8/14/2013

(RC) Cheryl Streyedová: Divočina - Skutočný príbeh o hľadaní samej seba alebo návod, ako to nerobiť

Zobrať knihu, alebo nechať tak? Táto otázka mi dlho mysľou nekrižovala z jednoduchého dôvodu. Veľmi mi pripomínala príbeh o dlhom putovaní z pera Sary Sheridan, ktorú som si nebojácne, postupne zamilovala. Lenže po prvých stranách Divočiny prišla sprcha, a to dosť ľadová. Moje očakávania sa zrúcali a neostal kameň na kameni.


O hľadaní samej seba. Filozoficky znejúci podnadpis celkom očakávanej knihy zaujme. Kto sa dnes nehľadá, nenachádza a nesmeruje k objaveniu? Len tí, čo už tak dávno spravili - Víťazi. Preto sa zdalo rozumným pozrieť sa na zúbok niekomu, kto tú cestu absolvuje a aj na to, ako ju nakoniec zvládol. V žiadnom prípade nepreceňujem v živote racionalitu, ale Cheryl dala „tomu logikovi“ na sebaobjavnej ceste zabrať. Z jej konania sa mi ešte teraz kolieska otáčajú dozadu a nie dopredu.
*****
Pozoruhodne úprimný skutočný príbeh o putovaní dlhom 1 770 kilometrov, ktoré zachránilo mladú ženu pred katastrofou a postavilo ju na nohy.
V dvadsiatich dvoch rokoch si Cheryl Strayedová myslela, že prišla o všetko. Po matkinej smrti sa rodina rozpŕchla a krátko nato jej skrachovalo manželstvo. O štyri roky, keď už nemala čo stratiť, urobila to najimpulzívnejšie rozhodnutie svojho života: odhodlala sa prejsť vysokohorský chodník Pacific Crest Trail od Mohavskej púšte cez celú Kaliforniu a Oregon až do štátu Washington, a to úplne sama. S diaľkovými túrami nemala nijakú skúsenosť a chodník bol iba „nejasnou exotickou myšlienkou plnou prísľubov“. No znamenal najmä prísľub, že znovu poskladá svoj rozsypaný život. 
Hrdinka sa nevyhne stretnutiu so štrkáčmi či s medveďmi, prekonáva úmorné horúčavy, rekordný sneh, no vníma krásu i osamelosť svojej túry. Napínavé rozprávanie okorenené humorom živo zachytáva strach i radosť mladej ženy tvrdohlavo si raziacej cestu k cieľu napriek mizivej šanci na úspech. Púť ju takmer doženie do šialenstva, ale napokon posilní a zocelí.

*****

Zvlášť pri jej motte – zlé zo seba dostať zlým, aby som mohla byť dobrá – ktoré je nadmieru uletené. Vo veku +/- 26 mohla dávno prísť na to, že klin sa klinom nevybíja, ale pribíja. No a keďže podobných, pre mňa zádrhových situácií, som po ceste stretávala často, bolo mi zaťažko vnímať ju ako osobu, ktorá potrebuje súcit. Len ak vymeraný fackou. Celkovo sa kvalita textu prepadávala práve na jej nelogickom, sebeckom, sebestrednom a hlúpom správaní, teda obsahu, aj keď to malo byť súčasťou cesty za vnútornou rovnováhou. Do toho sa priplichtila až patologická naviazanosť na matku, ktorej smrť bola vlastne katalyzátorom Strayedovej výčinov. Čím viac to však z jej riadkov vychádzalo, tým väčšmi mi to pripadalo len ako chabý pokus vyhovárať sa na svoje vlastné zlyhanie. Vlastne bolo veľkým omylom vydávať túto knihu za autobiografiu, aj keď ňou je. Keby ju označili za fikciu, skôr by som prežrela všetko to správanie, tú malichernosť... Niekedy som mala pocit, že by nevidela svetlo ani keby ho videla a to je celkom slušný paradox. No a vnímajte tú životnú drámu!

