2/20/2012

Strata


    Jedna z mojich poviedok, krátkych a už celkom zapadnutých prachom. Trošku som prášila, preto vyšla na povrch. 
     Je zaujímavé pozerať sa dozadu na to, čo som kedysi považovala za celkom dobré. Ale dnes je dnes. 


Hrdlo mala naplnené slovami, ktoré nechceli vyjsť na povrch. Nedokázalo vydať ani hláska. Nebola schopná predísť tomu, aby chodil do lesa. Varovala ho a prosila „pre zmilovanie božie!“ - išiel ta. Vedel, že nesmie vstúpiť do Zakázaného lesa, ale napriek tomu jeho kroky viedli práve tam, odkiaľ  sa už veky nevracia. Je to kliatba, o ktorej sa v ich rodných končinách rozpráva, dedí, odovzdáva sa z generácie na generáciu. Ak bolo čo len slovko pravdivé, pokiaľ sa správne zachovala hlavná myšlienka kliatby, nikto živý sa z neho nevrátil, ani nevráti.  
Vydala mnoho síl, nech zabráni tomu najhoršiemu. Ale terajšie presvedčenie, že až do konca života ju bude mátať myšlienka na to, čo sa nemuselo stať a stalo sa, bolo čoraz mocnejšie. Nemôcť slobodne žiť bez toho, aby s každým nadýchnutím neprišla ťažoba. Myšlienky v jej hlave mu patrili už teraz. S pohľadom upretým pred seba, trýznila svoju myseľ možnosťami. Čoraz viac sa strácal z jej dohľadu, čo ju nesmierne ubíjalo, až kým nezazrela statné obrysy jeho tela len zahmlené a bezvýznamné. A taký sa stane i on sám len čo si kliatba zmyslí, že jeho mladé telo si už nezaslúži chodiť po tejto zemi. Chcela plakať, túžila cítiť mokré slzy ako stekajú dole po studených lícach, ale ani to nedokázala ovplyvniť. Akoby sa aj ony spriahli proti nej. Ale nedokázala im to zazlievať, pretože si bola vedomá plnej zásluhy. Slzy aj tak nedokázali vyjadriť presnú hĺbku straty, ktorú človek cíti v prípade, ak sa prihodí takáto situácia. Bože, prečo som to dopustila?
     Zrazu si uvedomila, že stále zíza na miesto, kde zmizla postava človeka, ktorý bol tak nenahraditeľný pre jej život.  Ale už nie je, prestal byť vtedy, keď skončilo biť jeho srdce. Silno zatvorila oči a nedokázala prestať myslieť na to, že sa to skončilo akoby letmým zasvišťaním vetra, lebo ich láska nebola taká silná, aby odolala náporu výzvy zahrávať sa s vlastným životom.
Už viac nezniesla ničnerobenie.

 „Chcem žiť, kde žije on, chcem umrieť, kde umrie on.“

To si  sľúbili, a tak sa aj vyrichtovala vyplniť to. Pár dní ubehlo ako voda a ona sa bezútešne, celá vysilená potĺkala okolo lesa a dúfala, v kútiku duše jej však bola jasná hlboká bezvýznamnosť.
     Náhle poznanie jej rozjasnilo myseľ a vtedy sa objavila tá najlepšia odpoveď. Pôjde za svojou láskou, nájde ju a už navždy bude s ňou. Stane sa, čo sa má stať. Túlala sa, nevedela kde má hľadať a netušila, kedy kliatba zaútočí, ale vedela, že srdce ju povedie. Ba i prestala mať strach, pretože práve ten nedovolil, aby išla za hlasom svojho srdca. Les, napokon, nebol až taký strašný ako sa spočiatku obávala a plná novoobjaveného optimizmu jastrila po každom tieni, kúte a z obavy, že by jej niečo ušlo, ani nežmurkla.

„Vidím vari prelud? Taký krutý?“

pýtala sa sama seba, keď zočila to najvzácnejšie v jej živote. Ani keby jej pred nosom z čista jasna vyrástla divá huba. Pre istotu si znovu pretrela oči a zachvátila ju neuveriteľná radosť. Roztriasla sa ako osika a jej vnútro vytrysklo v radostnom poznaní. Vzápätí jej láskavá slza spadla na líce.

„Vidím to slzu na tvojom hebkom líci? Prečo plačeš? Nie si šťastná, že ma vidíš?“

 preriekol a natiahol svoju ruku ku svojej milej. Dotkla sa symbolu jeho sily a naskutku uverila. Podlomili sa jej kolená a padla na ne.

„Srdce moje, prepáč!“

 Začal prekutávať vrecku svojho kabáta, kým  nenašiel hľadané. Zohol sa k nej.

„Aha!“

 V dlani držal neskonale húževnatý, spanilý kvet s neuvedomiteľnou hodnotou.
Kvet, ktorý podľa legendy môže odtrhnúť len ten, kto sa živý dostane cez Zakázaný les a živučký sa tadiaľ dostane len ten, kto pozná a prežíva ozajstnú pravú lásku.

 „Ten kvet je len pre teba, milá moja.“


Foto: http://lifewiththefamilyo.com/wp-content/uploads/2010/07/new-bg-woods.jpg



2 komentáre:

moira povedal(a)...

jůů, to je úsměvná povídka, trochu zvláštní (ty slovní obraty!), trochu mimo můj čtecí revír (když já sladkobolné nerada.. xP), ale stejně pěkná. ;)

LenaAoi povedal(a)...

Vidíš, ako sa z celkom vážnej tvorby stáva vtipná záležitosť (ani to človek nemieni a keď sa snaží, just to nejde :D). Som trošku infikovaná "starou" tvorbou, preto tie slovné obraty. Ale ďakujem, že si si dala námahu prečítať to, aj keď takéto čosi nemusíš, hneď sa to cení o to viac :)