RC_Lars Kepler: Uspávač (4)_Infiltračná

Hádam sa nikoho nedotknem, ak budem hodnotiť knihu aj napriek tomu, že začínam štvrtou časťou a hádam sa nepotknem v hodnotení natoľko, aby som zameškané musela dohnať - keď už tí severania preberajú toľkú vládu nad slovenským literárnym nebom.

*******

V mrazivej štokholmskej noci kráča po železničnom moste mladý muž. Má legionársku chorobu a je silne

podchladený. V nemocnici zistia, že Mikael je už sedem rokov vyhlásený za mŕtveho. Pred trinástimi rokmi sa údajne stal jednou z posledných obetí sériového vraha, ktorého zatkol svojský komisár Joona Linna. Jureka Waltera odsúdili a zatvorili na uzavreté oddelenie psychiatrického ústavu. Kde teda žil Mikael celých trinásť rokov?

Nečakané svedectvo a prekvapujúca Mikaelova výpoveď vyvolajú obnovenie uzatvoreného prípadu. Polícia sa dostáva do časovej tiesne, lebo v hre je záchrana ďalšieho ľudského života. Jediná možnosť, ako sa vo vyšetrovaní pohnúť ďalej, je kontakt s beštiálnym Jurekom Walterom. Treba preniknúť do jeho blízkosti a získať si jeho dôveru. V tej chvíli sa však začína hra mačky s myšou – ale kto sa vlastne s kým zahráva? Ožívajú aj nočné mory Joonu Linnu, lebo vrah trpko poznačil nielen osud desiatok ľudí, ale aj jeho. (2014/02)

******

K technickým detailom môžem podotknúť nasledovné: zo 479 strán sa spisovateľskému tandemu podarilo vyžmýkať prológ, 183 kapitol, čo je v priemere 2,6 strany na jednu kapitolu, a celkom obsiahly epilóg. Mimochodom, práve ten bol pre mňa rakvou celého snaženia, takže si ho radšej nepripúšťam k zdroju. V každom prípade boli kapitoly dynamicky krátke a či naopak nočnou morou?, hoci ak si odmyslím veľké číslo ako nadpis, tak by to nebol až taký problém a ja by som nevyznela malicherne.

Takmer vlakové nešťastie alebo šťastie v nešťastí

Jednému otcovi by sa to zdalo ako večnosť a pre niekoho, kto má rád exaktnosť, je to presne trinásť rokov, odkedy sa stopy po malom chlapcovi Mikaelovi zľahli pod zem. Technicky je veľmi mŕtvy,  až do času, keď sa dostane do kužeľa svetla rútiaceho sa vlaku. Práve vtedy sa začína, ale aj pokračuje, príbeh a prípad (pre niekoho) staronového vynaliezavého kriminálneho komisára Joona Linna s fínskym prízvukom. Jeho vyšetrovateľská invencia je každému Keplerovcovi už dobre známa. Pomáhal Rusom, videl súvislosť tam, kde každý iný mávol len rukou a dokázal sa uchýliť aj k dosť drastickým riešeniam. Za všetko hovorí (spoiler) fingovanie nehody a následnej smrti svojej vlastnej rodiny. Nehovoriac už o desiatich rokoch, kedy pre neho boli naozaj mŕtvi (koniec spoileru).

Hlavným protivníkom, hoci sa kontrastne vyhrieva vo veľmi uzavretom mieste, takmer väzení, je domnelý masový vrah Jurek, ktorý však nezapadá do riadnych koľají vyšetrovateľskej teórie. Čo samozrejme poslúžilo ďalšiemu rozvíjaniu hlavnej zápletky. Vďaka Jurekovi sa do knihy dostalo celkom požehnane z atmosféry strachu a očakávaní. Možno to a možno už spomínané krátke, epizódne kapitoly nútili pokračovať ďalej v odkrývaní jeho osobnosti. Psychológia tejto osoby je vyšperkovaná do detailov, má svoje zaslúžené pozadie a odhaľuje sa postupne ako cibuľa rovno pred očami, ale vždy len toľko, aby sa najhlavnejšie pretriaslo až nakoniec. V istom zmysle bolo takéto predostretie zavádzajúce, ale čitatelia – detektívi mohli práve toto oceniť. Ja vravím, odhaliť „šokujúcu“ pravdu až na záver je už mimo sezónu.

Aby svet neostal čiernobiely, do hry vstupuje Pieskový muž s porcelánovými prstami, ktorý by podľa komisára mal byť za mrežami, až kým mu nedôjde, koľká ozaj bije. Niekedy sa pýtam sama seba: ako to, že mu to nedošlo skôr? Ale svet sa točí ďalej a čas nehrá v prospech žiadnej obete, takže sa posúvame ďalej. Keďže dve postavy sú málo, pribúdajú ďalšie. Niekto dobrý pre manipuláciu, so sklonmi prepúšťať uzdu svojim pudom. Homo sapiens nedokonalý alias Anders Rönn. Paradoxne sa ocitá na druhej strane barikády istého psychiatrického oddelenia. Na strane doktorov, jeden z tých podradných. A objaví sa ich omnoho, omnoho viac. Jednou z tých viac inšpirujúcich je aj Saga. Silná, neortodoxná žena, takmer amazonka tajných. Nevybúrená krv s dramatickou minulosťou. Celkovo minulosť (postáv) v tomto diele – detektívno-psychologickom trilery – zohráva prím. Ako hovorím, každý ma čosi na rováši, či už k tomu prispel sám, alebo v tom bol nevinne.

Ale ja hľadám pravdu!

Viete, ako si často hovoríme, že snažíme o pravdu, hľadáme ju a dokonca ju máme na dosah a keď to povieme nahlas, tak nás akurát potľapkajú po chrbte? No a potom príde spoločnosťou klasifikovaný psychopat (to viete, nikto mu nerozumie, ehm) a sfúkne nás vyhlásením: tú netreba hľadať. S tou je to rovnaké ako so spravodlivosťou či s bohmi. Človek si z nich vyberá podľa potreby. Jeden aby stratil ilúzie, či žije v realite všeobecnej a či svojej. A či na tom vlastne záleží. Zaujímavé, aké myšlienky kniha prenáša na mňa, na čitateľa. Keď už to nie je rozhodne nehynúca láska, tak je to dezilúzia. Občas presvetlená obetavosťou, to je fakt, ale sliepňa po mne ako po poslednej saharskej oáze na svete. Vlastne to je dobrý výkon, že ma takto dokázali infikovať!  

