zákonite po súťaži nasleduje tá príjemnejšia časť, aspoň pre tých, ktorí sa zúčastnili. Vyhodnotenie! Týmto sa chcem každej jednej milej, knihožrútskej duši poďakovať za účasť a aj za tie milé vinšíky, ktoré sa mnohokrát objavili. Potešili. 

Rada by som v minimálnej krátkosti zhrnula, že počas +/-16 dní sa zúčastnilo regulérnej súťaže 27 žienok a v malej bokovke o Divočinu, ktorá sa prednedávnom objavila na fb 3. 
K vecnej veci... vďaka random.org som došla k týmto výsledkom:

1. cena - Juraj Červenák: Strážcovia Varadína #24, t. j. Veronika P. 
2. cena - Jana Pronská: Hriech prvej noci #27, t. j. Rosette
3. cena - Maggie Stievfaterová: Triaška #8, t. j. Maci56

špeciálna cena FB - Cheryl Strayedová: Divočina - Janka P. 

*Dodatočné losovanie k 3. cene. Nastali menšie zmätky s adresami a spol., ale už sa všetko vysvetlilo. Pre jednu teda planý poplach, ale pre druhú príjemná správa. 

3. cena - #16 a pod tým číslom sa skrýva Iva.

*Dodatočné losovanie k 2. cene. Hlásim, že nastala obdobná situácia, ale nezúfam, lebo zatiaľ je z čoho vyberať. Vlastne bolo a už nebude, lebo toto je hádam konečné losovanie :)

2. cena - #22 - tramtadadá - Majka22212. 

Gratulujem!

Maily sú rozposlané a dnes som dokonca dve knihy stihla poslať - kedy prídu, to je druhá vec. Tie dievčatá, ktoré ešte nestihli odpovedať majú necelých 48 h. Klasicky. Toť všetko. 

*******

Z náhleho popudu mysle som vypočula volanie súťažného bloggerského srdca a tak sa stalo, že som sa zapojila do Vianočného hopu, ktorého iniciátorkou je Syki.

Táto hop-kovská giveaway je a bude rôznorodá, môžete v nej vyhrať YA fantasy, historický román s nádychom hrdinskej fantasy (alebo hrdinskú fantasy s prvkami histórie?) a aj romantiku, a teda viac ako 50 % slovenskej tvorby. Jediný zádrhel je v tom, že súťažiaci si nebudú môcť vybrať, čo by radi uvítali vo svojej knižnici. Bude to skrátka "prekvapko" až do samého konca. Ja dúfam, že to splní svoj účel a tiež v svetový mier aspoň na Vianoce :) Nuž a nakoniec nezabudnite odhopkať a či odklusať, v každom prípade sa dostať, na ďalšie bloggerské miesta venované HOP-u. 

Pravidlá: 

Juhúú... pravidlá sú striktné, že to viac/menej ani nejde:

* výhercovia budú 3;

* otvorené pre čitateľov SR a pre Čechov so slovenskou doručovacou adresou (má niekto?);

* zúčasnený/á musí mať viac ako 13 rokov;

* výhercu kontaktujem ASAP a na odpoveď má 48 hodín, inak sa má po chlebe.

Ceny: 

1. Juraj Červenák: Strážcovia Varadína

2. Jana Pronská: Hriech prvej noci

3. Maggie Stiefvaterová: Triaška

FORMULÁR

Nech vás Pánbožko, Odin, Jašin, Buddha... sprevádza ;-)

A keďže toto je reťazový HOP, s radosťou odhopkajte na ďalšie štedré miesta:

Primárny zdroj: SYKI

Foto: bux.sk; slovart.sk

RC_Kate Mosse: Citadela_Krok za krokom alebo o tých, ktorí zomreli, aby mohli iní prežiť

"Venujem pamiatke dvoch neznámych žien, ktoré zavraždili v Baudrigues."

Vojna. Vášeň. Odvaha. Len zlomok z toho, čoho sa nakoniec človek môže dočkať vo voľnom pokračovaní trilógie Languedo´c (Labyrint 2006; Hrobka 2008) anglickej spisovateľky Kate Mosse. Tak sa fanúšikovia po dlhých rokoch dočkali, už aj na Slovensku. 

