Pochybnosť

"Bože, daj mi pokojnú myseľ, aby som prijal veci, ktoré zmeniť nemôžem. Daj mi silu, aby som zmenil veci, ktoré zmeniť môžem. A daj mi múdrosť, aby som rozlíšil jedno od druhého. 
                                                                                                        (Reinhold Niebuhr)

 Bol rád, že belasí odišli a nechali ho samého. Predtým si nevedel predstaviť nič krajšie ako pred malou chvíľkou spravili. Zneškodnili rámus neúprosne oznamujúci jeho smrť. Takmer mu roztrhol ušné bubienky a hlavu na dve polovice, ale napriek tomu neprekryl nepoľavujúcu, telo kmásajúcu únavu. Viečka klipkali vehementne ako vejáre parížskej kurtizány, okolie sa pod ťarchou rôznych medicínskych prípravkov rozmazávalo a neostávalo veľa času, kým nakoniec upadne do niečoho hlbšieho. V mrákotách, najlepšie ako vedel, uvelebil sa na posteli bez toho, aby ho začal bolieť nový kúsok tela, o ktorého existencii doteraz nechyroval. Doteraz. V tejto chvíli sa ako najlepší priateľ vehementne ozývalo bezozvyšku celé. Chcel zostať pri vedomí a uvažovať tak triezvo, ako to len pôjde. Čím ďalej tým závažnejšie boli jeho zistenia. Už pomaly nevedel ani ako sa volá. Na utlmený um mu zišiel rajský plyn a to ho vyviedlo z príčetnosti. Smial sa bláznivo, až kým mu akási, jeho telu neznáma, malátnosť nezastrela pohľad a neupadol do hlbokého spánku. Ani to netrvalo dlho.

            Toto mestečko nepoznal, tým si bol istý a ako sa tam dostal to bol problém číslo dva. Dokonca vedel pomenovať aj problém číslo tri: čo tu, dopekla, robí? Kráčal po dlhej asfaltovej ulici lemovanej vysokým javorovým stromoradím. Zahaľovalo ho šero neskorého večera. Temravú atmosféru kalili žiariace nočné lampy stojace v zástupe so stromoradím. Akosi mu tam veľmi nesedeli, pôsobili neprirodzene akoby tam boli nasilu vtlačené v poslednom momente. Okrem toho, neskutočne kazili pochmúrny dojem a tým rušili efekt, ale zato navodzovali na jazyk slovo, ktoré vyvieralo v srdci: symbolika. Mali v úmysle niečo signalizovať. Hlava hlásila, kravina. Nehľadiac na duševné pochody, kráčal ďalej a mal pocit, že vopred stratil kontrolu nad situáciou. Nevedel kam ide, aj keď zmeniť daný smer nedokázal.

´Kam idem?´

Mal pocit, akoby sa chystalo niečo mimo jeho právomoc, aj keď plnil ďalšiu zo svojich misií. Nevedel si spomenúť, aké poslanie majú na mysli tentoraz. Popri svojich úvahách mu do nosa brnkla ďalšia zvláštnosť. Všetky domy, okolo boli navlas rovnaké a čím dlhšie išiel, tým viac sa mu marila oveľa dlhšia cesta, ako sa vyvrbovala na začiatku.

´Nikdy sa neskončí?!´

Nevedel, čo má asi týmto putovaním pozdĺž podozrivo rovnakých domoch dosiahnuť, ale nohy nechceli na jeho povel zastať, a tak sa oddal nič nenaznačujúcemu priebehu. Mal chuť skríknuť:

