Poznámky k Rebelke_Martina Kempff

BB/Art, 2001; 262 s.

*****

POSTAVY:

Manto (Magdalina) - mladá Grékyňa, ale už nie naivná; papuľnatá, svojhlavá, nezávislá; drieme v nej krv voľnosti; na svoju dobu (zač. 19. stor.) dravá a ironická = rebelka; narába s ľudskými životmi, stáva sa z nej demagóg, aj keď pre dobrú vec (ambivalentné); nie je vždy nezištná, jej márnivé ego v nej stále drieme - akoby to, čo robila bolo len kvôli sláve /poľnej tráve/; povrchná stránke M., javí sa miestami ako alibista, rozpoltená osobnosť, hľadajúca svoju cestu; sloboda verzus pohodlie; "Když už není šťastná ona, nebude v jejím domě šťastný nikdo."; sem-tam sa zdá, že má martýrske sklony

Vassiliki - slúžka s temnou, nevypovedanou, minulosťou; nerozlučný tieň Manto; keby nebolo V., tak by Manto nedošla do dobrého osobnostného konca

Jakinthos - vzdelaný grécky aristokrat, ktorý sa rozhodol, že Manto bude raz jeho žena

Marcus - hovorí, že ženy sú si podobné s kravami - týmto vyhlásením chcel uštedriť lekciu Manto, ktorej správanie ho rozčuľovalo; neskôr objaví pravú stránku Manto (tú jeho) a zaľúbi sa do nej, napriek ich príbuzenskému stavu a tá jeho city opätuje;

Papas Mavros - muž, ktorý zohrá veľkú úlohu vo formovaní Manto k cieľom revolúcie; formuje z nej osobu hodnú nasledovania (sporné); rád ťahá za nitky

Princ Dimitrios Ypsilantis - "obeť" Manto; človek, ktorý stál na čele vojsk

Lambrini - dcéra Manto a Marcusa

POSTREHY a VÝVOJ:

Celkom zaujímavý úvod, a to smrťou Manty - nie celá rodina je presvedčená, že ide o náhodu, ako sa ukáže, môže ísť o politický čin, pretože jej otec bol vodca odboja, spoločnosti, ktorá bojovala za nezávislosť Grécka (vtedy pod tureckou porobou).

Zobrazuje, že aj na strane Turkov sú jemnocitní a spravodliví muži.

O kostolnej bráne "100 dverí" - poklad, ktorý ukrývajú

O tom, že Gréci len ťažko hovorili po grécky - kvôli Turkom a kvôli nevzdelanosti (a na druhej strane aristokracia používala skôr francúzsky jazyk, ten grécky zatracovali ako "nečistý") - "Řecko Řekúm" hovoria ľudia po rusky (Gréci)

Dominantný patriarchizmus - ženy mali tmeliť rodinu, držať sa úlohy hostiteľky a spol.

O tendenciách vyšších vrstiev sa rýchlo "odrodiť" - ak nedrží krajinu šľachta, musí prostý ľud

O rodiacej sa revolúcii, na ktorej čelo sa mala postaviť žena - Manto (s cielenou výchovou); myšlienka, že revolúcia sa rodí od spodku

Prvé sexuálne skúsenosti mladej Manto a jej vzplanutie k bratrancovi /zakázaná láska/

Explicitne a aj skryto prepieraná sloboda človeka, jeho ducha a spoločnosti ako takej

Odohrávajú sa boje - väčšinou nepriamo a ak aj áno, nie naturalisticky, skôr minimalistickými opismi

Skutočnými obeťami vojen je nakoniec bieda ľudí, ktorí s ňou nemajú takmer nič spoločné

Úsudky, ach, tie úsudky o niekom (domýšľanie, konštruovanie na základe minima informácií)

Egypťania sa pripoja k silám proti Grécku - masakre

Veľa rozhodnutí sa Manto viac ako neoplatí, dokonca sa jej vypomstia, ale je to súčasť formovania jej budúceho ja, už oprosteného od pozlátka moci a bohatstva; aj keď (z čitateľovej perspektívy) sa zdá, že na ceste mala mnoho vodítok

Prichádza moment, keď M. spoznala, že svet tu nie je pre jej rozmary, že sa musí skutočne pričiniť v niečom, čo nezaváňa matériou

Ako sa kedysi Štúr nechal počuť - národnej otázke sa treba venovať naplno - nečudo preto, že sa M. život uberal tým smerom, ktorým išiel

Čas a skúsenosti sú praví učitelia

Toľko nedorozumení a stačilo pritom len komunikovať - prečo si ľudia ubližujú? -

CITÁTY A MYŠLIENKY:

"Vezmu si ji, ale nesmím ji úplně zkrotit. Při bouři jí nasadím uzdu, která ji ochrání tak jako lano, jímž je připoutána teď." (s. 12) Jakinthos zahorel láskou k Manto

"Národ musel být vyburcován ze své letargie a některým lidem se muselo dostat cílené výchovy, aby se dala zahájit revoluce." (s. 19)

"Musíme tedy apelovat na humanistického ducha naší doby a dúrazně Evropanúm připomenout, zač vděčí naší kultuře." (s. 30) Ako si Gréci chceli vybrať splátku za ich predchádzajúci vplyv na vývoj

"I kdyby tě nechali jít, kam chceš, nebudeš svobodná.Společnost by tě odstrčila, protože nežiješ tak, jak se od tebe očekává, a byla bys pak uprostřed své svobody velmi osamělá!" (s. 41) Papas Mavros