Koniec dobrý, všetko... je inak

Do knihy sa málokedy ponorím s očakávaním. Ani táto kniha nebola výnimkou a napriek tomu a či vďaka tomu mi navlhčila pery, ale nezahasila smäd. Konštatujem, že spisovateľské duo manželov sa dobre pooháňalo pomyselným a či ozajstným perom, ale v konečnom dôsledku sa mi nezdalo, že by sa mnou prehnalo niečo neobyčajné a jedinečné (dezilúzia nie je jedinečná, aj keď spôsob prenosu áno...). Práve naopak. Ku koncu som si hovorila popod fúz „aké je to vlastne predvídateľné“, aj keď v skutočnosti to tak ani nebolo. Len ten subjektívny pocit nielen opakovanosti (deja vu), ale aj akéhosi ťahania za nos ma neopúšťali. Aj preto pre mňa kniha bola len solídna jednohubka. 

Ďakujem Buxu za poskytnutie recenzného výtlačku. 

Knihu si môžete objednať na tomto mieste. 

Foto: bux.sk, daily.steampunk.com, comicbook.com

RC_Andrew Pyper: Démonológ_Alegória démona alebo doba temnoty

Myseľ je zradná vec, ak sa nepostráži. Porovnáva, prirovnáva, asociuje. V jednom okamihu sa preto z Démonológa  stalo pokračovanie Anjelov a démonov, či vizuálneho spracovania filmu Rituál s Anthony Hopkinsom. Lenže druhá vec je, že myseľ neprirovnáva bezdôvodne.

*******

Profesor David Ullman patrí medzi najváženejších odborníkov na démonologickú literatúru –

predovšetkým na Miltonov Stratený raj. Paradoxne, nie je veriaci, svoj predmet skúmania vníma iba ako výplod fantázie. Jedného dňa ho navštívi tajomná Štíhla žena s ponukou, aby letel do Benátok a preskúmal akýsi „fenomén“. Hoci sprvu odmieta, napokon sa predsa len ocitá v Benátkach so svojou milovanou dvanásťročnou dcérou Tess. 

Na adrese, ktorú Davidovi poskytla záhadná žena, nájde muža pripútaného v kresle. Ten nezmyselne bľaboce, očividne nie je pri zmysloch... David si odrazu uvedomí, že jeho slová nadobúdajú význam, a keď mu chlap zopakuje posledné, desivé slová jeho mŕtveho otca, pochopí, že muža posadol démon.

Po návrate do hotela nájde stáť dcéru na streche vysoko nad vodným kanálom. Predtým, než do neho dievča skočí, prednesie poslednú prosbu: Nájdi ma.

Ak chce vystopovať démona, ktorý uniesol jeho dcéru, musí si poradiť s hádankami a symbolmi zo Strateného raja – inak ju naveky stratí. 

*******

Pod taktovkou prekladateľa Matúša Kyčinu sa pomaly dostávame na hlbinu ďalšieho profesora, Davida Ullmana. Iný je tým, že učiteľuje v oblasti náboženskej mytológie a paradoxne je ateista. Prvé trilkovanie dynamickosti. Je jedným z tých, ktorý je až do určitého momentu skalopevne presvedčený, že zlo je vynálezom ľudstva, čo sa dá odkontrovať dobrom.  Čo čert nechcel (doslovne, ale v inom kožuchu), ten moment osvietenia príde, a David je konfrontovaný s nemilou realitou. Čo si kedysi uvedomoval ako melanchóliu sa ukázalo byť skôr „požehnaním“ samotného démona. Symbol toho, že si ho všimol a má s ním plány. No povedzte, aká pocta, že si vás všimne čierna eminencia, ktorej meno je kľúčom k boju s ňou! A aké to potešenie, keď sa ukáže, že zlo je napokon hmotnejšie, ako ste si mysleli, báli myslieť a ako je inak zvykom.

Tak sa odborník na Miltonov Stratený raj vydáva na krížovú výpravu proti bezmennému satanášovi za jediným cieľom - zachrániť svoju dcéru Tess. Pomerne rýchlo zisťuje, že je to cesta, pri ktorej vyplýva na povrch to, kto skutočne je, čoho je schopný a ku komu sa môže obrátiť chrbtom bez strachu, že mu ho prederaví riadnou čepeľou. Eleine O´Brienová je jednou z tých. Našťastie a aspoň niekto. 

Stratený raj pre Davida

David je z každej perspektívy vskutku obyčajný chlapík. Sám sa definuje ako málo ambiciózny ne-kariérista s pramalými vlohami pre dobré manželstvo (a kto ich má?), ale v podstate „bohatý“, pretože má dcéru, ktorá je pre neho všetkým. Čo mu nemožno uprieť je kritický úsudok, nehovenie si v trudnomyseľnosti. Je teda určený svojou mysľou, nespokojnou manželkou, objavujúcou sa /takmer/ výhradne len v myšlienkovej podobe, priateľka O´Brienová a milovaná Tess, ktorá jeho explicitnú neutrálnosť posúva ku kladným číslam. Čím sa dokáže zavďačiť čitateľovi, je jeho nechuť k hlasným prejavom života. Vivat David!

Psychologicky introvertne ladená kniha nám prostredníctvom ústredného hrdinu prináša a odhaľuje stránky života, ktorú síce sú, ale radšej sa o nich nehovorí, prípadne dostatočne potichu, aby sa nestali nikomu tŕňom v oku. O kríze, ktorá je prítomná v ľudskom živote paradoxne len kvôli stanoveným spoločenským hraniciam a zaužívaným stereotypom, čo sme si ich tak neuvážene stanovili: dospelý sa musí správať silou mocou dospelo, pričom zodpovednosť tak či tak nie je automaticky „v balíčku“... a teda v praxi dospelosť nerovná sa zodpovednosť.