*****

Leto 1942

Mladá žena Sandrine nachádza v meste Carcassonne napoly mŕtveho mladého muža. Z jeho úst prvý

raz počuje tajomné slová, ktoré predurčia jej ďalší život. Mladík za záhadných okolností zmizne. Odvážna Sandrine, inšpirovaná mystickým proroctvom, sa vrhne do boja, o ktorom predtým takmer nič nevedela.

Sandrine vytvorí ženskú odbojovú bunku, ktorú nazve Citadela. Bojuje proti nemeckým okupantom Francúzska i domácim kolaborantom, no vie, že má aj ďalšiu, ešte ťažšiu úlohu. Z hlbín času na ňu volajú duchovia, ktorí čakajú, kto ich vyslobodí. Bude to ona? Alebo jeden z troch mužov, ktorí sú s jej životom spätí? Kde leží skutočná hrozba? A kto je strážcom dávnych tajomstiev, ktoré do Pyrenejí pritiahli ľudí s ušľachtilými úmyslami, ale aj spojencov najväčšieho zla?

****

Dejiny ľudské sú prešpikované bojmi o moc, za vieru, za ženy aj v mene čistej rasy. V takom čase je zasadený aj príbeh Citadely. Pokročilý stav 2. svetovej  vojny zasahuje už aj francúzsky vidiek. Tu, aj keď nepriamo, sa spamätávajú ľudia zo strát. Každá jedna rodina o kohosi prišla a výnimkou nie je ani Sandrine Vidalová, ktorej na svete ostali už iba sestra a gazdiná. Aby toho nebolo málo, jej staršia sestra sa správa čoraz podozrivejšie, čo neunikne ani napohľad nevinnej a nedotknutej Sandrine, predstavujúcej úplný opak vojny. Tá ostáva stále nedotknutá a hluchá k dianiu, hoci s boľavým srdcom nad smrťou otca. Jej otvorenosť, impulzívnosť, ľahkovážnosť a ochota nezištne pomáhať sa skvejú na pomedzí doby, keď už si susedia príliš neverili a nikto nevedel, komu môže zveriť svoj život. Nevinnosť však v istý moment narazí na krutú skutočnosť a práve vtedy sa všetko začína. Boj s odrodilosťou, kolaborantmi, ale hlavne za koniec vojny, lebo len umný boj v tomto prípade môže pomôcť. A kódex.

Kto, kde a prečo? 

Ako je dobrým zvykom Mossovej, dej je situovaný do Carcassone a prelínajú sa v ňom dve časové línie: 4. storočie a obdobie druhej svetovej vojny. V rannom období nám spoločnosť robí Arinius, mladý mních, ktorý sa v záujme gnózy dopustil herézy. Aspoň z ponímania vtedajších pomerov, kde jediná cesta bola tá kresťanská. Dogmatická. No a súčasnú minulosť reprezentuje impulzívnosť sama - Sandrine. Pod váhou okolností však nastáva prerod tejto osobnosti. Zreje ako dobré francúzske víno, čo je celkom príhodné. Stáva sa zmesou hádam všetkého, čo si čas vyžaduje. Drieme v nej neskonalá odvaha a viera v ľudí, za ktorých sa oplatí bojovať. "Je tu dosť ľudí, zásadových ľudí v Midi, čo nás nepredajú. Nie ako tí zločinci vo Vichy." s. 27 Čo je celkom pekná pripomienka na francúzsku vládu, ktorá zbehla a kolaborovala "pre vyššie dobro ľudí". Proti nej stojí Authié, Krisov rytier, osoba o to nebezpečnejšia, že verila vo svoje pohnútky, posvätené Bohom. Jeho viera v Boha trestajúceho ho uschopnila byť takým protivníkom, za ktorého by sa vyslanci pekelní nehanbili ani omylom. Kántrenie ľudí v duchu Machiavelliho sa mu hádam aj pozdávalo a zvlášť, ak išlo o Židov. No a neopomenuteľným spojivom medzi dejiskom tejto línie a tých predošlých je Audric Baillard, ktorý drží sextant lode menom Sandrine. Čo viac by si príbeh želal? 

