Recenzia_David Gemmell: Pán strieborného luku (Trója 1)

Slovart, 2006, viaz.

Ľudia žijú, umierajú a medzitým hľadajú svoje miesto v živote. Niektorí toto žitie povýšia na umenie. V časoch Gemmella sa toto stalo skutočnosťou, vznikli ďalšie diela, oživujúce nesmrteľných hrdinov, ktorých kedysi dávno ukuli slávni muži – Homér, Vergílius... 

David Gemmell: Pán strieborného luku 

originál: Lord of the Silver Bow  (2006,)
séria: Troy (1)

vydavateľstvo: Slovart
žáner: heroická fantasy, historická
preklad: Oto Havrila
počet strán: 416
Kde kúpiť: TU

Anotácia: Pán strieborného luku je prvou časťou trilógie široko koncipovaného historického románu Trója, v ktorom bohatstvo presných historických detailov ožíva v podaní živo vykreslených postáv antických hrdinov. 

Beh dejín sveta zmenia tri osudy: Helikaón, mladý princ z Dardanie, poznačený krutým, traumatickým detstvom, kňažka Andromacha, ktorej hrdý duch a nezávislosť desia vladárov, a legendárny bojovník Argurios, ktorý žije v samote a jeho myseľ zamestnáva iba túžba po pomste. V Tróji, čiastočne zničenej rivalskými potýčkami, žiarlivosťou, intrigami a krvavými nepriateľstvami, nastal čas pre hrdinov.

****

Gemmellove časy, ako som ich nazvala, sú znovuzrodením pre gréckych silákov, mykénskych neľútostných bojovníkov, egyptsko-chetitské vojny, trójsku nádheru, ľstivých hadov a nezabudnuteľné ženy, ktorých krása občas miatla súčasníkov. Sú to časy, keď hrdinské (eposy) fantasy príbehy dozrievajú a ponúkajú zabudnuté. Prvý diel Trójskej trilógie je rozdelený na tri časti, pričom každá z nich sa skladá z kapitol, ktoré sa obmieňajú v hlavných postavách, ak chcete, v rozprávačoch. Spojivom medzi všetkými časťami je Helikaón, resp. Aeneias. Hoci možno povedať, že niektoré kapitoly sa stávajú javiskom aj pre iné ťažiskové postavy ako boli Geršom, Argurios, Karpoforus, či Andromacha..., prípadne také postavy, ktoré rozvíjajú charaktery a knihu zároveň, a to veľmi účinne.

„Jeden skvelý muž mi raz povedal, že kde niet strachu, niet ani odvahy. Mal pravdu. Spomeň si na to, keď ti bude zvierať žalúdok a zoslabnú ti nohy.“

More. Stroskotanec - „zaspať znamená zomrieť“. Rôznorodá posádka Helikaónovej lode. Tieto tri stavebné mantinely rozohrávajú vzrušujúcu cestu. Vystavenie príbehu získava nielen dobrodružný ráz, ale udáva tóninu, rozbúrený jas, zatieňujúci fádnosť, vyžarujúci inteligenciu a chuť zápoliť s ubitou obyčajnosťou. Vzorom je Aeneias, statočný moreplavec, zohrávajúci svoj osudový part. Muž, čo sa zriekol nároku na trón a tým aj moci, len aby udržal mier. Prefíkaný muž, ktorý je postrachom pre poverčivých ľudí a stále niečo hľadá. Až prekážky na jeho dlhej ceste mu ukážu, čo hľadal a čo nakoniec našiel. Samozrejme, je to muž, a preto na to bude potrebovať menšiu pomoc, ale to nezmenšuje veľkosť jeho objavu. Gro príbehu stavia práve na ňom a jeho vzťahoch s ostatným svetom.  Na nich autor poukázal napríklad aj to, ako dokáže vzniknúť priateľstvo na tých najneočakávanejších miestach, s ľuďmi, ktorých hlavným cieľom nebolo ponúkať odpustenie a bez hany by za starých čias dokázali preklať aj svoju matku, ak by to bohovia chceli. Aký môže byť lepší príklad ako priateľstvo človeka so svojím vrahom? A ak ide o to, nepôsobilo to pitoreskne ani nezmyselne. V tom bol ten vtip a tá nádhera, každá akcia, ktorú Gemmell vyvolal, mala svoje opodstatnenie, svoj prirodzený vývoj. Takisto každá postava mala svoju tvár a tú si niesla až do konca, aj keď občas prešla „ozdravujúcim detoxom“ a prišla na svoju skrytú podstatu.

