7/29/2013

Col Buchanan: "Fantasy je perfektný únik"_interview

Prečo som Cola Buchanana oslovila? Farlander, názov knihy, ktorá sa mi nielenže páčila, ale som na ňu naspievala čiastočné ódy formou recenzie (viď vyššie). Jej autor je muž, ktorý sa v modernom svete necíti až tak vo svojej koži. Dôvodov ´prečo´ je viac a tie sa dozviete, keď si prečítate nasledujúce riadky. 


O autorovi: Ír, ktorý sa narodil v Lisburn v roku 1973. Už v mladých rokoch sa obrátil na písanie a čítanie, aby sa vyhol svojim problémom. V škole rád sníval, čo ho často dostalo von z triedy aspoň mentálne. Neskôr, ako copywriter, robil to isté, aby sa dostal preč z kancelárie.
V posledných rokoch nenachádza nič lepšie  ako je posedávanie okolo neskoro-večerného ohňa s dobrými priateľmi.  
******

Niečo o sebe, možno aj dosiaľ neznáme, nevypovedané?
Nachádzam sa v klasifikovanom autistickom spektre.

Ako veľmi sú tvoje knihy ovplyvnené životom, ktorý vedieš?
        Myslím, že kompletne. Dokonca aj to najmenej predstaviteľné, čo vo všeobecnosti vychádza zo štýlu a výrazov mojich životných skúseností. Písanie sa zdá byť bezvýznamné, ak len nie je akýmkoľvek odrazom môjho vnútorného prepojenia s ostatkom sveta.



Prvý impulz, ktorý ťa priviedol k písaniu?
Ten nastal hádam ešte predtým, ako som bol schopný písať. Rád som hovorieval dobrodružné príbehy, aj keď vtedy trošku  nahrubo otesané, dá sa povedať.

A prečo práve fantasy žáner?
Pretože nemá žiadne obmedzenia, ani limity. Perfektný spôsob pre eskapizmus (zjednodušene únik z reality, pozn. redak.) - vášeň môjho života. Tiež je to preto, že fantasy žáner dovoľuje na svet vstúpiť novým hlasom, novým anjelom... Pole nevídaných možností.

Príbeh Farlandera je príbehom assassinov, vrahov. Prečo práve títo (anti)hrdinovia?
           Je to len element, ktorý sa objavil. Nič viac a nič menej.

Ktorá postava je tvoja najmenej obľúbená?
Naozaj takú nemám. Milujem písanie akéhokoľvek typu charakteru, špeciálne, keď je nová – všetka tá čerstvosť, všetky tie otvorené horizonty...

K Nicovi si nebol príliš láskavý. Čo ťa priviedlo k tomu, aby skončil práve tak(to)?
Príbeh si to vyžadoval.

Takmer na konci sa objavil Ché a vskutku pôsobí zaujímavo. Pochybuje. Čo od neho môžeme očakávať ďalej?
Čokoľvek sa mu môže stať, čokoľvek môže urobiť. Vlastne je celý taký tajomný. Možno ma to prekvapí tak isto, ako čitateľa. Dúfam.

Ash je zase „Mohykán“, posledný svojho druhu (starým, dobrým spôsobom). Sám proti svetu. Kto alebo čo ťa inšpirovalo v tomto prípade?
Čiastočným impulzom som bol ja sám, samozrejme J. Tak, ako aj Nico. Som chlapec a starký zároveň, hoci som fyzicky neprekročil prah štyridsiatky.  

Zo stránok cítiť akúsi nostalgiu. Chýba ti niečo?
Áno, divokosť. Za všetko, čo sme dostali, sme stratili niečo základné v našich moderných životoch. S tým sa pokúšam znovu spojiť, keď som medzi neskrotenou prírodou, preč od všetkých tých vecí, čo ma otravujú – reklama, mafiánske banky, politika, korporácie, propaganda a manipulácia, nechutne upravené jedlo, bohatnutie, naháňanie sa za vlastným egom... Som za divokosť v mojom živote, vo všetkých jej formách a podobách. Nielen otvorené priestranstvo, ale za akékoľvek miesto, kde ľudia nie sú len slepými konzumentmi uväznenými v Matrixe – všade tam, kde sa život zdá byť viac priamy a úprimný, ľudskejší. Aj preto som sa nedávno presťahoval s mojou ženou na západné pobrežie Írska a aj preto mnoho z toho, čo píšem  je obranou ľudskosti.

Náboženstvo ako také tiež zaujalo veľkú rolu v knihe. Objavuje sa v tvojom živote niečo nevyriešené, čo sa týka tejto otázky?
Vyrastal som v Severnom Írsku počas nie príliš zhovievavej doby, tzv. Troubles (60te až 90te roky; pozn. redak.) Náboženstvo v týchto končinách je obyčajne veľmi fundamentalistické – najhorší druh, aký môže byť. Preto som mal tendenciu nemať rád organizované náboženstvá, zvlášť tie fundamentalistické. Niekedy fungujú na princípe ovládania ľudí, alebo sú plné korupcie. Často sa dokonca zo zreteľa stráca aj tá základná myšlienka, pre ktorú vznikli. Napriek tomu som duchovná (spirituálna) osoba. Mnoho aspektov náboženstva, tie nedogmatické „iskry“, majú hodnotu. Zen Budhizmus. Kvakeri (Spoločnosť priateľov, protestantská sekta; pozn. redak.). Odbojný Ježiš. Určite je tu omnoho viac, než len naše odôvodnené myšlienky. Myslím, že ja sám som agnostik s otvorenou a prijímajúcou mysľou, ktorý rád všetko spochybňuje.

V poslednej dobe ma celkom vyviedlo z miery vzrastanie istej formy fundamentalistického Ateizmu, ktorá je vedená fanatickou vierou v materializmus a scientizmus – uctievanie vedy. Lepšie povedané, čo sa tvári ako veda. Táto nová viera oživuje falošnú dichotómiu medzi náboženstvom a vedou a zdá sa, že najviac je ovplyvňovaná americkou kultúrou a peniazmi.
Vedu sledujem celý môj život, dobre poznám jej históriu a filozofiu, mám rád metódy, ktoré využíva, jej geekovskú náturu a skúmam metafyzické dimenzie života. Neexistuje žiadny nesúlad medzi náboženstvom a vedou. Popravde, sú výrazom tej istej veci. Tí ateisti, ktorí napádajú náboženstvo, vlastne ani nevedia, proti čomu protestujú. Zdá sa, že sa mýlia aj v tom, čo skutočná veda je. Tento druh Ateizmu sa stal náboženstvom samým pre seba, čo ma celkom zarmucuje. Zvlášť teraz, keď zo všetkého najpotrebnejšie je vzkriesenie ozajstných, pochybujúcich otvorených hláv vedy a ozajstné, pochybujúce a otvorené duše náboženstva. Najlepšie by bolo, keby sme sa zriekli tých veľkých začiatočných písmen – Ateizmus, Budhizmus, Kapitalizmus, Anarchizmus... Na čom skutočne záleží je duch, nie tá nezdolná identita viery, ktorá okolo seba nazhromažďuje balast.

Nakoniec by ma zaujímalo, čo pre teba znamená sloboda?
Sloboda je zhoda (viď vyššie).

Krásne ďakujem Colovi. A pre tých, ktorí nečítali jeho knihu(y)... nastal ten správny čas, aj na BD


                                                                                                          Lena Donan

Foto: colbuchanan.com

Žiadne komentáre: