5/08/2013

Recenzia_Justin Cronin: Priechod (Passage #1)


Ak ste niekedy mali zaľúbenie v mene Anthony, s určitosťou treba vedieť, že po Croninovom Priechode už také obľúbené nebude. Hoci nechcene, rozohral s ľuďmi veľmi skazonosnú hru, pričom prežitie bolo garantované len málo jedincom. Ale aj Anthony sa stal obeťou. Koho? Na to sa pozrieme v nasledujúcich riadkoch.


Anotácia: Projekt Noe – tajný vládny experiment, ktorého cieľom je premeniť ľudské telo na smrtiacu zbraň. Lenže čosi sa škaredo pokazí. Dvanásť testovaných subjektov utečie a roznesie vírus meniaci ľudí na ešte nenásytnejšie, smrtiacejšie a prakticky nezničiteľné bytosti.
Trinásty subjekt, šesťročné dievča menom Amy, zachráni agent FBI. Spolu utečú do oregonských vrchov, ďaleko od civilizácie zasiahnutej katastrofálnymi dôsledkami Projektu Noe.
Priechod prináša vari až priveľmi reálnu víziu sveta, kde vládne strach a pud sebazáchovy a kde osud ľudstva možno spočíva na pleciach zvláštneho tichého dievčatka.(bux.sk) 

Rozsiahly príbeh, rozdelený do dvanástich častí, vyplnených kapitolami, začína celkom nevinne, narodením malej Amy do milujúcej náruče. Lenže ani nový, krehký život nie je zárukou dokonalého, či aspoň normálneho života. Amy s matkou sú nútené kočovať a z malej slečny sa stane dievča pripravené kedykoľvek sa pobaliť, mlčať a zachovávať tajomstvá.
Medzitým ani v Bolívii nejde všetko podľa plánov. Členovia expedície si prišli po dlhovekosť a odišli... no, podaktorí aj odišli živí. Lenže takto to neskončilo. Tým, že sa kľúčová osoba vrátila do civilizácie, nastali pre túto celkom krušné časy. Experimenty Projektu Noe mohli začať.

„Počuj Paul, viem, že veda je jediný Boh, ktorého uznávaš, predsa by som ťa chcel požiadať, aby si sa za nás pomodlil.“

*****


Dvanásť zločincov, dvanásť objektov skazy (a vraj Noeho nasledovatelia – spomeňte si na Bibliu). A trinástka? To je nádej, to je Amy. Krásne, viditeľné a hlavne symbolické počty v Croninovom diele, plnom dystopického obrazu sveta. Kde sa mnohí pričinili o pád a kde sa len pár jedincov snaží vymaniť spod jarma strachu, izolovanosti a nemohúcnosti. Autor tak vidí nielen budúcnosť, ale aj prítomnosť. Tie sa prelínajú a vytvárajú tak koláž minulých rozhodnutí s budúcimi následkami. Od dneška, cez rok 0 – začiatok šírenia nákazy až po rok 1003, keď sa ľudia preukážu byť húževnatými a nezdolnými, hoci to na začiatku vyzeralo podstatne zle.

Už v úvode je spomínané jedno meno – Anthony. Zaujímavé je, že s ním sa stretneme viac-menej len prostredníctvom jeho hlasu, akéhosi „voiceoveru“, pričom to bohato stačí na akékoľvek dokreslenie jeho pôsobenia. Proti nemu stojí mladá nevinnosť Amy, ktorá naopak veľmi dlhý čas nerozpráva, pretože je a nie je tým, čo Anthony. Dievčatko s dlhovekosťou v očiach a s neľahkým údelom na bedrách. Preto prichádza na scénu Brad, agent s poznačenou minulosťou, ktorý zohrá svoju, ale aj svetovú úlohu. A okolo nich? Tam sa to hemží stvorami, "armádou", ktorá nivočí život rad za radom, kým si neuvedomí, že všetku svoju výživnú potravu nie je najmúdrejšie pozrieť...

Nie je hrdina ako hrdina
Príbeh je opásaný osobnými tragédiami hrdinov, ich nezhodami so svetom, pokusmi o prispôsobenie sa, kým napokon nezistia, že najlepšia je cesta odporu. Hlavou proti systému, ktorý sa rozhodol vziať na zodpovednosť milióny životov pre malú šancu vytvoriť oázu života na zemi.

"Vojaci ho však zastrelili a zavesili na pouličnú lampu na Olney Avanue s prišpendleným nápisom Raboval. Neviem, či možno za rabovanie považovať chytanie psa vyciveného tak, že mu ostáva iba pár dní života."

Ako sa hovorí, cez šero a tmu ľahšie preniká svetlo a napriek pochmúrnosti a nepeknej vízii sveta máme možnosť nahliadnuť cez brány priateľstva, náklonnosti a pomoci. Občas tieto lúče pacifikuje nezmyselnosť správania ľudí, ale davizmus je ťažká diagnóza.

Vrana k vrane sadá
Croninov štýl sa dá aj zaškatuľkovať. Vzdialene pripomína Crichtona či Glenna Coopera. Má však osobitosti, ktoré ho udržiavali viac ako nad hladinou vyše 700 strán. Taký bachant nemôže byť bestsellerom len pre tú tonu dreva, ktorá bola preň skolená. Možno pomohli aj rôzni rozprávači, odlišné štýly poukázania na tragédiu a situácie – od denníkového spôsobu, cez rozprávanie príbehov z retrospektívy či cez plasticky znejúce dialógy, ba aj cez ja-rozprávanie. Autor nám v konečnom dôsledku zobrazil, koľkorakým spôsobom sa dá variovať ten istý príbeh, ako veľmi zasahuje do osobnosti a čo s tou osobnosťou robí. Napriek všetkým vymenovaným kladom, stereotypy kazia čitateľovu morálku a hádam aj množstvo mien, ktoré neboli a nie sú upnuté k ničomu.

Nie ozaj každý ocení nelineárnosť, ktorú si Cronin zvolil, ale pre tú dynamickosť to stálo. A či pre ten metaforický, húževnatý jazyk, náladu a hádam aj pre nastolený poeticko-tragický ráz. V každom prípade, objasnenie generačnej straty pamäte v USA je lákadlom, ktoré ťahá každého tragéda – aj slovenského.

Foto: goodreads.com

1 komentár:

Maťa Wolf povedal(a)...

Knihu som dnes (konečne) dočítala. Je hrôza, že ešte mám doma Dvanástku :D NEbolo to najhoršie, ale ani super, no čo, idem sa pustiť do recenzcie, tam to hádam skôr pochopíš :D