O láske sa nemlčalo, aby som povedala aj B. Akí by to boli veľkí muži bez poháňajúcej látky, bez ženy? Ako kniha hovorila, každý bojovník sa síce modlí, aby sa nemusel poddať, ale predsa sa poddá, ak chce nakoniec spoznať lásku. A vedzte, že aj tí najbojovnejší z bojovných sa neštítili a pochopili, nech patrili do akejkoľvek kasty, rasy, či rozumového napredovania. O zbabelcoch radšej pomlčať a o bohoch? Povedzme, že tí nemali zásadné slovo.

„Stretnúť niekoho dôvtipného, inteligentného a navyše ešte aj srdečného a zábavného bolo ako napiť sa po dlhom čase vody.“

Príbeh je rozprávaný z viacerých uhlov pohľadu a oplýva presne takým jazykom, ktorý si zaslúžia dejiny a stará kultúra. Každé jedno slovo je inšpirujúce a prirodzené, hoci je poznať nános pátosu, ktorý – dovolím si povedať – je v tomto prípade jasne žiaduci. Opomenutá nemôže zostať ani tragika, stavebná hmota, ktorá vyústila z potreby gradovať a odkazovať na určitosť osudov. Z dialógov srší plodnosť, vystihujúca a doplňujúca dej, pričom ani za máčny mak nepôsobia kŕčovito. Plávajú živou vodou knižného zobrazenia, premýšľajúcej virtuozity. Rozhodne nie sú prvkom, ktorý by mohol vyvolať netrpezlivosť. To, koniec koncov, žiadne slovo, postava, línia ani osudy.

Gemmellovská optika videnia starého sveta je trochu iná, invenčná a mám taký pocit, že si ju nastavil značne iným spôsobom a upravil, čo niektorí môžu odsudzovať, ale mne to nedovoľuje môj príklon k jeho pisateľskému štýlu, jeho noblese, s akou sa ponoril do vytvárania ďalšieho historického poňatia „sveta“. Na svoje si prídu aj o kus náročnejší čitatelia. Pre nich sú tu ukryté filozofické zamyslenia, odeté do napohľad obyčajného šatu, ktorý dokáže rezonovať nielen v ich svete. Okrem toho je písaná spôsobom, ktorý vytvára dialóg, dišputu a núti človeka dedukovať a nenechať sa len tak unášať prúdom. Tým však nechcem hlásať, že je dielo úplne oprostené od humoru. Aj ten je jeho súčasťou a niekedy vykazuje známky riadnej šibeničnosti.

„Okolo seba mám len verných ľudí.“ „Lojalita je iba tovar,“ posmešne poznamenal Priamos. „A Agamemnón má plno zlata.“ Helikaón pocítil, ako v ňom kypí hnev. „To je tvoje prekliatie, že si myslíš, že všetko sa dá kúpiť,“ povedal. Priamos sa usmial. „A tvojou slabosťou je, že si myslíš, že to tak nie je.“

Slovart, 2012, brož. 2. edícia

K prekladu hádam ani niet čo dodať. Jedna z mála kníh, ku ktorým nemám žiadne výhrady po tejto stránke. Oto Havrila urobil až záslužnú prácu, vystihol atmosféru, pohral sa so slovami a celá kniha pre to dostala ešte živšiu dušu.

Pookriatie, ktoré mi prinieslo Gemmellove dielo, nemá výstižného pomenovania. Dokázal vybadať balansujúcu rovnováhu, ktorej prekročením by mohol nastať faux pas, ale jej udržaním si nemohol nezískať mnoho a mnoho čitateľov, úfam. Pre mňa je toto kniha, ktorá je echom a prináša stále živý úžas nad niekoho rozkvitnutým majstrovstvom, umelo nevytvárajúcim šoky, ale upevňujúcim človečenstvo tam, kde má byť a aj ostať, aj keby to malo znamenať poukázať na jeho slabiny...

„Raz dávno, keď bol Kthosis ešte malý, videl, ako blesk rozčesol strom, okolo ktorého sa pokojne páslo stádo dobytka. Kravy sa zhŕkli dokopy a naslepo rozbehli a polovica z nich sa zrútila z útesu. Medzi človekom a dobytkom nie je veľký rozdiel, pomyslel si.“

****

O autorovi: 

David Andrew Gemmell bol britský autor heroickej fantasy. Žurnalista, editor, ktorý je známy svojou prvotinou Legenda z roku 1984. Odvtedy napísať približne tridsať románov. Jeho práca zobrazuje násilie, objavuje hrdosť, lojálnosť a vykúpenie. Zomrel v roku 2006 a zanechal po sebe obrovský kus kvalitnej práce. 

Foto: Goodreads.com
Zdroj životpisu: goodreads.com