10/30/2013

Pocta VM



Jedného samozvaného dňa,
keď beloba objíma samotu stromov,
kráčaš po boku s hnevom a zášťou
a pripíjaš si s nimi na nezdar.
Ďalší.
Mnoho ráz dúfal si, že pomôžu,
presviedčal si seba i... seba.
Toho večera, nezbedne zletí vám
pod nohy láskavá nádej zajtrajška.
Ponúka sa i chveje, ty len nemo
hľadíš, prešľapuješ.
Byť lapený a či sa pohnúť vpred?
Byť šťastný, alebo sa obzerať za šťastnými –
závistlivo?
A tak sa vydávaš na cestu.

Neistú i vábnu. 

                                                                                          Lena Donan



10/12/2013

A.k.a_démonic

V nasledujúcich riadkoch som zhrnula moje prvé pocity, staré dojmy, krvotvorné obrazy... z príchodu na pôdu, ktorá si nárokuje na prívlastok akademická, tak nech znejú! 




Letmé kroky na studenom podklade,
mravenisko hláv učených,
nasvietení neónkami dávnoveku,
nevidieť tváre zmučených.
 *
Krajná známosť dusí kroky,
podniká odvetu nevšímavosti,
nezištnej lásky nemých,
aby prišli poznania broky.
Stále cloním pohľad iným,
márnim siete ich výhľadu,
núkam svoje obrazy všednosti,
počítam lupene,  za zradu.
 *
Otrávené pohľady tajným smerom?
Nestačí ulita na dva zámky
a ani rovnakým dielom nie,
čo i neistota úsmevom je...
Nepatričnosť uzdou je
pre klus neznámou pláňou,
cez prekážky zunuje,
galop v nenávratne – stráňou.
*
Prirodzenosť nemá gombík,
nezapnem ju neistotou -
výstupom dneška.
Nuž,

jarmo pozná svoj pomník. 


Foto: reloveplanet.com