5/17/2013

RC Review_Justin Cronin: Dvanástka (#2 Passage)



„Svinský, nenažraný, trpkosladký svet.“

Jediné slovo? Spleť. Životov, moci, osôb, ale aj myšlienok a to tak, že sa v nej nejeden môže stratiť. Istá je tu aj podobnosť, v pokračujúcej línií sa to dalo očakávať. Tieň skvelého Priechodu však Dvanástka neprekročila. Prečo?

Anotácia: Krátko po vypuknutí apokalypsy traja ľudia hľadajú, ako sa dostať zo všeobecného chaosu.
Lekárku a nastávajúcu matku Lilu tak veľmi zasiahne rozšírenie epidémie a násilia, že sa radšej zatvára pred svetom a pripravuje sa na príchod dieťaťa, kým spoločnosť okolo nej sa rúca. Kittridgea, známeho pod prezývkou Posledná denverská bašta, donútili okolnosti opustiť svoju pevnosť a vydať sa na cestu autom pomedzi nakazených len s niekoľkými zbraňami a plnou nádržou. Stredoškoláčka April bojuje, aby ochránila mladšieho brata v krajine plnej smrti a rozkladu. Títo traja zistia, že nie sú sami a že práve súdržnosť im dodá nádej aj v najtmavšej noci.
O sto rokov nato sa Amy a jej priatelia ďalej bijú za záchranu ľudstva, hoci nevedia, že pravidlá sa zmenili. Nepriateľ sa vyvinul do novej podoby a nová temná sila chystá svetu niečo oveľa desivejšie ako vykynoženie všetkého živého. Za porazenie Dvanástky bude musieť niekto zo statočných bojovníkov zaplatiť najvyššiu cenu. (bux.sk)

Aj ten, kto čítal Priechod už veľmi dávno, nemusí sa báť, hneď na začiatku druhého stranového kolosu je sumár, ktorý vovedie človeka znovu do obrazu. Ale kto by zabudol na Amy, výrov, Petra, Aliciu a zápas sveta proti nedobrote? Málokto, lebo Priechod bol úderný, spádny, novinka v pozeraní sa na realitu s akýmsi osobitým čarom, ktorému málokto odolal (čísla hovoria jasnou rečou.)

******

Do príbehu Dvanástky sa vkliesnime spolu s Amy, päť rokov po páde prvej kolónie. Kerville sa stal jej a ich domovom a Cronin nám hneď a zaraz predostrie neradostné správy, ak ste si isté osoby z jednotky zaľúbili. Nie je čas na zármutok, prichádzajú nové tváre s inými a zároveň tými istými existenčnými problémami... Medzitým sa však znovu ocitáme aj v roku 0, a teda v čase, keď boli výri ako utrhnutí z reťaze a likvidovali všetko svoje „žrádlo“ naraz (kým nezistili, že aj im pôjde čochvíľa o krk, ak to pôjde týmto tempom). Keď sa formoval odpor, prvé kolónie a keď mená ako April a Kittridge alias Posledná denverská bašta predstavovali aspoň akú takú záruku, že vzdor má zmysel. Tváre a mená, ktoré v budúcnosti mali znamenať a znamenali dosah. Výhonky, čo prerástli svoju dobu vo svojich pokračovateľoch.

Potom je tu Domovina, „milovaná“ a všetkými „uctievaná“, kde sa to výrie „papaníčko“ necháva zotročovať a zdierať kvôli kusom odrobiniek. Je to časť, keď sa rapídne zdvíha záujem o čítané riadky. Písaná je zaujímavo, miestami naozaj plasticky a nejeden raz prebúdza k životu aj rebéliu v čitateľovi.

„Ešte vždy sa uňho prejavoval typický sklon mladých ľudí brať svet ako sled otravných prekážok, ktoré im stavajú do cesty hlúpejší a menej schopní ľudia.“

Napriek úpornej snahe spisovateľa, Dvanástka mala dosť ťažkopádny začiatok, pričom prílišná rozkúskovanosť rozprávaných dejov prichádzala s tendenciou trieštiť dojmy. Nebola to ani novinka, Priechodníci by mali byť zvyknutí, ale čo sa v jednotke javilo ako proporčné prerozdelenie literárnych kompetencií, to sa v dvojke ukázalo ako čistý priestrel. Nevyváženosť a rušivosť, aj tak sa to dá nazvať. Čo vychodí jedine ako veľká škoda, keďže tento problém hlavným líniám so známymi firmami kradol čaro. 

Odhliadnuc od toho, blízkym pre nás môže byť a bol šibeničný humor, ktorý sa tu pestuje ako levanduľa v Provensálsku. A kto rád objavuje taje vojenského života, davizmu, koho fascinujú vyhrotené situácie, ten naozaj nemá prečo váhať. Nuž a pre tých, ktorí neustále zbroja proti systému si tiež budú hovieť, pretože kniha nabudzuje spriaznený dojem, že keby mali kompetentní viac rozumu, dalo sa všetkému zabrániť (ako aj teraz). Písať Cronin teda naozaj vie, dialógy rozdáva primerane a nie samoúčelne, ale...

„Prišli vojnové ťaženia, začali okolo neho zomierať ľudia, získavali územia a zasa o ne prichádzali, a význam toho všetkého sa pomaly rozplýval.“

Posolstvo knihy nadobúda kontúry, speje ku gradačnej kataklizme, snaží sa o scény zasahujúce všetky sféry ľudského jadra, napriek tomu som musela tuho rozmýšľať o deji a o postavách, pretože kniha ma natoľko neprebrala, ako Priechod. Miestami dokonca prichádzal pocit, že ani neviem, čo chce autor povedať, pochyby, či ho vôbec chápem. Kdesi nastal skrat. Je však možné, že v istých kruhoch sú vyššie spomenuté negatíva istou výhodou a nemôžem nesúhlasiť, že Dvanástka bola zaujímavá, lež jej čosi výrazné chýbalo. Nuž, tretie pokračovanie bude mať možnosť zaklincovať dojem. Akým spôsobom či smerom? Uvidíme.

„V deň víťazstva nie je nikto unavený.“


Veľké ďakujem pre vydavateľstvo IKAR, ktoré mi poskytlo recenzný výtlačok

Foto: goodreads.com

2 komentáre:

Maťa Wolf povedal(a)...

Mne sa páčila oveľa viac ako Priechod ;)

LenaAoi povedal(a)...

Ako hovoria kamaráti Amerikánci "Good for you." :):) Pre mňa bolo ťažké neočakávať niečo lepšie, alebo aspoň vyrovnané Priechodu, ale nedostala som to. Ako vravím, miestami to Cronin prešvihol. Strašne som však zvedavá na pokračovanie, ktoré má, bohužiaľ, vyjsť až v 2014.