Zatvorené, aby si mohol zaklopať

V živote sa odohráva veľa epizód. Jedny ignorujeme, nevšímame si ich, hoci s nimi žijeme, ale popravde ich ani nevnímame. Druhé si všímame, akceptujeme, riešime a žijeme s nimi. Cítite ten rozdiel? K dobrému sa inštinktívne upíname, ako sa aj David vinie k Tess, k svojej šťastnej epizóde. Každá zmena v jej správaní sa pre neho stáva päsťou do oka. A v tomto prípade to je smerodajná zmena z hľadiska ďalšieho vývinu, hoci to znova napohľad vyzerá nevinne – puberťácky.  Za zatvorenými dverami. A až zásah zvonku v podobe dobrej priateľky, ponúka iný pohľad na to, čo vyzerá ako stav neriešiteľný. O´Brienová sa celkovo vyznačuje tým, že snúbi paradoxne rozum, ale aj opak, to je hlas „rozumnej“ väčšiny, ktorá si myslí a vníma v „lajne“, ale ako protiklad a doplňovačka k Davidovej osobnosti je ako vyšitá.

Za neveľmi šťastné považujem prekladanie knihy štýlom „budúca prítomnosť“, ktoré mi zvlášť v tomto prípade nesedel. Ale môžem byť aj zaujatá, lebo taký spôsob prekladu sa mi nikde nezdá funkčne využiteľný. A ani prílišná popisnosť na určitých miestach nie je dvakrát účinná voči vnímaniu jeho reality, ale v lepšom prípade sa to stráca v okolitom príbehu. A do tretice mu možno vyčítať neohrabanosť, čo z času na čas príde v nepredvídateľných častiach. Šťastnejší je už motív knihy. Tých je síce viacero, ale zobrazenie konzumnosti vyzdvihujem špeciálne kvôli jeho momentálnemu a mnohoročnému vzostupu. Vždy sú mi sympatickejší tí spisovatelia, ktorí pred konzumom nezatvárajú oči a ponúkajú aj možné výstupy z jeho útrob. Ďalšia vytŕčajúca téza a či myšlienka je tá, že antikrist nepovstal z temnoty, ale z múdrosti. Čo tým chcel Pyper povedať, na to si už posvieti každý sám. No a netreba zabudnúť ani na obrovskú previazanosť so Miltonovým dielom. Okrem toho, že je možné sa mnoho dozvedieť, v rámci knihy je jeho dielo využité fenomenálne. Na a v neposlednom rade mu treba uznať aj vysokú dávku atmosferickosti, ktorá miestami doslova prýšti zo stránok. No kto by také nechcel?

(Ne)byť ostrovom samým pre seba

Povedala by som, že ide o introverta pre introvertov, že už samotná kniha je ladená

psychologicky introvertne. V troch častiach – Nestvorená noc,  Ohnivé jazero, Po raji - si teda do detailov prezrieme obsah profesorovej hlavy, spôsob, akým rieši svoj nevšedný problém s nadprirodzenom a ako sa vysporadúva so svojou nezdarnou minulosťou, ktorá ma „prekvapivý“ presah v aktuálnom dianí. Ako celok je kniha čítaniahodný počin, ktorý nejednému môže prilákať do hlavy otázniky o sebaurčení a o človeku okolnosťami určenom. A to je hádam dobre. Lepšie mať v hlave filozofických démonov, ako tých skutočných – klopúcich na dvere. A to všetko v duchu príslovia ‚lepší vrabec v hrsti, ako diabol na streche‘.

Ďakujem vydavateľstvu Ikar za poskytnutie recenzného výtlačku. 

Knihu si môžete zakúpiť aj TU. 

Foto: bux.sk; archive.4plebs.org; Gustave Dore

RC_Kate Mosse: Citadela_Krok za krokom alebo o tých, ktorí zomreli, aby mohli iní prežiť

"Venujem pamiatke dvoch neznámych žien, ktoré zavraždili v Baudrigues."

Vojna. Vášeň. Odvaha. Len zlomok z toho, čoho sa nakoniec človek môže dočkať vo voľnom pokračovaní trilógie Languedo´c (Labyrint 2006; Hrobka 2008) anglickej spisovateľky Kate Mosse. Tak sa fanúšikovia po dlhých rokoch dočkali, už aj na Slovensku. 

*****

Leto 1942

Mladá žena Sandrine nachádza v meste Carcassonne napoly mŕtveho mladého muža. Z jeho úst prvý

raz počuje tajomné slová, ktoré predurčia jej ďalší život. Mladík za záhadných okolností zmizne. Odvážna Sandrine, inšpirovaná mystickým proroctvom, sa vrhne do boja, o ktorom predtým takmer nič nevedela.

Sandrine vytvorí ženskú odbojovú bunku, ktorú nazve Citadela. Bojuje proti nemeckým okupantom Francúzska i domácim kolaborantom, no vie, že má aj ďalšiu, ešte ťažšiu úlohu. Z hlbín času na ňu volajú duchovia, ktorí čakajú, kto ich vyslobodí. Bude to ona? Alebo jeden z troch mužov, ktorí sú s jej životom spätí? Kde leží skutočná hrozba? A kto je strážcom dávnych tajomstiev, ktoré do Pyrenejí pritiahli ľudí s ušľachtilými úmyslami, ale aj spojencov najväčšieho zla?

****

Dejiny ľudské sú prešpikované bojmi o moc, za vieru, za ženy aj v mene čistej rasy. V takom čase je zasadený aj príbeh Citadely. Pokročilý stav 2. svetovej  vojny zasahuje už aj francúzsky vidiek. Tu, aj keď nepriamo, sa spamätávajú ľudia zo strát. Každá jedna rodina o kohosi prišla a výnimkou nie je ani Sandrine Vidalová, ktorej na svete ostali už iba sestra a gazdiná. Aby toho nebolo málo, jej staršia sestra sa správa čoraz podozrivejšie, čo neunikne ani napohľad nevinnej a nedotknutej Sandrine, predstavujúcej úplný opak vojny. Tá ostáva stále nedotknutá a hluchá k dianiu, hoci s boľavým srdcom nad smrťou otca. Jej otvorenosť, impulzívnosť, ľahkovážnosť a ochota nezištne pomáhať sa skvejú na pomedzí doby, keď už si susedia príliš neverili a nikto nevedel, komu môže zveriť svoj život. Nevinnosť však v istý moment narazí na krutú skutočnosť a práve vtedy sa všetko začína. Boj s odrodilosťou, kolaborantmi, ale hlavne za koniec vojny, lebo len umný boj v tomto prípade môže pomôcť. A kódex.