"Řekněte mé matce  a každému, kdo to chce ještě vědět, že budu poslední, kdo tuto zemi opustí" (s. 73) Manto

"Kde chybějí tělesné síly, musí zapracovat duch." (s. 146) Vassiliki ´jakožto´hlava so skúsenosťami

"Člověk múže mít i takové přátele, které osobně nezná." (s. 152) Manto o lordovi Byronovi, ktorý bol viac ako naklonený gréckej veci a aj participoval na bojoch

"Nenávist je určena jen jednotlivcúm. Nemúžeme nenávidět celý národ, a už vúbec ne Turky... žádný národ na této zemi nám není bližší než Turci." "Když takhle uvažujete, jak dokážete proti nějakému Turkovi pozvednout zbraň?" "Protože bojuji za své právo a on má příkaz mi v tom bránit." (s. 177) Hovorí jeden z gréckych vodcov v rozhovore s Manto

"Zkušenost ho naučila, že některým ženám je třeba jejich štěstí vnutit." (s. 213) princ Dimitrios od Manto /ďalší v zástupe mužov, ktorí podľahli jej čaru/

DOJEM:

Na to, že išlo o národnooslobodzovací román, postáv bolo pomenej, ale autorka sa zhostila hlavnej hrdinky a úskalí jej života s razantnosťou a cez podrobnosti, hoci paradoxne ani vďaka nim sa nedalo dopredu predvídať takmer nič, čo Manto urobila. Čo je koniec-koncov dobrý znak, zvlášť, keď sa autorka dokázala (napriek tomu) vyhnúť nelogickosti. Čo možno kvitovať ďalej je vierohodnosť situácií, vývoj charakterov a celkovej dynamiky. A hoci sa Kempffová nesnaží blahosklonne narábať s emóciami tým, že by ich vystavovala kdesi na piedestál, zavše z tých neprebádaných, obyčajných slovných útvarov presahuje niečo, čo sa dotkne srdca svalu.

Aktualizácia: Víťazi_Vianočný hop 6.12. - 22.12.

Zákonite po súťaži nasleduje tá príjemnejšia časť, aspoň pre tých, ktorí sa zúčastnili. Vyhodnotenie! Týmto sa chcem každej jednej milej, knihožrútskej duši poďakovať za účasť a aj za tie milé vinšíky, ktoré sa mnohokrát objavili. Potešili. 

Rada by som v minimálnej krátkosti zhrnula, že počas +/-16 dní sa zúčastnilo regulérnej súťaže 27 žienok a v malej bokovke o Divočinu, ktorá sa prednedávnom objavila na fb 3. 
K vecnej veci... vďaka random.org som došla k týmto výsledkom:

1. cena - Juraj Červenák: Strážcovia Varadína #24, t. j. Veronika P. 
2. cena - Jana Pronská: Hriech prvej noci #27, t. j. Rosette
3. cena - Maggie Stievfaterová: Triaška #8, t. j. Maci56

špeciálna cena FB - Cheryl Strayedová: Divočina - Janka P. 

*Dodatočné losovanie k 3. cene. Nastali menšie zmätky s adresami a spol., ale už sa všetko vysvetlilo. Pre jednu teda planý poplach, ale pre druhú príjemná správa. 

3. cena - #16 a pod tým číslom sa skrýva Iva.

*Dodatočné losovanie k 2. cene. Hlásim, že nastala obdobná situácia, ale nezúfam, lebo zatiaľ je z čoho vyberať. Vlastne bolo a už nebude, lebo toto je hádam konečné losovanie :)

2. cena - #22 - tramtadadá - Majka22212. 

Gratulujem!

Maily sú rozposlané a dnes som dokonca dve knihy stihla poslať - kedy prídu, to je druhá vec. Tie dievčatá, ktoré ešte nestihli odpovedať majú necelých 48 h. Klasicky. Toť všetko. 

*******

Z náhleho popudu mysle som vypočula volanie súťažného bloggerského srdca a tak sa stalo, že som sa zapojila do Vianočného hopu, ktorého iniciátorkou je Syki.

Táto hop-kovská giveaway je a bude rôznorodá, môžete v nej vyhrať YA fantasy, historický román s nádychom hrdinskej fantasy (alebo hrdinskú fantasy s prvkami histórie?) a aj romantiku, a teda viac ako 50 % slovenskej tvorby. Jediný zádrhel je v tom, že súťažiaci si nebudú môcť vybrať, čo by radi uvítali vo svojej knižnici. Bude to skrátka "prekvapko" až do samého konca. Ja dúfam, že to splní svoj účel a tiež v svetový mier aspoň na Vianoce :) Nuž a nakoniec nezabudnite odhopkať a či odklusať, v každom prípade sa dostať, na ďalšie bloggerské miesta venované HOP-u. 

Pravidlá: 

Juhúú... pravidlá sú striktné, že to viac/menej ani nejde:

* výhercovia budú 3;

* otvorené pre čitateľov SR a pre Čechov so slovenskou doručovacou adresou (má niekto?);

* zúčasnený/á musí mať viac ako 13 rokov;

* výhercu kontaktujem ASAP a na odpoveď má 48 hodín, inak sa má po chlebe.

