11/14/2012

Novinárska etika

Nikdy nie je na škodu opakovať si zásadné "veci", ktorými by sa (špecifický) človek mohol/mal riadiť. Teraz sa zdá, že relatívnosť nás valcuje, ale v niektorých kruhoch ostávajú konzervované, ale stále aktuálne a svieže hodnoty. Toľko k môjmu idealizmu...

  Hlavným bodom mojej úvahy či pojednania je uvedomiť si, že „...žurnalistika nie je len zamestnaním je to istá spoločenská úloha, možno druh misie, v tom zmysle, že etické požiadavky sú v tomto zamestnaní výnimočne podstatné a niekedy sú dôležitejšie než profesionálna dokonalosť.“[1] Novinárska, respektíve žurnalistická etika, a nielen tá, je viacúrovňová.
Vyjadrenie nemeckého filozofa tomuto tvrdeniu napomáha. „Etika má objektívu a subjektívnu stránku, z toho prvá sa týka rozumu a druhá citu. Obe tieto stránky sa vzájomne doplňujú a sú integrujúcimi súčasťami etiky vôbec...“[2] Pre niektorých je etika len prostriedok, ktorý možno používať v rámci upevňovania si svojho pôsobenia na trhu a pre ostatných jeden zo stavebných prvkov mediálneho sveta. Existujú však aj ďalšie interpretácie. „Praktickou“ etikou sa preukazuje novinár vo vzťahu k recipientovi a nezriedka aj sám k sebe. Profesia žurnalistu má predovšetkým dva etické ideály: pravdivosť a pocit zodpovednosti rovnako voči tomu, o kom píšeme, ako aj voči tomu, pre koho píšeme. Tieto činitele určujú základ morálneho hodnotenia pôsobenia novinára, základ toho, čo nazývame novinárskou etikou.[3] Ideály v tomto smere neznamenajú neuskutočniteľné zásady, ale len ďalšiu možnosť, ba priam nutnosť realitu žiť v tomto duchu. Preto novinárska etika stojí na týchto čiastkach: pravda, zodpovednosť a morálka, ktorá sa viac-menej kryje s označením etika. Tieto termíny nemusia byť zo strany spoločnosti správne pochopené, preto ich treba ozrejmiť z určitého uhla pohľadu:
   Pravda je sama o sebe jednoznačne vymedzeným, ale v niektorých rovinách dosť diskutabilným výrazom. Jedni tvrdia, že objektívna pravda nikdy neuzrie svetlo sveta a ďalší, že sme schopní pravdu vstrebať, akceptovať a šíriť ju ďalej. Filozofia tvrdí, že absolútna pravda je v danej epoche, takou silnou pravdou, ako sú vtedajší intelekt a iné kapacity, schopní ju prijať a vysvetliť.[4] Z pohľadu novinára, pravda existuje. Prinajmenšom tá faktická, ktorá sa opiera o prežité fakty. My, ako služobníci verejnosti, sme povinní sa v pravde „kúpať“, byť jej verne oddaní, so všetkými možnými dôsledkami a následkami, ktoré z nej plynú. Prvý krok je začať s jej hľadaním. Kto ju hľadá, ten sa jej dočká. Prirodzene, že sa bojíme pravdy, pretože so sebou prináša záväzky a požiadavky a niekedy aj obrovskú životnú výzvu, ktorú ustoja len tí silní. V tomto prípade nazývame pravdu objektivitou a je objektívne mať subjektívny názor, pričom fakty ostanú nezmenené, len ich výklad sa odkloní od interpretácie každého iného v rámci danej udalosti. Demonštrujúci prípad z kvázi reality.  „Keby som to mohol napísať znova, urobil by som to ináč.“ – „Fakty sa nezmenia.“ – „Ale mení sa to, ako ich vnímame.“[5] Už výber slovných prostriedkov naznačuje, akej „pravdy“ budeme svedkom. Z hľadiska informatívnej funkcie novinárstva je účelnejšie prinášať informácie trebárs aj s nesprávnym hodnotením faktov, ako ich zamlčovať.[6] Táto subjektivita sa však nesmie stotožniť s manipuláciou a totálnym odklonom od pravdy. Pretože s defraudovanou pravdou by sme čelili mátožným predstavám a skutočnostiam, keď oblasť podstatných životných hodnôt by sa stala verným obrazom tejto defraudácie. Vieme ako dopadli podobné excesy v minulosti. Je preto dôležité začať pravdu hľadať aj za predpokladu, že by to bola vaša pravda proti, zdanlivo, celému svetu. „Základný postoj novinára vo vzťahu k pravde sa vyjadruje v túžbe po nej – v jej obľube. Znamená to najprv postoj prijatia pravdy, pripravenosť podriadiť svoj život poznanej a uznanej pravde. Pri odovzdaní pravdy je nevyhnutná schopnosť rozlišovania o aký typ životnej pravdy ide.“[7] Nie je nič dôležitejšie, ako nežiť v klamstve vo svete podvodov a nasledovať taký zdroj, ktorý síce ľuďom otvorí oči a ostanú zhrození, ale s takým stavom sa bojovať dá, na rozdiel od nevedomosti. Čo nevieš, to ťa nebolí. 