Kto, kde a prečo? 

Ako je dobrým zvykom Mossovej, dej je situovaný do Carcassone a prelínajú sa v ňom dve časové línie: 4. storočie a obdobie druhej svetovej vojny. V rannom období nám spoločnosť robí Arinius, mladý mních, ktorý sa v záujme gnózy dopustil herézy. Aspoň z ponímania vtedajších pomerov, kde jediná cesta bola tá kresťanská. Dogmatická. No a súčasnú minulosť reprezentuje impulzívnosť sama - Sandrine. Pod váhou okolností však nastáva prerod tejto osobnosti. Zreje ako dobré francúzske víno, čo je celkom príhodné. Stáva sa zmesou hádam všetkého, čo si čas vyžaduje. Drieme v nej neskonalá odvaha a viera v ľudí, za ktorých sa oplatí bojovať. "Je tu dosť ľudí, zásadových ľudí v Midi, čo nás nepredajú. Nie ako tí zločinci vo Vichy." s. 27 Čo je celkom pekná pripomienka na francúzsku vládu, ktorá zbehla a kolaborovala "pre vyššie dobro ľudí". Proti nej stojí Authié, Krisov rytier, osoba o to nebezpečnejšia, že verila vo svoje pohnútky, posvätené Bohom. Jeho viera v Boha trestajúceho ho uschopnila byť takým protivníkom, za ktorého by sa vyslanci pekelní nehanbili ani omylom. Kántrenie ľudí v duchu Machiavelliho sa mu hádam aj pozdávalo a zvlášť, ak išlo o Židov. No a neopomenuteľným spojivom medzi dejiskom tejto línie a tých predošlých je Audric Baillard, ktorý drží sextant lode menom Sandrine. Čo viac by si príbeh želal? 

Láska ide ruka v ruke s odvahou

Každý bojovník, nech už bojuje  za čokoľvek, potrebuje hnaciu silu, ktorá sa nakoniec možno stáva aj predmetom dilemy, ale je potrebná a nevyhnutná do dôsledkov. Pre Sandrine je to Raoul Pelletier, muž  spojený s podsvetím, bojujúcim proti nastavenému režimu. Výrazným a vítaným prvkom a či hýbateľom deja je aj vďaka svojej inteligencii a ľudskosti, s akou sa stavia proti zlu, za pokoj a vpred so všetkými spolubojovníkmi . Jedno je isté, príbeh lásky na pozadí nepokojov, ba priam vojnových časov vždy žne lákavé ovocie a zvlášť vtedy, keď je šikovne zosnovaný, prevedený a nenesie v sebe tony mľandravej sentimentálnosti. Ak teda máte po svojom boku niekoho, kto vám dodáva odvahu a zároveň je vašou láskou, je to smrtiaca kombinácia. Pre protivníka, samozrejme. 

Oduševnenosť

Povedzme, že absolútne detailnosti nie sú výsadou tejto knihy. Na jednej strane ide o plus,

pretože okno prevažne obyčajným oknom ostane, ale... vlastne v tom háčik vôbec netkvie. Tie správne informácie dostaneme, určite netápeme na suchu. Mosse sa tým pádom spolieha na atmosféru, ktorá zo stránok naozaj trčí. Aj vďaka nej mi možno pri čítaní Citadely na rozum

zišiel román Sám vojak v poli, ktorý si pamätníci pamätajú aj zo sfilmovanej podoby. Ich spoločnou črtou, aj keď sú to v podstate dve neporovnateľné knižné diela, je podrývačská úloha ústredných postáv. Mossová nevytvorila nadhrdinku, čo je dôležitá stránka. Práve z rôznorodosti a mnohostrannosti postáv čerpá ten atmosferický základ, ale aj ťah knihy. Koniec-koncov, tá stojí na celkom jednoduchom základe. Boj, odboj s vidinou kódexu a zainteresovanie jednotlivcov do tohto (od)boja. Nakoniec z toho vzišiel hádam najlepší Mossovej počin. Aj pre jeho citlivé prevedenie, naliehavosť a oduševnenosť s akou na nás nevtieravo dolieha, pre pútavú obraznosť - nie doslovnosť - a pre cit, ktorý nebúcha o stošesť na srdce. Čo som ale chcela povedať... vojna je tu zobrazená v podobe partizánskych bojov, taktických úderov, stratégii, v podobe, keď sa proti rozumu stavia propaganda. A to intrigánstvo! Jedna radosť. No a naostatok treba byť  nepretržite v strehu s otázkou v očiach "Hádam len Mosse nebude taká krutá??". Sem-tam bola, ale vojna si nevyberá obľúbencov, pre ňu je hostina hostinou.

Suma summárum

Plnokrvný román, fakto-fikica, ktorá poteší nejedného čitateľa a nielen Mosse-nadšencov. Je o závažnosti, čo si treba stále pripomínať, premieľať ju na jazyku a aj o oslave dobrého života, keď sa nám prostredníctvom Sandrinho príbehu zas a znovu pokúša povedať, že na minulosti záleží, aj keď v nej ani ňou nežijeme. Popravde, ľudská stránka tohto románu je taká silná, že som si len minimálne všímala tú nadstránku - mysterióznosť, ktorá keď prišla, bola, ale aj odišla. A hoci má celok dych vyrážajúci počet strán, na konci si vravím - ešte. Chcelo by to ďalšiu dobrodružnosť, odvahu, čo má viac ako prvý plán. Lebo plynie, je bezprostredná, dynamická, komplexná, vážna s presvetľujúcimi momentami, pri ktorých poskočí myseľ a srdce dovedna.  Nuž, Kate vie kedy prestať. 

                                                                                       Lena Donan

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR.