Ceny: 

1. Juraj Červenák: Strážcovia Varadína

2. Jana Pronská: Hriech prvej noci

3. Maggie Stiefvaterová: Triaška

FORMULÁR

Nech vás Pánbožko, Odin, Jašin, Buddha... sprevádza ;-)

A keďže toto je reťazový HOP, s radosťou odhopkajte na ďalšie štedré miesta:

Primárny zdroj: SYKI

Foto: bux.sk; slovart.sk

RC_Kate Mosse: Citadela_Krok za krokom alebo o tých, ktorí zomreli, aby mohli iní prežiť

"Venujem pamiatke dvoch neznámych žien, ktoré zavraždili v Baudrigues."

Vojna. Vášeň. Odvaha. Len zlomok z toho, čoho sa nakoniec človek môže dočkať vo voľnom pokračovaní trilógie Languedo´c (Labyrint 2006; Hrobka 2008) anglickej spisovateľky Kate Mosse. Tak sa fanúšikovia po dlhých rokoch dočkali, už aj na Slovensku. 

*****

Leto 1942

Mladá žena Sandrine nachádza v meste Carcassonne napoly mŕtveho mladého muža. Z jeho úst prvý

raz počuje tajomné slová, ktoré predurčia jej ďalší život. Mladík za záhadných okolností zmizne. Odvážna Sandrine, inšpirovaná mystickým proroctvom, sa vrhne do boja, o ktorom predtým takmer nič nevedela.

Sandrine vytvorí ženskú odbojovú bunku, ktorú nazve Citadela. Bojuje proti nemeckým okupantom Francúzska i domácim kolaborantom, no vie, že má aj ďalšiu, ešte ťažšiu úlohu. Z hlbín času na ňu volajú duchovia, ktorí čakajú, kto ich vyslobodí. Bude to ona? Alebo jeden z troch mužov, ktorí sú s jej životom spätí? Kde leží skutočná hrozba? A kto je strážcom dávnych tajomstiev, ktoré do Pyrenejí pritiahli ľudí s ušľachtilými úmyslami, ale aj spojencov najväčšieho zla?

****

Dejiny ľudské sú prešpikované bojmi o moc, za vieru, za ženy aj v mene čistej rasy. V takom čase je zasadený aj príbeh Citadely. Pokročilý stav 2. svetovej  vojny zasahuje už aj francúzsky vidiek. Tu, aj keď nepriamo, sa spamätávajú ľudia zo strát. Každá jedna rodina o kohosi prišla a výnimkou nie je ani Sandrine Vidalová, ktorej na svete ostali už iba sestra a gazdiná. Aby toho nebolo málo, jej staršia sestra sa správa čoraz podozrivejšie, čo neunikne ani napohľad nevinnej a nedotknutej Sandrine, predstavujúcej úplný opak vojny. Tá ostáva stále nedotknutá a hluchá k dianiu, hoci s boľavým srdcom nad smrťou otca. Jej otvorenosť, impulzívnosť, ľahkovážnosť a ochota nezištne pomáhať sa skvejú na pomedzí doby, keď už si susedia príliš neverili a nikto nevedel, komu môže zveriť svoj život. Nevinnosť však v istý moment narazí na krutú skutočnosť a práve vtedy sa všetko začína. Boj s odrodilosťou, kolaborantmi, ale hlavne za koniec vojny, lebo len umný boj v tomto prípade môže pomôcť. A kódex.

Kto, kde a prečo? 

Ako je dobrým zvykom Mossovej, dej je situovaný do Carcassone a prelínajú sa v ňom dve časové línie: 4. storočie a obdobie druhej svetovej vojny. V rannom období nám spoločnosť robí Arinius, mladý mních, ktorý sa v záujme gnózy dopustil herézy. Aspoň z ponímania vtedajších pomerov, kde jediná cesta bola tá kresťanská. Dogmatická. No a súčasnú minulosť reprezentuje impulzívnosť sama - Sandrine. Pod váhou okolností však nastáva prerod tejto osobnosti. Zreje ako dobré francúzske víno, čo je celkom príhodné. Stáva sa zmesou hádam všetkého, čo si čas vyžaduje. Drieme v nej neskonalá odvaha a viera v ľudí, za ktorých sa oplatí bojovať. "Je tu dosť ľudí, zásadových ľudí v Midi, čo nás nepredajú. Nie ako tí zločinci vo Vichy." s. 27 Čo je celkom pekná pripomienka na francúzsku vládu, ktorá zbehla a kolaborovala "pre vyššie dobro ľudí". Proti nej stojí Authié, Krisov rytier, osoba o to nebezpečnejšia, že verila vo svoje pohnútky, posvätené Bohom. Jeho viera v Boha trestajúceho ho uschopnila byť takým protivníkom, za ktorého by sa vyslanci pekelní nehanbili ani omylom. Kántrenie ľudí v duchu Machiavelliho sa mu hádam aj pozdávalo a zvlášť, ak išlo o Židov. No a neopomenuteľným spojivom medzi dejiskom tejto línie a tých predošlých je Audric Baillard, ktorý drží sextant lode menom Sandrine. Čo viac by si príbeh želal? 