Vo všetkých kódexoch sa opakuje dôležitá vec, ktorá len podtrhne význam pravdy. To je pravdivosť ako norma pracovného postupu. Deklarovať podobné tézy by zachránilo situáciu, keby sa obmedzila možnosť manipulácie s touto pravdou.
   Za zodpovednosť možno považovať, že všetky naše skutky dokážeme racionálne vysvetliť a pritom vieme a sme si vedomí, čoho sme sa dopustili. Povinnosť niesť následky za vypustené slová (nezriedka obraz). Zvlášť v novinárstve sa ukazuje, že hranica medzi eticky prípustným a neetickým je tenká. Hlavne v prípadoch, keď rozhodujeme o úplnosti informovania a priameho zásahu do dôstojnosti a súkromia jednotlivcov či skupín. Preto sa treba rozhodovať od prípadu k prípadu a naše rozhodovanie musí stáť na správnych, obhájiteľných a hlavne etických princípoch. Aj keby sa zdvihli vlny protestov, vy budete schopní obhajoby každého svojho kroku. „Postoj zodpovednosti je výnimočne dôležitý. Všetky iné pozitívne postoje novinára sú totižto v nejakom stupni dôsledkom tohto najdôležitejšieho postoja. Hovorí sa o ňom takmer vo všetkých kódexoch novinárskej etiky. Jeho úloha je zdôrazňovaná najmä vtedy, keď sa hodnotí zodpovednosť novinára za publikované slovo a obraz.“[8]
   Vráťme sa späť k etike ako predmetu tejto práce. Po analýze čiastok si objasnime vznik samotného slova etika. Pochádza z gréckeho ethos, čo v nedoslovnom preklade znamená ideálny celok princípov, ktorými sa ľudia v spoločnosti majú riadiť slobodne s ohliadnutím sa na zodpovednosť konania. Z tejto definície akosi vyplýva základ etiky ako náuky. Pôvodne bola súčasťou filozofie, dokonca ju pokladali za jej praktickú časť. Ďalej môžeme etiku vnímať ako pokus uplatňovať v praxi predstavy o dobre. Etika, ako aj morálka, sa zaoberá správnym konaním človeka, ale len etika hľadá a odôvodňuje všeobecné princípy, na ktorých stojí morálka, pretože morálka poskytuje skôr konkrétne pravidlá správneho konania. Jednoducho povedané, etika je teória morálky či systém mravných noriem.[9] Držať sa etických princípov správania, je na jednej strane veľmi ťažké, na strane druhej až banálne jednoduché. Hlavne vo vzťahu k ďalšej nevyhnutnosti každého novinára. Nášmu svedomiu, ako dôležitej súčasti rozhodovania o správnosti správania sa. Poňatia pravdy – tým môžeme spôsobiť nejedno trápenie, keď sa empatia a rozvaha stratí z nášho zreteľa. Vtedy je mať nutno na pamäti staré známe: dvakrát meraj a raz rež. Lebo nikdy nevieme, akú lavínu udalostí spustíme.
Položme si ale otázku, či etika existuje pre to, aby sa o nej len hovorilo, alebo preto, aby sa konalo na základe jej najhrubších rysov, prípadne tých najhlbších štruktúr. Pretože je nanajvýš chvályhodné, ak sa o nej rozpráva, hlavne však vtedy, keď vidíme výsledok v konkrétnej podobe. Markantnejší rozdiel je v tom, že hoci zásadné pravidlá stanovené sú, čierne na bielom, ich dodržiavaniu sa často staviame chrbtom s tým, že je to „len“ odporúčanie a realizáciu trestu vidíme v minimálnej možnej miere. Jasne a zreteľne, uvádzanie do praxe sa nedarí v plnom rozsahu. Takéto prípady majú jednoznačné pomenovanie – personálne zlyhanie. Ak si novinár sám nie je vedomý (alebo aj je, ale zámerne to ignoruje) dôležitosti etického konania a uvádzania pravdivosti do obehu, potom ako keby boli základy nášho bytia na smiech. Všetko to snaženie a sily ostatných, ktorých hlasy nie sú tak počuť, pretože sa nestavajú do pózy hlásnej trúby, čo je možno tá najväčšia chyba, sa potom akoby stratí. Preto dôležitým krokom je zakaždým vyvodiť dôsledky za prešľapy, lebo ako sa hovorí: „oni vedia, čo činia“ a robia tak s plným vedomím s očakávanými výsledkami. Často by sme sa stretli aj s takýmto chápaním etiky. Pravidiel môže byť veľa, veď aj zákonov je, ale nič nezaručuje ich dodržiavanie. Prečo by sa malo dbať na niečo tak „banálne“, ako je etika? Jedine naše etické, morálne (ne)vedomé „ja“. To v najlepšom možnom záujme netreba umlčovať, ale ho zveľaďovať ako niečo „zákonom chránené“. Aj preto je dôležité, akí ľudia pracujú v médiách. To, ako sám vnímam skutočnosť, vplýva na to, akým spôsobom zobrazujem skutočnosť. Ktorej strane bude novinár slúžiť, do akej miery sa stane etickým, určuje jeho osobnosť, hodnoty, ktoré si osvojil a empatia voči spoločnosti, pričom začne od jednotlivca.
     Pri realizácii zlepšenia mediálneho prostredia by nám mohol pomôcť trojbodový Bokov etický model rozhodovania, ktorý znie: 1. Poraďte sa so svojím svedomím. Aký máte pocit zo svojho konania? 2. Mohli by ste svoj cieľ dosiahnuť aj iným spôsobom bez toho, aby ste uskutočnili zamýšľaný počin? 3. V duchu diskutujte so všetkými zúčastnenými stranami a pýtajte sa: „Ako moje rozhodnutie ovplyvní iných ľudí?“[10]
    Uvedomujeme si, že svet médií sa často len prispôsobuje ľuďom. Nie všetky hlasy sú však vypočuté. Je teda na nás, novej generácii, začať vnímať tie pravé, ktorým nie je ľahostajná pravda a nezamieňajú si ju s produktom. Každodenne. 