„Kde to som?“,

 z jeho úst ale nevyšiel žiaden zvuk, ani len náznak tónu. Odniekadiaľ, z mozgu, mu vyplávali myšlienky, ktoré z jeho rozmýšľaním nemali nič spoločné – začal si uvedomovať, že cieľ má na dosah, aj napriek tomu, že nevedel, čo to má byť. A naozaj, bez predošlého spojenia mozgu a rečových orgánov, telo sa stočilo doľava o deväťdesiat stupňov a vybralo k jednému z domov. Nemal potuchy, ako prišiel na to, ku ktorému z domov má ísť, keďže všetky domy boli na byľku rovnaké. Poriadne mu zdvíhalo adrenalín, že nemal o ničom potuchy, aj keď, nakoniec, o všetkom vedel ako nejaký naprogramovaný pajác. Chodník k domu bol krátky, obklopený veľkou trávnatou plochou. Typicky zelený trávnik, aké mal možnosť zachytiť pri okolitých domoch, sa v tomto prípade zmenil na suchú zožltnutú masu voľačoho. Vypaľovanie. Bolo prvé, čo mu vnukla myseľ, keď sa pozeral na spúšť s maskou ničotnosti. Nikdy nevidel škaredšiu trávu, a to ich za celý život videl neúrekom. Keby na nej rástla aspoň nejaká nemohúca burinka, ale nič! Niečo tu nebolo správne, čosi sa dialo poza jeho chrbát. Jedine trávnik pri tomto jedinom dome bol suchý ani keby ho vystrihli zo Sahary. Videlo sa mu, že vyzerá skôr na spálenisko, a naopak, ostatné trávniky vynikali takou zeleňou, akú ešte nemal tú česť uvidieť. V každom prípade, mozog sa mu musel zblázniť, lebo videl niečo, čo nebolo možné, keďže naokolo vládla hustá tma, cez ktorú by sa našinec musel presekávať sekerou. Aj bez mesiaca ožarujúceho cestu a jej cieľ a bez hviezd, aj keď si matne spomínal, že ešte pred malou chvíľou boli okolo žiariace nočné lampy.

´Tie dvere sú prekliato ďaleko.´

Nazdával sa, že sú od neho na kilometre vzdialené. Nakoniec sa predsa len ocitol bližšie pri dome a naskytol sa mu ďalší skľučujúci obraz. Dom vyzeral, že by neprežil silnejší nápor vetra. Pôsobil opustene aj keď ho obklopovalo toľko iných nablýskaných domov. Spravil ďalšie kroky privádzajúce ho akoby do hrobky a vtedy spoznal, prerazil auru opustenej budovy. Po celom tele mu naskočili zimomriavky. Toto fluidum dýchalo deprimujúcim smútkom, nešťastím, násilím a, áno, aj smrťou. Toto všetko pocítil práve vtedy, keď prerazil túto neviditeľnú bariéru medzi domom a okolitým svetom, nebolo mu všetko jedno. Ak by mal pod kontrolou svoju vôľu, teraz by ušiel veľmi ďaleko, hoci mu za iných okolností nemožno vyčítať zbabelosť. Kombinácia všetkých týchto ingrediencii všakovakých emócií vyvolávala nepríčetnú úzkosť.

Mal čo robiť, aby sa ovládol. Celý dom bol nasiaknutý hrôzou, o akej sa mu ani nesnívalo. Bol vo veľmi stiesňujúcej situácií, pretože veľmi rád by sa otočil a odišiel, ale nešlo to. Nejaká neviditeľná niť ho ako bábku nútila ísť ďalej, priamo do domu. Akékoľvek vymknutie sa z určenej trasy bolo neprípustné. S víriacimi myšlienkami podišiel až tam, kam nechcel. Ku dverám. Mal hrozné tušenie a nutkanie na plač. Všimol si, že dvere sú poodchýlené.

´Žeby zlodej?´

 Bohvie, z akých príčin možnosť krádeže a zlodejstva ihneď zavrhol. Pokúšal sa vybrať zbraň z puzdra, ale nepodarilo sa mu to, už len preto, že v tej chvíli nijakú nemal, aj keď by odprisahal, že tam pred chvíľkou Vošiel dnu a v zornom poli jeho očí sa ocitol obrovský tmavý muž, povedomý jeho nekontrolovanej mysli. Keď ho muž zazrel, rozbehol sa k nemu.