Foto: bux.sk; kinema.sk; thelegraph.co.uk; superiorpics.com

Ruthanne Reid: "Harry je dôkazom toho, že my všetci môžeme prekročiť seba..."

Pred istým časom  som uverejnila svoj prvý rozhovor s Colom Buchananom o jeho tvorbe, ale predovšetkým o knihe Farlander. Keďže sa mi tradícia interview zdala byť nielen vhodným a spestrujúcim prvkom na blogu, ale aj katalyzátorom pre iných čitateľov, začala som uvažovať nad ďalšou osobou, ktorá by mohla nasledovať v tomto kole.  Potom prišla kniha The Sundered a ja som zrazu mala tú pravú adeptku. A po komunikácií s ňom som sa v tomto názore utvrdila. 

O  R U T H A N N E *

Ruthanne Redi žije v Seattle a priestor vyplnený písaním zdieľa s manželom a dvomi mačkami. Často ju možno nájsť v kaviarni u Grumpy D´s  alebo v kostole. Jej prvým románom je práve The Sundered.

*****

>>>O S O B N É<<<

Kedy si sa rozhodla, že je pre teba písanie to pravé orechové? Vždy som milovala písanie, ale popravde som si neuvedomovala, že to mám dovolené. Viem ako hlúpo to znie, ale bola som vychovávaná byť „zodpovednou“, a tak som sa skrátka domnievala, že živobytie formou kreativity jednoducho nie je akceptovateľnou voľbou.  Potom som sa vydala za skvelého muža Duaneho, ktorý toto všetko zmenil. V tom čase, keď som nemala žiadnu vieru vo svoje schopnosti vytvoriť svety, on čítal moje nezrelé pokusy a dodával mi odvahu. Živil moje nádeje a sny, nútil ma pokračovať, aj keď to nevyzeralo veľmi nádejne. Moja kniha je tu len vďaka jeho odhodlanosti podporiť ma, preto je venovaná jemu. Teraz keď píšem si neviem predstaviť nič iné, čo by som mohla robiť

Predstav sa tak, aby ťa to vystihovalo a bolo to možno aj niečo nezvyčajné. Som typ takej tej čudnej osoby, čo si nakoniec dosť užívam. Napríklad som vyštudovala klasickú hudbu, ale milujem indie rock. Hoci som zbláznená do indie, nedokážem zo seba nič také sama vyprodukovať, nuž, možno aj preto, že zvyknem chodiť skôr na operu.  Alebo nevidím nič kontraproduktívne medzi tým, že milujem Harryho Pottera, science-fiction a každý fantasy svet, ktorý sa mi dostane do rúk a tým, že som kresťanka, milujúca Ježiša. Ľuďom v kostole a tým vo fandomoch  sa to zdá čudné. Tiež som napríklad nevedela variť do 32 rokov, ale napriek tomu som sa stala jednou z tých, ktorá mení zabehané, písané recepty. Tiež nemôžem mať deti, ale to je v poriadku. 

Čo o tebe hovoria tvoji známy? To, že som dríč, ale aj to, že je ťažké ma „prečítať“. Očividne je pre ostatných ťažké zistiť, ako sa v skutočnosti cítim. Naozaj netuším prečo! 

Keď nepíšeš, čo robíš? Respektíve, čím sa živíš? Navrhujem webové stránky. Je to neuveriteľná zábava, hoci práve teraz pracujem na ukončení tejto práce, aby som sa mohla bez prekážok sústrediť na písanie.

>>>K N I H A<<< 

The Sundered je o svete, kde sú dve rasy: slúžiaci a podmaňujúci. Z čoho vychádzaš?  Ľudia, ktorí prežili koniec sveta sú zúfalí a boja sa. Tí, ktorí sú zúfalí urobia čokoľvek, aby ďalej prežili. „The Sundered Ones“, Oddelení sa, na druhej strane, nikdy nestretli s podvodmi. Ich zjednotená myseľ nebola schopná porozumieť tomu, že ľudia nášho druhu by mohli myslieť na diametrálne odlišné veci, takže boli enormne prekvapení, keď sa z ich slobodnej rasy stali otroci. Je to smutné, že sa mierumilovný národ naučil takýmto spôsobom o ľstiach.

Ľudská rasa je vlastne často predpojatá voči tým, ktorí sú od nej odlišní, až kým sa im nepodarí túto odlišnosť rozbiť a začleniť ich do svojej rovnakosti.

Hoci je príbeh písaný prostredníctvom Harryho pohľadu, Aakesh sa zdá byť podmanivý tou svojou vyhýbavosťou, tajomnosťou. Kde si sa inšpirovala k jeho charakteru? To je ťažké povedať, pretože celý príbeh – svet, postavy, všetko – sa zrodilo vo sne. Aakesh je jeden z tých charakterov, ktorí sa kompletne zrodili v mojej hlave, hoci som nemala poňatia o tom, aký brilantný vo svojej podstate bol. Keď mi to došlo, bola som dosť vydesená, aby som sa ho vôbec zhostila. Je totiž omnoho inteligentnejší, než v čo

fanart by Taylor Caro

ja kedy môžem dúfať.

Keď už ide o Harryho, čo pre teba znamená? Ver, alebo nie, nádej. Harry rástol počas celého príbehu, učil sa, pomaly prekonával predsudky, ktoré mu boli vtĺkané od detstva do hlavy. On je dôkazom toho, že my všetci môžeme prekročiť seba, kým budeme mať po boku toho svojho nezaujatého „sprievodcu“. Aj keby sme nakoniec nikdy nedosiahli perfektnosť, vôľa rásť stojí za tú cestu.

  

Niektorí čitatelia sa sťažujú na nedostatočne vykreslené prostredie. Čím myslíš, že to je a ako by si obhájila tvoj zámer? Myslím, že je v tom kúska nepochopenia. Iste je to zapríčinené limitmi ich-rozprávania. Harry vedel, čo vedel a videl, čo videl. Jeho chápanie toho, ako svet funguje je skrátka jeho chápanie. Skok von na veci, o ktorých netušil ani ako pracujú, by akosi zlomil ten prirodzený tok. Tiež by to ukrojilo z efektu, ktorý som chcela dosiahnuť. Viem, že som riskovala práve to nepochopenie, ale možnosť ostať verná celému textu za to stála. V skutočnosti výber Harryho bol riskantný ťah, nepochybne, ale takto sa má vec... Aakesh si ho vybral z určitého dôvodu a časťou toho dôvodu bol aj obmedzený Harryho obzor.

