Pocta VM

Jedného samozvaného dňa,

keď beloba objíma samotu stromov,

kráčaš po boku s hnevom a zášťou

a pripíjaš si s nimi na nezdar.

Ďalší.

Mnoho ráz dúfal si, že pomôžu,

presviedčal si seba i... seba.

Toho večera, nezbedne zletí vám

pod nohy láskavá nádej zajtrajška.

Ponúka sa i chveje, ty len nemo

hľadíš, prešľapuješ.

Byť lapený a či sa pohnúť vpred?

Byť šťastný, alebo sa obzerať za šťastnými –

závistlivo?

A tak sa vydávaš na cestu.

Neistú i vábnu. 

                                                                                          Lena Donan

A.k.a_démonic

V nasledujúcich riadkoch som zhrnula moje prvé pocity, staré dojmy, krvotvorné obrazy... z príchodu na pôdu, ktorá si nárokuje na prívlastok akademická, tak nech znejú! 

Letmé kroky na studenom podklade,

mravenisko hláv učených,

nasvietení neónkami dávnoveku,

nevidieť tváre zmučených.

 *

Krajná známosť dusí kroky,

podniká odvetu nevšímavosti,

nezištnej lásky nemých,

aby prišli poznania broky.

* 

Stále cloním pohľad iným,

márnim siete ich výhľadu,

núkam svoje obrazy všednosti,

počítam lupene,  za zradu.

 *

Otrávené pohľady tajným smerom?

Nestačí ulita na dva zámky

a ani rovnakým dielom nie,

čo i neistota úsmevom je...

* 

Nepatričnosť uzdou je

pre klus neznámou pláňou,

cez prekážky zunuje,

galop v nenávratne – stráňou.

*

Prirodzenosť nemá gombík,

nezapnem ju neistotou -

výstupom dneška.

Nuž,

jarmo pozná svoj pomník. 

Foto: reloveplanet.com