Láska ide ruka v ruke s odvahou

Každý bojovník, nech už bojuje  za čokoľvek, potrebuje hnaciu silu, ktorá sa nakoniec možno stáva aj predmetom dilemy, ale je potrebná a nevyhnutná do dôsledkov. Pre Sandrine je to Raoul Pelletier, muž  spojený s podsvetím, bojujúcim proti nastavenému režimu. Výrazným a vítaným prvkom a či hýbateľom deja je aj vďaka svojej inteligencii a ľudskosti, s akou sa stavia proti zlu, za pokoj a vpred so všetkými spolubojovníkmi . Jedno je isté, príbeh lásky na pozadí nepokojov, ba priam vojnových časov vždy žne lákavé ovocie a zvlášť vtedy, keď je šikovne zosnovaný, prevedený a nenesie v sebe tony mľandravej sentimentálnosti. Ak teda máte po svojom boku niekoho, kto vám dodáva odvahu a zároveň je vašou láskou, je to smrtiaca kombinácia. Pre protivníka, samozrejme. 

Oduševnenosť

Povedzme, že absolútne detailnosti nie sú výsadou tejto knihy. Na jednej strane ide o plus,

pretože okno prevažne obyčajným oknom ostane, ale... vlastne v tom háčik vôbec netkvie. Tie správne informácie dostaneme, určite netápeme na suchu. Mosse sa tým pádom spolieha na atmosféru, ktorá zo stránok naozaj trčí. Aj vďaka nej mi možno pri čítaní Citadely na rozum

zišiel román Sám vojak v poli, ktorý si pamätníci pamätajú aj zo sfilmovanej podoby. Ich spoločnou črtou, aj keď sú to v podstate dve neporovnateľné knižné diela, je podrývačská úloha ústredných postáv. Mossová nevytvorila nadhrdinku, čo je dôležitá stránka. Práve z rôznorodosti a mnohostrannosti postáv čerpá ten atmosferický základ, ale aj ťah knihy. Koniec-koncov, tá stojí na celkom jednoduchom základe. Boj, odboj s vidinou kódexu a zainteresovanie jednotlivcov do tohto (od)boja. Nakoniec z toho vzišiel hádam najlepší Mossovej počin. Aj pre jeho citlivé prevedenie, naliehavosť a oduševnenosť s akou na nás nevtieravo dolieha, pre pútavú obraznosť - nie doslovnosť - a pre cit, ktorý nebúcha o stošesť na srdce. Čo som ale chcela povedať... vojna je tu zobrazená v podobe partizánskych bojov, taktických úderov, stratégii, v podobe, keď sa proti rozumu stavia propaganda. A to intrigánstvo! Jedna radosť. No a naostatok treba byť  nepretržite v strehu s otázkou v očiach "Hádam len Mosse nebude taká krutá??". Sem-tam bola, ale vojna si nevyberá obľúbencov, pre ňu je hostina hostinou.

Suma summárum

Plnokrvný román, fakto-fikica, ktorá poteší nejedného čitateľa a nielen Mosse-nadšencov. Je o závažnosti, čo si treba stále pripomínať, premieľať ju na jazyku a aj o oslave dobrého života, keď sa nám prostredníctvom Sandrinho príbehu zas a znovu pokúša povedať, že na minulosti záleží, aj keď v nej ani ňou nežijeme. Popravde, ľudská stránka tohto románu je taká silná, že som si len minimálne všímala tú nadstránku - mysterióznosť, ktorá keď prišla, bola, ale aj odišla. A hoci má celok dych vyrážajúci počet strán, na konci si vravím - ešte. Chcelo by to ďalšiu dobrodružnosť, odvahu, čo má viac ako prvý plán. Lebo plynie, je bezprostredná, dynamická, komplexná, vážna s presvetľujúcimi momentami, pri ktorých poskočí myseľ a srdce dovedna.  Nuž, Kate vie kedy prestať. 

                                                                                       Lena Donan

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR.

Foto: bux.sk; kinema.sk; thelegraph.co.uk; superiorpics.com