{Ikar
<> 2013 <> 256 s. <> prekl. Martin Štulrajter}
Sladké hlasy, vábne mámenie
osobnosti, jasu a nadprirodzena. Kto ich vidí, ten s nimi buď bojuje,
alebo už to má pomaly za sebou. Evangeline sa dávnym pričinením tiež ocitla na
nepriateľskej línií v pozícii anjela. Ako potomok dávnych bojovníkov proti
jej rase to bola rana pod pás. Po tom zlomovom okamihu sa stratila z dohľadu
nielen angelológov, ale aj Verlainovho. Z ich nežného hrkútania síce
ostali len otázniky, ale aspoň dopomohli Verlainovi k nájdeniu svojho skutočného
poslania ako lovca... anjelov.
*****
Odkedy Verlaine naposledy videl Evangelinu
vzniesť sa z brooklynského mosta, uplynulo vyše desať rokov. Jej krídla boli
preňho symbolom zrady, ktorá ho stále máta. Stal sa z neho elitný lovec anjelov
Angelologickej spoločnosti a cieľavedome a s oddanosťou sa venuje svojmu
poslaniu pochytať, uväzniť a zlikvidovať Evangelinin druh.
Keď sa však Evangelina pred ním znenazdajky zjaví na tlmene osvetlenej parížskej ulici, Verlaine si uvedomí, že je svojou podstatou celkom iná ako ostatné bytosti, čo tak neľútostne prenasledoval. Vír pochybností a zmätku ešte zosilnie, keď mu ju spred nosa unesie anjel, už vyše storočia patriaci medzi Spoločnosťou najhľadanejšie bytosti. Nasledujúca naháňačka zavedie Verlaina a ďalších angelológov spod tieňov Eiffelovej veže cez cárske paláce v Sankt Peterburgu až hlboko do sibírskych gubernií a k brehom Čierneho mora. Čaká tam na nich pravda o Evangelininom pôvode – a sily, ktoré ich môžu priviesť k víťazstvu, alebo záhube.
Keď sa však Evangelina pred ním znenazdajky zjaví na tlmene osvetlenej parížskej ulici, Verlaine si uvedomí, že je svojou podstatou celkom iná ako ostatné bytosti, čo tak neľútostne prenasledoval. Vír pochybností a zmätku ešte zosilnie, keď mu ju spred nosa unesie anjel, už vyše storočia patriaci medzi Spoločnosťou najhľadanejšie bytosti. Nasledujúca naháňačka zavedie Verlaina a ďalších angelológov spod tieňov Eiffelovej veže cez cárske paláce v Sankt Peterburgu až hlboko do sibírskych gubernií a k brehom Čierneho mora. Čaká tam na nich pravda o Evangelininom pôvode – a sily, ktoré ich môžu priviesť k víťazstvu, alebo záhube.
*****
Postavy
sa zmenili, hoc niektoré ostali na mieste. Za celkom zaujímavý charakter,
niežeby bola vzorom cnosti, považujem emimku Eno, „nebála sa, trúfalo čierne krídla otŕčala angelológom“, ktorá pracuje
pre potomkov Grigoriovcov ako lovkyňa s celkom vražednými sklonmi. Skrátka,
v tom, čo robí, je mimoriadne zručná, pričom jej ďalším cieľom sa stala,
doteraz mierumilovná, „hybridná“ Evangeline.
„Dospel k záveru, že je
najškaredšou ženou grigoriovského
rodu, aká sa kedy narodila.“
Prekliatie
a či dar, tento lov priviedol dávnych priateľov dohromady. Nie nadlho, aj
keď toto stretnutie uvedie do pohybu mnoho ďalších akcií, ľudí a starých,
no dobre ukrytých skutočností. Je to stretnutie mnohých tvárí. Zvýrazňuje paradox,
antagonizmus, ktorý vyplýva z ich postavenia anjela a lovca. Je to ako keď
sa Rómeo a Júlia snažili uzmieriť neuzmieriteľné, pričom na obzore bolo
východisko – smrť. Ale napriek tomu sa hrajú s nebeskými silami.
Ani
v tomto prípade nenechala Trussoni nič na náhodu. Ponúkla dva pohľady,
konštruktívne a účelne: ľudský a anjelský.
Na pochopenie akurátne. Ani na nedostatok hádaniek a teórií sa nemožno
sťažovať. Ba ich je tak veľa, že sa v tom radno aj stratiť, alebo dokonca
aj začať spochybňovať logiku, postupnosť a príbehovú uveriteľnosť. Prekombinované,
to je to správne slovo. Potom si cestičku do príbehu našla história, bez tej to
nejde, umenie, Romanovovci a Rusko. To hovorí za všetko. K avizovanej histórii človeka a ľudstva sa však tentoraz nedostávame priamo, ale väčšinou len cez
spomienky.
„Na Rusov je spoľahnutie, že budú
mať gulag aj pre anjelov.“
Hľadá
sa Evangeline, hľadá sa lýra, hľadá sa významný člen Angelologickej akadémie.
Vskutku, stále sa niekto hľadá. A keď sa nájde, tak vyvstáva otázka za
otázkou. Nič akoby nebolo náhodné (označenie stavu,
nie viery v to), špekulácia sa stala druhým menom čitateľa –
aj mňa. Táto časť mi práve v tomto pripomenula Browna, ktorý chcel za každú
cenu niečo sofistikované, ale pomedzi to zabudol, že táto sofistikovanosť
stráca lesk, ak sa istými zložkami mrhá, čo mohol spôsobiť aj ten „zrezaný“
koniec (či to bolo len zdanie?). Čo sa tu však celkom pekne vyníma je čiastková
psychologizácia postáv, pekne nadväzujúca už na prvý Trussoniovej počin.
Kvitovať možno tiež odkazy na činnosť New-age spoločnosti, veľmi humánne
roztrúsené po celej ploche...
Na
margo prekladu by som sa vyjadrila asi takto: Ani by nevadilo, že niektoré
detaily sú iné ako v českej verzii (Rozália – Růžena - Rose), ale čo mi
skutočne prekáža je ten čisto profánny jazyk slovenského prekladateľa, ktorý sa
míľovými krokmi vzďaľuje od „dobového“ prekladu Jany Šťastnej. Postráda
ezoterické tajomno. Napríklad taký „solárny plexus“ ma sem-tam rozosmial. Znie
to vtipne, hoci to na vtipnosť ani neašpiruje. Alebo keď je niekto bledý ako mäso stečené z krvi. Zaujímavý
zvrat. Správny, ale predsa pôsobí ako päsť na oko. A či zviesť elektrický výboj...
„Vytvorili sme Petriho misku a z tejto
biologickej kultúry vypestujeme nový svet, ktorý nahradí takzvanú ľudskú
civilizáciu.“
Sú
dva typy pokračovaní. Tie, ktoré prevyšujú svojho predchodcu a tie, čo sa
šplhajú, doťahujú, ale stále tomu niečo chýba. V tomto smere sa Angelopolis neúnavne
šplhá. Nehádžem však pomyselnú flintu nikde ďalej a do žita určite nie,
pretože má svoje kvality, pre ktoré sa ho oplatí čítať aj dvakrát. Už len pre
to skvelé vysvetlenie, prečo sa z obyčajnej Evangeline stala anjelská
Evangeline. Semiačko rastie...
Lena Donan
Foto: goodreads.com; tumblr.com