A po ceste možnovrah...
Miestami som sa však zabávala na tom, ako autorka podporuje tzv. mean world syndrom -  každý človek, ktorý jej pri stopovaní zastavil, bol možnovrah. Alebo bagatelizácia umelcov? Pokojne. Som experimentátorka, povedala som. Umelkyňa. Typ ženy, ktorá povie áno namiesto nie. Alebo porovnávať tehotenstvo s čerstvo vystrelenou guľkou do ženy, tiež zaujímavé. Ale najviac ma poznamenala táto veta: Absolovovala som interrupciu a naučila sa vyrobiť sušené tuniakové vločky a sušené morčacie mäso. A po tejto inšpirujúcej myšlienke zaznela perla, ktorá v skratke hovorí o tom, že Cheryl sa CHCE zmeniť, chce byť znovu silná, zodpovedná, etická, dobrá...

Svetlou správou je, že na ceste ozaj nebola sama. Na pacifickej hrebeňovke (ktorú jej osobnosť zahádzala kdesi do úzadia) stretala ľudí. Mlčanlivých, hodných za sexuálne objekty, nevrlých, podozrivých. Nadovšetko zaujímavých a to aj z toho dôvodu, že nepočuť ich myšlienkové pochody. Človek si užíva skrátka už len to, že sú a že sa objavia.

Finesa kontra maska
Cheryl nepíše zle, vlastne je štylisticky vybrúsená a slovnú zásobu má dosť značnú. Kedysi som si myslela, že mi to ku knihe stačí, lenže tak to nie je ani omylom. Postrádam skutočnú hĺbku a akúsi finesu, ktorá by držala všetky nedostatky pohromade a ktorá dáva šmrnc aj napriek všetkému. Dobrá finesa, nedobrá kniha by preto bola lepšou kombináciou. Nejaká „maska“, ktorá neublíži ani úprimnosti príbehu, len dokáže prebiť zmes viac ako protichodných pocitov u čitateľa. Na celkovom dojme sa istotne podieľal aj miestami „trhajúci“ preklad: Túru som sa rozhodla začať tam, kde som ju začala, lebo... Ale lepšie ako klincom do oka.


Nechať sa k stoličke priklincovať 380-stranovým príbehom nie je žiadna obeť pre človeka, ktorý takmer až žije príbehmi a nemá problém vidieť v dlhšom spracovaní niekedy spôsob ako „iskejpovať“. Lenže čítať toľkú odyseu za pokútnym šťastím, za zahmleným sebapoznaním, ktoré som nijak výrazne nepostrehla, v podaní ženy, ktorá takmer celý ten čas nedokázala presvedčiť o svojom konaní, je dosť aj na takéhoto lovca. Tak čo som vlastne očakávala od autobiografického románu? Autenticitu - OK, úprimnosť - OK a vcelku schopné pisateľské vyjadrenie – OK. Napriek tomu v nesprávnom pomere (aký je ten správny? keď na to prídem, napíšem), takže na mňa po prečítaní akurát tak zívala čierna prázdnota a pocity po pár dňoch ostali viac ako vlažné. Takto sa dá nájsť na ceste poznania... 

Za recenzný výtlačok vďačím BUXu.

Lena Donan

Foto: goodreads.com

2 komentáre:

Myanmar povedal(a)...

Knihy o sebeobjevování mám ráda, ale tahle hlavní hrdinka je na mě nejspíš až moc na zabití. Kvůli těm útržkům doufám, že autorka neprezentovala své názory, ale jen přeháněla a snažila se působit kontroverzně...

LenaAoi povedal(a)...

No, obávam sa, že to bola až moc autobiografia. Aj keď tvrdiť to nemôžem, keďže som sa s ňou (našťastie) nestretla. V každom prípade, možno som len ja taká alergická na jej správanie.