Svet Oddelených  je o priateľstvách, sebaurčení, o vodcovstve a jeho podobách, o slabosti. Naostatok, v príbehu sú to ľudia, ktorí sú celý čas tí hajzlíci (až na výnimky), nie Podmanení. Čo to s nimi (nami) vôbec je, že sú (sme) takí? Pokojne aplikuj na seba. Precestovala som celý svet, od slumov až po paláce. Žila som na mnohých miestach, mám obrovskú sieť rodiny a priateľov takmer všade. Popri tom som vypozorovala, že existujú aj úžasní ľudia, aj otrasní vo všetkých možných odtienkoch. Oboje je možné zároveň, ale nikdy nie sú len takí, alebo len onakí. Úprimne verím, že sa navzájom vyvažujú. Aj preto vzdelanie, bohatstvo, zdravie a príležitosť nikdy úplne nepremôžu chamtivosť, hanebnosť, tyraniu. Vezieme si tieto nedobroty v sebe a vždy budú tráviť to dobré, čo vykonáme. Dobrá správa je, že ak budeme k sebe úprimní a priznáme si to, budeme bližšie k prekonaniu tohto nedostatku a nakoniec zmiernime škody napáchané našou povýšenosťou. 

>>>O S T A T N É<<<

Aký máš názor na manipuláciu – v ľudskej rovine a v mocenskej rovine? Verím tomu, že manipulácia je tu prítomná neustále a tiež tomu, že niečo také ako „objektívne“ referovanie, učenie, či čokoľvek iné neexistuje – nie je to však nevyhnutne zlé. Sú prípady, keď je potrebné a dôležité presvedčiť ľudí, aby videli veci z odlišnej perspektívy. Aj niečo také jednoduché, ako predostieranie hladných tváričiek hladujúcich detí je spôsob manipulácie, ale potrebná, pretože bez emočného dopadu by sa väčšina ľudí nestarala o to tieto deti (zvieratá, čokoľvek...) ani v najmenšom. Zneužívanie manipulácie je niečo iné. Napríklad, keď sa niekedy potrebným emočným „vydieraním“, chcú dosiahnuť úplne iné ciele, ako sú priznávané oficiálne.

Aký je tvoj vzťah s tým dnešným svetom? Občas napätý. Milujem svet ako planétu a milujem jej obyvateľov, ale tí (mňa nevynímajúc) sa zvyknú rozhodovať dosť biedne, čo v konečnom dôsledku nepríjemne ovplyvňuje svet a okolie. Preto budem vždy bojovať za nádej pre tých, ktorí sú okolo mňa.

Kedy chystáš niečo ďalšie – knižné? Dúfam, že už koncom tohto roka, možno až niekedy v roku 2014. Ďalšia kniha, Notte, je písaná vo svete Podmanených „The Sundered“, pričom sa odohráva ďaleko v budúcnosti, vysvetľujúc, ako sa udalosti z prvej knihy vyvinuli.

Obľúbená kniha – spisovateľ – niekto, ku komu sa obraciaš. Táto odpoveď ma roztrhá! Mám rada Tolkiena a vždy budem, pretože jeho úžasná schopnosť rozprávať ma priviedla k písaniu. Tiež zbožňujem Rothfussa a jeho Meno vetra, kde skvelo predviedol porozumenie a svoj pohľad na to, ako sa mytológia vyvíjala. Momentálne ma dostala séria o Jane Yellowrock od Faith Hunter, ktorá je jednou z tých vzácnych ťažkotonážnych urban-fantasy, ktoré sa sústreďujú na dej a vývoj postáv viac než na sex.

Foto: goodreads.com; ruthannereid.com

(RC) Cheryl Streyedová: Divočina - Skutočný príbeh o hľadaní samej seba alebo návod, ako to nerobiť

Zobrať knihu, alebo nechať tak? Táto otázka mi dlho mysľou nekrižovala z jednoduchého dôvodu. Veľmi mi pripomínala príbeh o dlhom putovaní z pera Sary Sheridan, ktorú som si nebojácne, postupne zamilovala. Lenže po prvých stranách Divočiny prišla sprcha, a to dosť ľadová. Moje očakávania sa zrúcali a neostal kameň na kameni.

O hľadaní samej seba. Filozoficky znejúci podnadpis celkom očakávanej knihy zaujme. Kto sa dnes nehľadá, nenachádza a nesmeruje k objaveniu? Len tí, čo už tak dávno spravili - Víťazi. Preto sa zdalo rozumným pozrieť sa na zúbok niekomu, kto tú cestu absolvuje a aj na to, ako ju nakoniec zvládol. V žiadnom prípade nepreceňujem v živote racionalitu, ale Cheryl dala „tomu logikovi“ na sebaobjavnej ceste zabrať. Z jej konania sa mi ešte teraz kolieska otáčajú dozadu a nie dopredu.

*****

Pozoruhodne úprimný skutočný príbeh o putovaní dlhom 1 770 kilometrov, ktoré zachránilo mladú ženu pred katastrofou a postavilo ju na nohy.
V dvadsiatich dvoch rokoch si Cheryl Strayedová myslela, že prišla o všetko. Po matkinej smrti sa rodina rozpŕchla a krátko nato jej skrachovalo manželstvo. O štyri roky, keď už nemala čo stratiť, urobila to najimpulzívnejšie rozhodnutie svojho života: odhodlala sa prejsť vysokohorský chodník Pacific Crest Trail od Mohavskej púšte cez celú Kaliforniu a Oregon až do štátu Washington, a to úplne sama. S diaľkovými túrami nemala nijakú skúsenosť a chodník bol iba „nejasnou exotickou myšlienkou plnou prísľubov“. No znamenal najmä prísľub, že znovu poskladá svoj rozsypaný život. 
Hrdinka sa nevyhne stretnutiu so štrkáčmi či s medveďmi, prekonáva úmorné horúčavy, rekordný sneh, no vníma krásu i osamelosť svojej túry. Napínavé rozprávanie okorenené humorom živo zachytáva strach i radosť mladej ženy tvrdohlavo si raziacej cestu k cieľu napriek mizivej šanci na úspech. Púť ju takmer doženie do šialenstva, ale napokon posilní a zocelí.