„Daniel, Daniel, prosím, poď rýchlo!“

 Jeho hlas od veľkého rozrušenia preskakoval a zdal sa mu byť plný bolesti. Na to, odkiaľ poznal jeho meno, sa nespýtal. Bleskovo ho nasledoval po schodoch. Niekam ho viedol, ale kam, to zistil až vtedy, keď ta dobehli. Muž zastal a rukou mu pokynul, aby ďalej, za obyčajné drevené dvere, išiel sám. Musel zatvoriť oči, lebo izbu okupovalo prítmie. Keď ich opäť otvoril, šokoval ho pohľad na zem. Neznáma, predsa pre neho drahá, žena ležiaca v kaluži vlastnej krvi. Nemusel sa jej ani dotýkať a vedel, že je mŕtva. Plakal. Zistil to až vtedy, keď mu jedna zo zblúdilých sĺz skĺzla po nose a zostala na jeho konci znehybnená v akomsi kŕči. Zohol sa, aby sa jej lepšie prizrel. Vypŕchol z nej síce život, ale jej vonkajšia krása ostala. Dokonalý odliatok z vosku, ako krehký motýľ. Tmavé vlasy, jemné črty tváre, ústa ani ruža, lež už trochu poblednuté a v očiach spanilé nezábudky. Vedel to, hoci ich mala zavreté pod rúškom smrti. Ruku natiahol k jej studenej tvári a ľahučko sa jej dotkol. Nechcel, ale predsa sa zdvihol, zúfalým pohľadom hľadal muža vo dverách. Neuveriteľná strata zvierala jeho srdce obručami žeravými ako z vyhne, pripravujúc ho tým o rozum.

„Prečo sa to stalo nám?“

kričal ako zmyslom zbavený, hoci nie on ležal na zemi už bez duše.

  Prudko sa strhol, až ho zabolelo všetko – od sinky na ruke až po strelnú ranu na boku. Všade po tele mu stekal studený pot. Očami blúdil sem-tam po izbe, pretože sa nemohol zorientovať. Nedochádzalo mu, že to bol iba sen, tak živo sa vynímajúci v rozbesnenej mysli, až takmer uveril v jeho ozajstný. Zhlboka sa nadýchol a zopakoval to toľkokrát, až kým sa ako-tak neupokojil. Aj napriek tomu mal stále problém uveriť, že niečo tak prekliato realisticky vyzerajúce, mohlo byť len snom. Jediným jeho cieľom bolo aj tak zabudnúť. Stále si opakoval:

„Veď sny aj tak nič neznamenajú...“

   Vedel však, že nie celkom je to pravda. Sny mali svoju symboliku, v živote niečo určité naznačovali. S týmto snom si ale akosi rady dať nevedel. Ani jeho metaforickosť si nevedel pretaviť do materinského jazyka. Niežeby bol na ne expert, ale aspoň niečo mu malo dávať zmysel, nuž, nedávalo. Možno len to, že sa v reálnom živote cítil rovnako osamelo, ako keď stratil snovú ženu. Sen mu pripomenul už dávno pochované spomienky na ženu stratenú nielen v stopách času. Lenže, tieto udalosti sa stali veľmi dávno na to, aby práve teraz z nejakých dôvodov vyvreli na svetlo. Udalosti dávno preboleli a nezaoberal sa nimi už celú večnosť. Až teraz sa mu spájali so snom. Už trochu utlmenú myseľ zastihol opar akéhosi ďalšieho nepokoja. Chcel sa ho zbaviť, ale ten sa ho držal ako mátoha záhrobia. Daniel bol presvedčený, že opätovne už nezaspí ani keby ho boli nadopovali ďalšími práškami na spanie, alebo čo to vlastne bolo. Mohol sa len nad sebou zasmiať a pokrútiť hlavou. Predtým mal veľké výhrady voči tomu, aby mu dali akékoľvek lieky. Teraz by ich uvítal a pokojnú bezsennú noc tiež. Aj tak si ľahol, uvoľnil napäté svaly a pomaly zatváral oči. Za zatvorenými očami a v stále bdelom stave, sa mu vynoril obraz mŕtveho dievčaťa, ženy. Odprisahal by, že nikdy v živote ani len očkom nezavadil o niekoho, ako je ona. Alebo si aspoň na niečo podobné nespomínal. Hoci si sľúbil, že význam sna nebude ďalej rozoberať, pristihol sa pri tom, ako hlboko premýšľa nad všetkými možnými situáciami, čo v poslednom čase zažil. Celý výjav mu vzal vietor z plachiet, odjakživa, ak sa to tak dalo povedať, bol zvedavý a nikdy ho nezastavilo niečo hmotné, nieto len obyčajné slová. Lenže v tomto prípade mu čas hrať do karát nebude. Sny blednú rýchlosťou svetla, ale na niečo podobné bol zvyknutý a nemohlo ho to zaskočiť, len znechutiť. Jedna výhoda predsa len bola: takú krásnu ženu si zapamätá nech sa stane čokoľvek. Odrazu bolo oveľa neznesiteľnejšie ležať tu len tak, ako nejaký bezmocný panák a čakať, čo sa stane. Najlepšie by bolo, keby odišiel a nikdy by ho už v tejto časti sveta nevideli.