Láska ide ruka v ruke s odvahou

Každý bojovník, nech už bojuje  za čokoľvek, potrebuje hnaciu silu, ktorá sa nakoniec možno stáva aj predmetom dilemy, ale je potrebná a nevyhnutná do dôsledkov. Pre Sandrine je to Raoul Pelletier, muž  spojený s podsvetím, bojujúcim proti nastavenému režimu. Výrazným a vítaným prvkom a či hýbateľom deja je aj vďaka svojej inteligencii a ľudskosti, s akou sa stavia proti zlu, za pokoj a vpred so všetkými spolubojovníkmi . Jedno je isté, príbeh lásky na pozadí nepokojov, ba priam vojnových časov vždy žne lákavé ovocie a zvlášť vtedy, keď je šikovne zosnovaný, prevedený a nenesie v sebe tony mľandravej sentimentálnosti. Ak teda máte po svojom boku niekoho, kto vám dodáva odvahu a zároveň je vašou láskou, je to smrtiaca kombinácia. Pre protivníka, samozrejme. 

Oduševnenosť

Povedzme, že absolútne detailnosti nie sú výsadou tejto knihy. Na jednej strane ide o plus,

pretože okno prevažne obyčajným oknom ostane, ale... vlastne v tom háčik vôbec netkvie. Tie správne informácie dostaneme, určite netápeme na suchu. Mosse sa tým pádom spolieha na atmosféru, ktorá zo stránok naozaj trčí. Aj vďaka nej mi možno pri čítaní Citadely na rozum

zišiel román Sám vojak v poli, ktorý si pamätníci pamätajú aj zo sfilmovanej podoby. Ich spoločnou črtou, aj keď sú to v podstate dve neporovnateľné knižné diela, je podrývačská úloha ústredných postáv. Mossová nevytvorila nadhrdinku, čo je dôležitá stránka. Práve z rôznorodosti a mnohostrannosti postáv čerpá ten atmosferický základ, ale aj ťah knihy. Koniec-koncov, tá stojí na celkom jednoduchom základe. Boj, odboj s vidinou kódexu a zainteresovanie jednotlivcov do tohto (od)boja. Nakoniec z toho vzišiel hádam najlepší Mossovej počin. Aj pre jeho citlivé prevedenie, naliehavosť a oduševnenosť s akou na nás nevtieravo dolieha, pre pútavú obraznosť - nie doslovnosť - a pre cit, ktorý nebúcha o stošesť na srdce. Čo som ale chcela povedať... vojna je tu zobrazená v podobe partizánskych bojov, taktických úderov, stratégii, v podobe, keď sa proti rozumu stavia propaganda. A to intrigánstvo! Jedna radosť. No a naostatok treba byť  nepretržite v strehu s otázkou v očiach "Hádam len Mosse nebude taká krutá??". Sem-tam bola, ale vojna si nevyberá obľúbencov, pre ňu je hostina hostinou.

Suma summárum

Plnokrvný román, fakto-fikica, ktorá poteší nejedného čitateľa a nielen Mosse-nadšencov. Je o závažnosti, čo si treba stále pripomínať, premieľať ju na jazyku a aj o oslave dobrého života, keď sa nám prostredníctvom Sandrinho príbehu zas a znovu pokúša povedať, že na minulosti záleží, aj keď v nej ani ňou nežijeme. Popravde, ľudská stránka tohto románu je taká silná, že som si len minimálne všímala tú nadstránku - mysterióznosť, ktorá keď prišla, bola, ale aj odišla. A hoci má celok dych vyrážajúci počet strán, na konci si vravím - ešte. Chcelo by to ďalšiu dobrodružnosť, odvahu, čo má viac ako prvý plán. Lebo plynie, je bezprostredná, dynamická, komplexná, vážna s presvetľujúcimi momentami, pri ktorých poskočí myseľ a srdce dovedna.  Nuž, Kate vie kedy prestať. 

                                                                                       Lena Donan

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR.

Foto: bux.sk; kinema.sk; thelegraph.co.uk; superiorpics.com

Pocta VM

Jedného samozvaného dňa,

keď beloba objíma samotu stromov,

kráčaš po boku s hnevom a zášťou

a pripíjaš si s nimi na nezdar.

Ďalší.

Mnoho ráz dúfal si, že pomôžu,

presviedčal si seba i... seba.

Toho večera, nezbedne zletí vám

pod nohy láskavá nádej zajtrajška.

Ponúka sa i chveje, ty len nemo

hľadíš, prešľapuješ.

Byť lapený a či sa pohnúť vpred?

Byť šťastný, alebo sa obzerať za šťastnými –

závistlivo?

A tak sa vydávaš na cestu.

Neistú i vábnu. 

                                                                                          Lena Donan

A.k.a_démonic

V nasledujúcich riadkoch som zhrnula moje prvé pocity, staré dojmy, krvotvorné obrazy... z príchodu na pôdu, ktorá si nárokuje na prívlastok akademická, tak nech znejú! 

Letmé kroky na studenom podklade,

mravenisko hláv učených,

nasvietení neónkami dávnoveku,

nevidieť tváre zmučených.

 *

Krajná známosť dusí kroky,

podniká odvetu nevšímavosti,

nezištnej lásky nemých,

aby prišli poznania broky.

* 

Stále cloním pohľad iným,

márnim siete ich výhľadu,

núkam svoje obrazy všednosti,

počítam lupene,  za zradu.

 *

Otrávené pohľady tajným smerom?

Nestačí ulita na dva zámky

a ani rovnakým dielom nie,

čo i neistota úsmevom je...

* 

Nepatričnosť uzdou je

pre klus neznámou pláňou,

cez prekážky zunuje,

galop v nenávratne – stráňou.

*

Prirodzenosť nemá gombík,

nezapnem ju neistotou -

výstupom dneška.