*****

Zvlášť pri jej motte – zlé zo seba dostať zlým, aby som mohla byť dobrá – ktoré je nadmieru uletené. Vo veku +/- 26 mohla dávno prísť na to, že klin sa klinom nevybíja, ale pribíja. No a keďže podobných, pre mňa zádrhových situácií, som po ceste stretávala často, bolo mi zaťažko vnímať ju ako osobu, ktorá potrebuje súcit. Len ak vymeraný fackou. Celkovo sa kvalita textu prepadávala práve na jej nelogickom, sebeckom, sebestrednom a hlúpom správaní, teda obsahu, aj keď to malo byť súčasťou cesty za vnútornou rovnováhou. Do toho sa priplichtila až patologická naviazanosť na matku, ktorej smrť bola vlastne katalyzátorom Strayedovej výčinov. Čím viac to však z jej riadkov vychádzalo, tým väčšmi mi to pripadalo len ako chabý pokus vyhovárať sa na svoje vlastné zlyhanie. Vlastne bolo veľkým omylom vydávať túto knihu za autobiografiu, aj keď ňou je. Keby ju označili za fikciu, skôr by som prežrela všetko to správanie, tú malichernosť... Niekedy som mala pocit, že by nevidela svetlo ani keby ho videla a to je celkom slušný paradox. No a vnímajte tú životnú drámu!

A po ceste možnovrah...

Miestami som sa však zabávala na tom, ako autorka podporuje tzv. mean world syndrom -  každý človek, ktorý jej pri stopovaní zastavil, bol možnovrah. Alebo bagatelizácia umelcov? Pokojne. Som experimentátorka, povedala som. Umelkyňa. Typ ženy, ktorá povie áno namiesto nie. Alebo porovnávať tehotenstvo s čerstvo vystrelenou guľkou do ženy, tiež zaujímavé. Ale najviac ma poznamenala táto veta: Absolovovala som interrupciu a naučila sa vyrobiť sušené tuniakové vločky a sušené morčacie mäso. A po tejto inšpirujúcej myšlienke zaznela perla, ktorá v skratke hovorí o tom, že Cheryl sa CHCE zmeniť, chce byť znovu silná, zodpovedná, etická, dobrá...

Svetlou správou je, že na ceste ozaj nebola sama. Na pacifickej hrebeňovke (ktorú jej osobnosť zahádzala kdesi do úzadia) stretala ľudí. Mlčanlivých, hodných za sexuálne objekty, nevrlých, podozrivých. Nadovšetko zaujímavých a to aj z toho dôvodu, že nepočuť ich myšlienkové pochody. Človek si užíva skrátka už len to, že sú a že sa objavia.

Finesa kontra maska

Cheryl nepíše zle, vlastne je štylisticky vybrúsená a slovnú zásobu má dosť značnú. Kedysi som si myslela, že mi to ku knihe stačí, lenže tak to nie je ani omylom. Postrádam skutočnú hĺbku a akúsi finesu, ktorá by držala všetky nedostatky pohromade a ktorá dáva šmrnc aj napriek všetkému. Dobrá finesa, nedobrá kniha by preto bola lepšou kombináciou. Nejaká „maska“, ktorá neublíži ani úprimnosti príbehu, len dokáže prebiť zmes viac ako protichodných pocitov u čitateľa. Na celkovom dojme sa istotne podieľal aj miestami „trhajúci“ preklad: Túru som sa rozhodla začať tam, kde som ju začala, lebo... Ale lepšie ako klincom do oka.

Nechať sa k stoličke priklincovať 380-stranovým príbehom nie je žiadna obeť pre človeka, ktorý takmer až žije príbehmi a nemá problém vidieť v dlhšom spracovaní niekedy spôsob ako „iskejpovať“. Lenže čítať toľkú odyseu za pokútnym šťastím, za zahmleným sebapoznaním, ktoré som nijak výrazne nepostrehla, v podaní ženy, ktorá takmer celý ten čas nedokázala presvedčiť o svojom konaní, je dosť aj na takéhoto lovca. Tak čo som vlastne očakávala od autobiografického románu? Autenticitu - OK, úprimnosť - OK a vcelku schopné pisateľské vyjadrenie – OK. Napriek tomu v nesprávnom pomere (aký je ten správny? keď na to prídem, napíšem), takže na mňa po prečítaní akurát tak zívala čierna prázdnota a pocity po pár dňoch ostali viac ako vlažné. Takto sa dá nájsť na ceste poznania... 

Za recenzný výtlačok vďačím BUXu.

Lena Donan

Foto: goodreads.com

Col Buchanan: "Fantasy je perfektný únik"_interview

Prečo som Cola Buchanana oslovila? Farlander, názov knihy, ktorá sa mi nielenže páčila, ale som na ňu naspievala čiastočné ódy formou recenzie (viď vyššie). Jej autor je muž, ktorý sa v modernom svete necíti až tak vo svojej koži. Dôvodov ´prečo´ je viac a tie sa dozviete, keď si prečítate nasledujúce riadky. 

O autorovi: Ír, ktorý sa narodil v Lisburn v roku 1973. Už v mladých rokoch sa obrátil na písanie a čítanie, aby sa vyhol svojim problémom. V škole rád sníval, čo ho často dostalo von z triedy aspoň mentálne. Neskôr, ako copywriter, robil to isté, aby sa dostal preč z kancelárie.

V posledných rokoch nenachádza nič lepšie  ako je posedávanie okolo neskoro-večerného ohňa s dobrými priateľmi.  

******

Niečo o sebe, možno aj dosiaľ neznáme, nevypovedané?

Nachádzam sa v klasifikovanom autistickom spektre.

Ako veľmi sú tvoje knihy ovplyvnené životom, ktorý vedieš?

