Ďaleký východ je v porovnaní s divokým západom obyčajná malina. Nemáme v úmysle nejako znevažovať, v skutočnosti nie.
Indiáni. Sakunovia. Obyvatelia divokého západu. Žili skromne, v súzvuku s prírodou, nad ktorú sa nikdy nepovyšovali. Prečo by aj? Bola zdrojom ich obživy, ale aj ich matkou. O tom však nebude reč. Tento príbeh sa skončí veľmi rýchlo. Takmer tak rýchlo, ako sa začal.
Kmeň, ktorý sa pýšil dobrou povesťou zažíval krušné časy. Och, vlastne nie až tak krušné. Boli to obdobia obradov, keď sa z chlapcov stávali muži. Nie, ako inde, v iných kultúrach, kde išlo o automatický proces. Týmto rituálom museli prejsť všetci. Pravda, ak nechceli zostať v hanbe. Získať titul mužnosti a byť považovaný za mužného a schopného boli práva, ktoré upreli len tým najslabším. Takým, ktorí boli vo svojej podstate neduživí a nedokázali obhájiť sami seba, aspoň podľa nich. Kto nevedel bojovať, akoby ani neexistoval. Bol príťažou pre spoločnosť. Preto sa každoročne uskutočňoval rituál, ktorý preveril zdatnosť všetkých chlapcov z kmeňa Sakunov. Po obradoch sa ozývali výkriky nespútanej radosti (kto by sa neradoval, keby ho prehlásili za mužného??) a neraz sklamané až samovražedné huhňania zo strán, do ktorých sa rozleteli všetci neúspešní uchádzači. Tento rok sa o titul muža uchádzal aj mladík Zelená noha, ktorý sa o to pokúšal, a nie prvý raz. V skutočnosti to bolo už trikrát. Dosiahol vek, dvadsať rokov, čo bolo veľmi ponižujúce. Obyčajne sa už aj šestnásťročným podarí stať sa mužmi hneď na prvý pokus. Dedina sa z neho smiala, dokonca nezakryte. Nezniesol to. Hoci nebol silný, bol hrdý. Chcel dokázať všetkým stoj čo stoj, že on si titul skutočného muža zaslúži, aj keď neoplýval medveďov silou a vtáčou obratnosťou. Bol z iného súdka. Stýkal sa z bielymi tvárami a viac ho zaujímala kultúra a jazyk bielych, ako bitky a krviprelievanie. Keby mohol, zastavil by to. Nemohol však. Všetci boli príliš horkokrvní na to, aby počúvali rozumné dôvody. Preto musel teraz znovu, už po štvrtýkrát, prejsť krst ohňom. Zdalo sa mu, že to, čo ho opäť očakáva je horšie, ako bojovať so živlami. Tie neboli také nevyspytateľné, ako bolo ľudské správanie. Nemal inštinkty bojovníka, preto radšej zdolával predvídateľné živly, ako ľudí s dravými úmyslami. Nič to, prišiel jeho čas. Počul v povetrí svoje meno. Okolie akoby zamrzlo. Zdalo sa mu, že ani stebielko trávy sa nepohlo, kým on znovu nezažmurkal. Mal chuť spraviť znak kríža, ako to zvyknú robiť bledé tváre, keď sa chystajú spraviť niečo veľmi ťažké, alebo závažné. Nikto by to však nepochopil, pre bledé tváre má len málokto pochopenie. Ruka, v ktorej stískal tomahavk, sa mu potila, akoby si ju práve umyl v potoku a neutrel si ju. Nechcel dať na sebe znať, že sa bojí, ale bál sa. Možno sa mu to odzrkadlilo na tvári, pretože sa všetci začali smiať. Dýchal stále prerývanejšie a pomyslel si, že ak mu srdce nevyskočí z hrude samo, tak si ho sám vytrhne. Pozrel sa oproti sebe. Zakaždým ho prekvapilo, akí boli starší vynaliezaví vo vymýšľaní úloh. Tento raz sa skutočne bál. Stál zoči voči... Ani si to neuvedomil a už nestál nikomu a ničomu tvárou v tvár. Ušiel. Skutočne impulzívne a bezhlavo, dobre, že nie s nepríčetnými výkrikmi plnými strachu, zutekal z dohľadu všetkého a všetkých. Namáhavo a chrapľavo dychčal, pretože bežal ako o život. Skúška, lepšie povedané krst ohňom nie je nič pre neho. Aj keby mal naveky ostať chlapcom.