Nuž,

jarmo pozná svoj pomník. 

Foto: reloveplanet.com

PROMO pozvánka_Kniha bolesti

Artis Omnis, 2013, 304 s.

Vážení a milí, 

ako som už naznačovala na fb-stránke blogu, unikátny česko-slovenský projekt kultových autorov z oboch brehov Moravy, ktorí skúmajú a odhaľujú bolesť zadierajúcu sa nielen do špiku kostí, ale aj do najtenších nervových vlákien, bude uvedený do života - KEDY?

v sobotu 14.9. o 14.00 - vo Fantasy Salone na bratislavskom IstroCone. 

Do pochmúrnej kobky plnej bolesti prispeli: Jiří W. Procházka, Martin Moudrý, Hanina Veselá, Dušan D. Fabian, Milan Petrák, Mark E. Pocha, Daniel Tučka, Marja Holecyová, Janko Iša, František Jirka, Anna Šochová a Mark E. Pocha, ktorý knihu aj zostavil. Teda sa je na čo tešiť. 

Po krste bude nasledovať autogramiáda autorov v stánku Brlohu.

Tu je pozvánka: 

No a koho zaujíma vizuál, knižný trailer si môže pozrieť TU.

FOTO: Artis Omnis
TEXT: Artis Omnis + ja

Brendon Wood a iný život (3.)

Vždy keď príde čas na tajomstvo, objavujú sa nové cesty, výzvy a rozhodnutia. Čo urobí Brendon? 

             "Čo to robíš?“

Opýtal sa s trochu udiveným pohľadom.

            „No... to je na dlhšie rozprávanie, takže sa vráť a ja za chvíľku prídem.“

Naveľa ho vypoklonkovala, ale nevzpieral sa, a s dvíhajúcou sa oponou zvedavosti odišiel. Samozrejme, otázok mal habadej, no ak už má byť prekvapený alebo čokoľvek iné, tak nech poriadne. Ani sa nestihol zahniezdiť na gauči, keď sa v dverách zjavila Cyntia a v rukách držala celkom maličkú škatuľku. Sadla si na taburetku oproti nemu, aby napokon spravila tú najťažšiu vec vo svojom živote.

            „Nenapínaj.“

Dožadoval sa spustenia príbehu synátor, nevediac o búrke pocitov vo vnútri svojej matky. Sama nevedela, ako presne by mala začať, aby povedala všetko tak, ako má. Samotnému vykresleniu udalostí predchádzal zahmlený pohľad do diaľky. Bola v inej miestnosti, v inom čase.

            „Začalo sa to pred štrnástimi rokmi. Neuveriteľne krásny večer bol vtedy a ja som sedela na svojom obľúbenom mieste. Na zadnej verande, v starom húpacom kresle a rozmýšľala, ó áno, doteraz si to pamätám celkom presne, o tom, aký osamelý život vediem. Že si nechávam uchodiť život, len sa naň dívajúc a žasnúc ako rýchlo mizne v nenávratne.  Oči som mala zavreté, ale keby som ich nemala, určite by ma oslepilo žiarivé svetlo. Prišlo znenazdajky a hoci som sa mala báť, po strachu nebolo ani slychu. Z toho krásneho svetla sa pomaly vynoril vysoký muž s nezbednou zlatistou briadkou, kde-tu už popretkávanou šedivými pramienkami, oblečený v dosť nezvyčajnom rúchu. Najskôr ma tá brada pomýlila, ale keď podišiel bližšie, videla som mladosť, ale aj starosti v jeho čiernych očiach. To ale nebolo všetko, nad ľavým obočím sa mu skvelo znamienko v tvare hviezdy. Žiara predstavovala krásne zrkadlo, všetko v ňom bolo jasné.“

Brendon si mimovoľne siahol nad obočie.

            „Zatvorila som oči, znovu ich otvorila, ale ten podivný muž tam stále stál. Pomyslela som si, že azda sním, veď akože ináč. Potom prehovoril hlbokým hlasom.“

Fíha, napadlo Brendonovi, to je ako z nejakého filmu. A keďže musel hneď a zaraz vedieť, čo bolo ďalej, bez rozmyslu skríkol.

            „A povedal niečo?“

Pokriky nikdy veľmi nepovzbudzovali ducha a na dôvažok pretrhávali niť myšlienok, žena stuhla a uprela pohľad na syna. 

            „Necháš ma, prosím, hovoriť?“

Znelo to celkom napajedene, ale hlavne nervózne. Od tej chvíle ostal sedieť ticho, skoro ako keby ho prikovali reťazami boha Héfaista.

            „Spýtal sa ma, či chcem dieťa,“

Pri tej predstave sa usmiala a pokrútila neveriaco hlavou, ani čo by to zažívala opäť.  

       „...čo bolo viac ako divné. No kto by ti v týchto dňoch dával také otázky? Dokonca spôsobom, akoby mal jedno v zálohe, pre každý prípad. A hoci som ho nepoznala, odpovedala som, že dieťa si prajem z celého srdca. Samozrejme, nemohla som sa ho nespýtať, prečo ho práve takéto niečo zaujíma. Ignoroval ma a na dôvažok vyzeralo to, že odchádza. Jeho kroky viedli k miestu, odkiaľ prišiel. Do žiary. Už som si myslela, že osamiem a budem si hlavu lámať nad tým, či to mal byť vtip, skrytá kamera, alebo jednoducho sa len zobudím a celému výstupu sa budem smiať. 