        Myslím, že kompletne. Dokonca aj to najmenej predstaviteľné, čo vo všeobecnosti vychádza zo štýlu a výrazov mojich životných skúseností. Písanie sa zdá byť bezvýznamné, ak len nie je akýmkoľvek odrazom môjho vnútorného prepojenia s ostatkom sveta.

Prvý impulz, ktorý ťa priviedol k písaniu?

Ten nastal hádam ešte predtým, ako som bol schopný písať. Rád som hovorieval dobrodružné príbehy, aj keď vtedy trošku  nahrubo otesané, dá sa povedať.

A prečo práve fantasy žáner?

Pretože nemá žiadne obmedzenia, ani limity. Perfektný spôsob pre eskapizmus (zjednodušene únik z reality, pozn. redak.) - vášeň môjho života. Tiež je to preto, že fantasy žáner dovoľuje na svet vstúpiť novým hlasom, novým anjelom... Pole nevídaných možností.

Príbeh Farlandera je príbehom assassinov, vrahov. Prečo práve títo (anti)hrdinovia?

           Je to len element, ktorý sa objavil. Nič viac a nič menej.

Ktorá postava je tvoja najmenej obľúbená?

Naozaj takú nemám. Milujem písanie akéhokoľvek typu charakteru, špeciálne, keď je nová – všetka tá čerstvosť, všetky tie otvorené horizonty...

K Nicovi si nebol príliš láskavý. Čo ťa priviedlo k tomu, aby skončil práve tak(to)?

Príbeh si to vyžadoval.

Takmer na konci sa objavil Ché a vskutku pôsobí zaujímavo. Pochybuje. Čo od neho môžeme očakávať ďalej?

Čokoľvek sa mu môže stať, čokoľvek môže urobiť. Vlastne je celý taký tajomný. Možno ma to prekvapí tak isto, ako čitateľa. Dúfam.

Ash je zase „Mohykán“, posledný svojho druhu (starým, dobrým spôsobom). Sám proti svetu. Kto alebo čo ťa inšpirovalo v tomto prípade?

Čiastočným impulzom som bol ja sám, samozrejme J. Tak, ako aj Nico. Som chlapec a starký zároveň, hoci som fyzicky neprekročil prah štyridsiatky.  

Zo stránok cítiť akúsi nostalgiu. Chýba ti niečo?

Áno, divokosť. Za všetko, čo sme dostali, sme stratili niečo základné v našich moderných životoch. S tým sa pokúšam znovu spojiť, keď som medzi neskrotenou prírodou, preč od všetkých tých vecí, čo ma otravujú – reklama, mafiánske banky, politika, korporácie, propaganda a manipulácia, nechutne upravené jedlo, bohatnutie, naháňanie sa za vlastným egom... Som za divokosť v mojom živote, vo všetkých jej formách a podobách. Nielen otvorené priestranstvo, ale za akékoľvek miesto, kde ľudia nie sú len slepými konzumentmi uväznenými v Matrixe – všade tam, kde sa život zdá byť viac priamy a úprimný, ľudskejší. Aj preto som sa nedávno presťahoval s mojou ženou na západné pobrežie Írska a aj preto mnoho z toho, čo píšem  je obranou ľudskosti.

Náboženstvo ako také tiež zaujalo veľkú rolu v knihe. Objavuje sa v tvojom živote niečo nevyriešené, čo sa týka tejto otázky?

Vyrastal som v Severnom Írsku počas nie príliš zhovievavej doby, tzv. Troubles (60te až 90te roky; pozn. redak.) Náboženstvo v týchto končinách je obyčajne veľmi fundamentalistické – najhorší druh, aký môže byť. Preto som mal tendenciu nemať rád organizované náboženstvá, zvlášť tie fundamentalistické. Niekedy fungujú na princípe ovládania ľudí, alebo sú plné korupcie. Často sa dokonca zo zreteľa stráca aj tá základná myšlienka, pre ktorú vznikli. Napriek tomu som duchovná (spirituálna) osoba. Mnoho aspektov náboženstva, tie nedogmatické „iskry“, majú hodnotu. Zen Budhizmus. Kvakeri (Spoločnosť priateľov, protestantská sekta; pozn. redak.). Odbojný Ježiš. Určite je tu omnoho viac, než len naše odôvodnené myšlienky. Myslím, že ja sám som agnostik s otvorenou a prijímajúcou mysľou, ktorý rád všetko spochybňuje.

V poslednej dobe ma celkom vyviedlo z miery vzrastanie istej formy fundamentalistického Ateizmu, ktorá je vedená fanatickou vierou v materializmus a scientizmus – uctievanie vedy. Lepšie povedané, čo sa tvári ako veda. Táto nová viera oživuje falošnú dichotómiu medzi náboženstvom a vedou a zdá sa, že najviac je ovplyvňovaná americkou kultúrou a peniazmi.

Vedu sledujem celý môj život, dobre poznám jej históriu a filozofiu, mám rád metódy, ktoré využíva, jej geekovskú náturu a skúmam metafyzické dimenzie života. Neexistuje žiadny nesúlad medzi náboženstvom a vedou. Popravde, sú výrazom tej istej veci. Tí ateisti, ktorí napádajú náboženstvo, vlastne ani nevedia, proti čomu protestujú. Zdá sa, že sa mýlia aj v tom, čo skutočná veda je. Tento druh Ateizmu sa stal náboženstvom samým pre seba, čo ma celkom zarmucuje. Zvlášť teraz, keď zo všetkého najpotrebnejšie je vzkriesenie ozajstných, pochybujúcich otvorených hláv vedy a ozajstné, pochybujúce a otvorené duše náboženstva. Najlepšie by bolo, keby sme sa zriekli tých veľkých začiatočných písmen – Ateizmus, Budhizmus, Kapitalizmus, Anarchizmus... Na čom skutočne záleží je duch, nie tá nezdolná identita viery, ktorá okolo seba nazhromažďuje balast.

Nakoniec by ma zaujímalo, čo pre teba znamená sloboda?

Sloboda je zhoda (viď vyššie).

Krásne ďakujem Colovi. A pre tých, ktorí nečítali jeho knihu(y)... nastal ten správny čas, aj na BD. 

                                                                                                          Lena Donan

Foto: colbuchanan.com