[1] ZASĘPA, T.; OLEKŠÁK, P.; GAZDA, I. : Etika v žurnalistike,  s. 20
[3] ŠEFČÁK, Ľuboš.: O pravdivosti v novinárste (otázka etiky alebo práva ). In: Otázky žurnalistiky. miesto vydania, 1997, s. 23
[4] porovn. INDIN, P., ROZENTZL, M. : Filozofický slovník, s. 8
[5] PHILLIPSOVÁ, S. E. : Divoška z Mississippi, s. 308
[6] ŠEFČÁK, Ľuboš.: O pravdivosti v novinárste (otázka etiky alebo práva ). In: Otázky žurnalistiky. miesto vydania, 1997, s. 25
[7] ZASĘPA, T.; OLEKŠÁK, P.; GAZDA, I. : Etika v žurnalistike,  s. 31
[8] ZASĘPA, T.; OLEKŠÁK, P.; GAZDA, I. : Etika v žurnalistike,  s. 42
[9] porovn. is.muni.cz/th/74436/ff_m/tradicni_versus_nova_media.doc?lang=en, s. 11
 [10] BURNS, L. E. : Žurnalistika (Praktická příručka pro novináře), s. 82

2 komentáre:

moira povedal(a)...

drahoušku, drahoušku, kdepak jsi na tenhle nápad přišla? :)

Zajímavý a podnětný článek, docela často jsem se nad ním zamýšlela a uvažovala, kde to vlastně žiju a jací lidí okolo mě jsou. Velmi dobře sepsaný, celkově je to (dle názoru mé maličkosti) vážně dobře strukturovaný článek. x))

LenaAoi povedal(a)...

Milá Moira, popravde ma podnietil môj študijný odbor :) :) Tak nejako sa to od neho odvíja(lo).
Hej, sem-tam treba aj o tomto rozmýšľať. Viac-menej je to smerodajné a malo by byť podvedomé, ale... :
Vďaka, Mo :) :)