Ale neostalo pri tom, zaraz vyšiel z tmy a v rukách držal naozaj nezvyčajný prútený košík, kde-tu poprepletaný nejakou popínavou rastlinou. Podišiel ku mne a položil mi tento košík do lona, keď tu zrazu všetky kvety začali prýštiť nezmazateľnou energiou a nadpozemským jasom. Neviem prečo, ale práve to ho potešilo, hádam čakal len na to, kedy sa kvietky rozsvietia."

Pokrútila hlavou. Znovu všetko zažívala.

"...nebudem sa tváriť, nechápala som a ani teraz si nie som istá, či som si to nedomýšľala. Žiara energie ma prestala oslepovať a vtedy som to zbadala. Teba. Nádherné, malinké batoľa, spinkajúce ako keby sa bolo nič nedialo. Keď som začala jasne uvažovať, vypytovala som sa kto je, čo sa deje a odkiaľ vlastne prišiel. Mal pripravené odpovede na všetky moje otázky. Ale teraz sa mi to zdá veľmi málo. Dokopy vlastne nič neviem. Tak sa zdá, že som predsa len neuvažovala úplne jasne.“

Chvíľku zmĺkla, vychutnávala vtedajší pocit a Brendona si nevšímala. Ten ostal zdrevenený, s otvorenými ústami, nevediac, či mu len nerozpráva nejakú koninu. Veď doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že by oplýval čo i len zrnkom inakšej energie, ako obyčajní ľudia. Ak vôbec niečo znamenalo to, kto ho doniesol a ako. Lebo rozhodne to nebol prirodzený, alebo aspoň zaužívaný, spôsob ako dôjsť k bábätku.

            ´Do pekla!´

Až teraz mu došlo, o čom mu rozpráva a čo to pre neho znamená.

           ´Ja nie som jej syn! Cyntia Woodová nie je moja matka a ja nie som Brendon Wood´

Nevydržal ďalej sedieť, postavil sa a chcel odísť. Jediné, čo ho odradilo od úteku pred novovzniknutým problémom bol pohľad, ktorý na neho mama hodila. Len tak tak mu stihla zachytiť ruku, keď okolo nej prechádzal.

             „Ja viem, že je to šok a že prichádza v nevhodnú dobu a hlavne, neskoro, ale vedz, že keby to záležalo len odo mňa, už dávno by si to vedel. Nie je to len výhovorka, ver mi!"

Takmer sa jej zlomil hlas. Takto to predsa nechcela povedať, v hlave to znelo inak...

             "Keď mi ťa dával do rúk, zakázal o tvojom pôvode hovoriť, kým nenastane čas. Celé mi to pripadalo nezmyselné, ale v rukách som držala dieťa a... Všetko sa mi zdalo nepodstatné. Bol si tu ty a ja. Možno sa ti to teraz zdá naivné a hlúpe, aj to viem, ale pochop ma. Celé moje žitie bolo ničové nič, ty si sa stal zmyslom jeho pokračovania."

Zabudol na všetko, na balíček, na mamu. Vytrhol si svoju ruku z jej zovretia a utekal. Mohol ísť len na jedno miesto. Za jediným človekom. A celou cestou mu v hlave znelo: ´nie som jej syn, nie som ničí...´ 

 ******

koniec 3. časti

Lena Donan

Foto: hazelmitchell.blogspot.com

Pohľad na (ARC)_Danielle Trussoni: Angelopolis (2)

{Ikar <> 2013 <> 256 s. <> prekl. Martin Štulrajter}

Sladké hlasy, vábne mámenie osobnosti, jasu a nadprirodzena. Kto ich vidí, ten s nimi buď bojuje, alebo už to má pomaly za sebou. Evangeline sa dávnym pričinením tiež ocitla na nepriateľskej línií v pozícii anjela. Ako potomok dávnych bojovníkov proti jej rase to bola rana pod pás. Po tom zlomovom okamihu sa stratila z dohľadu nielen angelológov, ale aj Verlainovho. Z ich nežného hrkútania síce ostali len otázniky, ale aspoň dopomohli Verlainovi k nájdeniu svojho skutočného poslania ako lovca... anjelov.

Vo sférach od Prepeklia až po Zradu sa vinie pokračovanie, nie úplné ukončenie, veľmi vydarenej knihy o zákulisných bojoch medzi anjelskými bytosťami, ktorých kontrola nad svetom je na vzostupe a frakciou angelologickej spoločnosti – lovcami. Tieto boje sa celkom výhradne odohrávajú v Európe, najmä v Paríži, kde sa medzičasom (desať rokov po prvej knihe) anjeli prestali tak urputne schovávať a v Bulharsku, starom dobrom väzení Strážcov. To dáva tušiť ich vzrastajúcu moc a vôľu preukázať silu viac explicitne, ako kedysi.   

*****

Odkedy Verlaine naposledy videl Evangelinu vzniesť sa z brooklynského mosta, uplynulo vyše desať rokov. Jej krídla boli preňho symbolom zrady, ktorá ho stále máta. Stal sa z neho elitný lovec anjelov Angelologickej spoločnosti a cieľavedome a s oddanosťou sa venuje svojmu poslaniu pochytať, uväzniť a zlikvidovať Evangelinin druh.