‘Keby sa na svete diali len tie najsprávnejšie veci, mali by sme sa veľmi, ale veľmi dobre, až by nám to bolo ľúto. Hádam.’

   Ale to najlepšie, či najsprávnejšie sa dialo naozaj len ojedinele a to z jedného prostého dôvodu. Každý by tú istú situáciu riešil inak v domnienke, že je práve to najsprávnejšie rozhodnutie. Ktorá cesta je tá pravá? Často si kladieme presne túto otázku a to je na tom to najlepšie. Všetci máme možnosť voľby na základe vlastných myšlienkových procesov. Nikdy sa nerozhodneme viacerí o tej istej veci na základe tých istých myšlienok. Vždy sú odlišné. A práve v tomto momente ide čisto len o individuálny výber a možnosť voľby. Lenže v sádzaní sa na „správnu“ voľbu, mu zabraňovala bolesť prechádzajúca ním v mohutných vlnách. Tá bola na zozname jeho toho najhoršieho, hneď po strachu. Je síce istým druhom sebareflexie, pretože sme naprogramovaní premýšľať o tom, čo by sa dalo nabudúce zmeniť, aby opäť nebola výsledkom bolesť, ale radšej mal napäté situácie, napĺňajúce telo adrenalínom a životne dôležitou ostražitosťou. Ďalšiu salvu utrpenia sa snažil potlačiť a trošku sa uvoľniť, ale tento jeho taký „obľúbený“ pocit sa nedal uprosiť k zhovievavosti. Pomyslel si, že keby zostal na ulici, neprežil by viacej mučenia ako doteraz, tu, v špecializovanej budove polikliniky. Bolo to dosť ironické, ale zdalo sa, že ďaleko od pravdy nie je. Povzdychol si a začal sa čudovať, prečo ho už desať sekúnd nič nebolelo. Akoby si vypýtal ďalšiu várku bolesti, teda ju dostal. Na úchvatnosti celej situácie nepridalo ani pálenie rany po guľke. Vtedy, keď sa zobudil omámený všetkými liekmi ani nezaznamenal jednu podstatnú vec. Že ani dýchanie mu nešlo tak, ako kedysi. To znamenalo, že chlapíci, ktorí sa s ním pohrali, nezabudli kopnúť ani do rebier, okrem iného. Ako sa nad tým zamýšľal, videl čoraz viac dôvodov na to, aby pekne oplatil celú situáciu v škótskom duchu. Raz vám všetko vrátim.

‘Veď zo mňa spravili úplného mrzáka.’

   Dúpnel v duchu. Nikdy nenechal bez odozvy žiadnu urážku, na to mal príliš nemiernu povahu. Hnala ho k vyššej výdrži a k rekordne krátkemu psychickému zotavovaniu. Na fyzickom uzdravovaní sa síce podieľal svojou vôľou, ale urýchliť ho nemohol, na to nemal. Preklínal terajšiu odolnosť voči liekom a iným, neznámym, vplyvom, keď v tom, ani nevedel ako, upadol v milosrdný spánok. On o tom síce nevedel, ale prístroj bol naprogramovaný, aby sa potrebná látka spúšťala do tela pacienta každé štyri hodiny. A pre Daniela bol spánok vítaným pomocníkom, a to takým neoceniteľným, že z neho sňalo bremeno, doteraz nepriznané. Ľahšie sa zdalo všetko zatĺkať a obmedziť tak pocity zlyhania. Tie sa však vzdialili len niekam do pozadia mysle, nezmizli však. Raz, keď to bude najmenej očakávať, vrátia sa s nebývalou slávou a hlavne, nebude na to pripravený. Nateraz mu všetky starosti a ešte ťažšie rozhodovania zahalil ľahký opar bezsenného spánku, ale iba na chvíľu. Nikto predsa nemal všetko, čo by si želal.