Keď sa však Evangelina pred ním znenazdajky zjaví na tlmene osvetlenej parížskej ulici, Verlaine si uvedomí, že je svojou podstatou celkom iná ako ostatné bytosti, čo tak neľútostne prenasledoval. Vír pochybností a zmätku ešte zosilnie, keď mu ju spred nosa unesie anjel, už vyše storočia patriaci medzi Spoločnosťou najhľadanejšie bytosti. Nasledujúca naháňačka zavedie Verlaina a ďalších angelológov spod tieňov Eiffelovej veže cez cárske paláce v Sankt Peterburgu až hlboko do sibírskych gubernií a k brehom Čierneho mora. Čaká tam na nich pravda o Evangelininom pôvode – a sily, ktoré ich môžu priviesť k víťazstvu, alebo záhube.

*****

Postavy sa zmenili, hoc niektoré ostali na mieste. Za celkom zaujímavý charakter, niežeby bola vzorom cnosti, považujem emimku Eno, „nebála sa, trúfalo čierne krídla otŕčala angelológom“, ktorá pracuje pre potomkov Grigoriovcov ako lovkyňa s celkom vražednými sklonmi. Skrátka, v tom, čo robí, je mimoriadne zručná, pričom jej ďalším cieľom sa stala, doteraz mierumilovná, „hybridná“ Evangeline.

„Dospel k záveru, že je najškaredšou ženou grigoriovského

rodu, aká sa kedy narodila.“

Prekliatie a či dar, tento lov priviedol dávnych priateľov dohromady. Nie nadlho, aj keď toto stretnutie uvedie do pohybu mnoho ďalších akcií, ľudí a starých, no dobre ukrytých skutočností. Je to stretnutie mnohých tvárí. Zvýrazňuje paradox, antagonizmus, ktorý vyplýva z ich postavenia anjela a lovca. Je to ako keď sa Rómeo a Júlia snažili uzmieriť neuzmieriteľné, pričom na obzore bolo východisko – smrť. Ale napriek tomu sa hrajú s nebeskými silami.

Ani v tomto prípade nenechala Trussoni nič na náhodu. Ponúkla dva pohľady, konštruktívne a účelne:  ľudský a anjelský. Na pochopenie akurátne. Ani na nedostatok hádaniek a teórií sa nemožno sťažovať. Ba ich je tak veľa, že sa v tom radno aj stratiť, alebo dokonca aj začať spochybňovať logiku, postupnosť a príbehovú uveriteľnosť. Prekombinované, to je to správne slovo. Potom si cestičku do príbehu našla história, bez tej to nejde, umenie, Romanovovci a Rusko. To hovorí za všetko. K avizovanej histórii človeka a ľudstva sa však tentoraz  nedostávame priamo, ale väčšinou len cez spomienky.

„Na Rusov je spoľahnutie, že budú mať gulag aj pre anjelov.“

Hľadá sa Evangeline, hľadá sa lýra, hľadá sa významný člen Angelologickej akadémie. Vskutku, stále sa niekto hľadá. A keď sa nájde, tak vyvstáva otázka za otázkou. Nič akoby nebolo náhodné (označenie stavu,

nie viery v to), špekulácia sa stala druhým menom čitateľa – aj mňa. Táto časť mi práve v tomto pripomenula Browna, ktorý chcel za každú cenu niečo sofistikované, ale pomedzi to  zabudol, že táto sofistikovanosť stráca lesk, ak sa istými zložkami mrhá, čo mohol spôsobiť aj ten „zrezaný“ koniec (či to bolo len zdanie?). Čo sa tu však celkom pekne vyníma je čiastková psychologizácia postáv, pekne nadväzujúca už na prvý Trussoniovej počin. Kvitovať možno tiež odkazy na činnosť New-age spoločnosti, veľmi humánne roztrúsené po celej ploche...

Na margo prekladu by som sa vyjadrila asi takto: Ani by nevadilo, že niektoré detaily sú iné ako v českej verzii (Rozália – Růžena - Rose), ale čo mi skutočne prekáža je ten čisto profánny jazyk slovenského prekladateľa, ktorý sa míľovými krokmi vzďaľuje od „dobového“ prekladu Jany Šťastnej. Postráda ezoterické tajomno. Napríklad taký „solárny plexus“ ma sem-tam rozosmial. Znie to vtipne, hoci to na vtipnosť ani neašpiruje. Alebo keď je niekto bledý ako mäso stečené z krvi. Zaujímavý zvrat. Správny, ale predsa pôsobí ako päsť na oko. A či zviesť elektrický výboj...

„Vytvorili sme Petriho misku a z tejto biologickej kultúry vypestujeme nový svet, ktorý nahradí takzvanú ľudskú civilizáciu.“

Sú dva typy pokračovaní. Tie, ktoré prevyšujú svojho predchodcu a tie, čo sa šplhajú, doťahujú, ale stále tomu niečo chýba.  V tomto smere sa Angelopolis neúnavne šplhá. Nehádžem však pomyselnú flintu nikde ďalej a do žita určite nie, pretože má svoje kvality, pre ktoré sa ho oplatí čítať aj dvakrát. Už len pre to skvelé vysvetlenie, prečo sa z obyčajnej Evangeline stala anjelská Evangeline. Semiačko rastie...

Lena Donan

Za recenzný výtlačok ďakujem BUXu. 

Foto: goodreads.com; tumblr.com

Pohľad na (R)_Danielle Trussoni: Angelologie (1)

{Knižní klub <–> 2010 <–> 424 s. <–> prekl. Jana Šťastná}

Donedávna som bola presvedčená o tom, že po upíroch a vlkodlakoch si s anjelskými bytosťami nebudem robiť ťažkú hlavu ani natoľko, aby som o nich čítala. Nerátala som však s tým, že by ma vydanie druhej časti v slovenskom znení zlomilo. Čo sa napokon stalo a ja som bola „nútená“ sa poobzerať po prvej časti. A to nehovorím, že by som svoje svojvoľné seba-donútenie ľutovala...

*****

Mladá jeptiška Evangeline žije tichým řádovým životem, dokud nedostane dopis s podivnou žádostí. Kdosi pátrá po šedesát let staré korespondenci mezi matkou představenou a slavnou mecenáškou Rockefellerovou. Ukáže se, že za druhé světové války podporovala skupinu angelologů - sdružení, které se snaží zničit vlivnou síť zlých, zákeřných Nefilim, potomků andělů a lidí. Mezi angelology patřili i rodiče Evangeline a je teď na ní, aby se postavila zločinným Nefilim a odhalila pravdu o šokující minulosti své rodiny...

*****

Keďže som si anotáciu prečítala skôr len preto, aby som ju prečítala, ušiel mi dokonca aj fakt, že príbeh je (aspoň spočiatku) silne spätý s rehoľným svetom. Keď už som sa však podujala na túto cestu, nemohlo ma zastaviť ani to. Ranné modlitby, doobedňajšie adorácie, večerné omše... Práve toto prostredie je však predurčené na to, aby sa stalo dejiskom čohokoľvek anjelského. A napriek tomu sa prekvapeniu nevyhneme. S obyvateľkou Evangelinou to bola už len otázka času. Potom sa k všeobecnému nesúhlasu za kláštornými múrmi objavuje Verlaine, ktorý pracuje pre zdevastovanú  bytosť Percivala Grigoriho. Pre jedného možnosť vyšvihnúť sa vyššie nielen peňažne, ale aj v odborných kruhoch a pre druhého šanca získať späť stratenú vitalitu, čo sa neskôr ukáže ako celkom kľúčový smer. Nerovnocenné partnerstvo s nádychom hierarchických rozdielov, ale kto by sa staral? Naoko dostal každý, čo chcel. Kým sa Verlaine nestal nepohodlným.

„...poslušnosť nad vieru,

učenie nad tvorivosť,

zdržanlivosť nad citmi...“

A keď sa niekto stane persónou non-grata, zákonite sa rozbieha proces, ktorý vyúsťuje v krvavé kúpele, dávne hriechy, tajomno a náležité rozuzlenie s ešte väčším háčikom. Všetko sú to prvky veľmi žiaduce v thrillery s (ne)nútenými konšpiračnými prvkami. V momente, keď sa tieto zmiešajú s nadprirodzenými bytosťami – Nefilim, Anakim, Giborim, Strážci a s rôznymi inými úrovňami anjelov – je to buď látka hodná zabalenia s mašličkou, alebo totálneho nepochopenia. Plus niečo medzi tým.

Keďže prítomnosť knihy, rok 1999, je už len akýmsi vyústením dávnych činov angelologickej spoločnosti, v jej záujme sa prelínala s minulosťou, ktorá tak vierolomne dokáže zasahovať do nevídanej budúcnosti. Kľúčovú úlohu teda v minulosti zohráva starokontinentálna spoločnosť, ktorej členkami sú aj dve rivalky: Gabrielle a Celestine. Operuje v čase, keď sa Európa zmieta vo vojnových pazúroch. Najlepší čas na vyniknutie osobností a neľahké infiltrácie. Ako inak, medzi už infiltrovaných. Preto je namieste očakávať boje, slzy, obety, ale aj silu a um.

„Anjeli sú chladné, vypočítavé tvory... skrátka a jednoducho, vedieme vojnu.“

Dobrým zdrojom poznania sa stali odlišné pohľady na tie isté udalosti. Nielen, že človek o nich získal väčší prehľad, informácie, ale nemal nutkanie byť stotožnený a uveriť len niekomu. To značí, že nie nutne sa pravda nachádzala len v jedných ústach. Darmo, skutočnosť vidí každý tú istú, ale výklad, to už je iná vec. Keď už sa spomínajú perspektívy nazerania, tie sa ťahali niekedy aj cez mnoho vysvetľujúcich strán, čo je nikomu na príťaž a niekomu, naopak, na  nevýslovnú radosť.

V tomto prípade som bola uhranutá prekladom. Držal si nádych mystična, osviežujúcej stariny a dobovosti. Nech je ako chce, k anjelom modernosť nepasuje a aj vďaka výberu slovného fondu zručnej prekladateľky, sa možno lepšie ponoriť do zákutí Trussoniovej podania. V ňom anjeli nielenže žijú, ale aj bojujú a obsadzujú len tie najvychytenejšie miesta v spoločnosti. To oni sú spoločnosť!

Akokoľvek sa na to pozerám, rozvrhnutie a pisateľský štýl svedčia o celkom inteligentnej osobe spisovateľky, ktorá umne a logicky presvedčivo zaobalila svoj svet. Aj  preto mi nerobilo problém na chvíľu sa tváriť, že to tak môže byť. Semiačko je zasadené...

„Akonáhle pripustíš, že existujú, zistíš, že sú všade.“

Lena Donan

Foto: knihy.heureka.cz; pursuitist.com