RC_Lars Kepler: Uspávač (4)_Infiltračná

Hádam sa nikoho nedotknem, ak budem hodnotiť knihu aj napriek tomu, že začínam štvrtou časťou a hádam sa nepotknem v hodnotení natoľko, aby som zameškané musela dohnať - keď už tí severania preberajú toľkú vládu nad slovenským literárnym nebom.

*******

V mrazivej štokholmskej noci kráča po železničnom moste mladý muž. Má legionársku chorobu a je silne

podchladený. V nemocnici zistia, že Mikael je už sedem rokov vyhlásený za mŕtveho. Pred trinástimi rokmi sa údajne stal jednou z posledných obetí sériového vraha, ktorého zatkol svojský komisár Joona Linna. Jureka Waltera odsúdili a zatvorili na uzavreté oddelenie psychiatrického ústavu. Kde teda žil Mikael celých trinásť rokov?

Nečakané svedectvo a prekvapujúca Mikaelova výpoveď vyvolajú obnovenie uzatvoreného prípadu. Polícia sa dostáva do časovej tiesne, lebo v hre je záchrana ďalšieho ľudského života. Jediná možnosť, ako sa vo vyšetrovaní pohnúť ďalej, je kontakt s beštiálnym Jurekom Walterom. Treba preniknúť do jeho blízkosti a získať si jeho dôveru. V tej chvíli sa však začína hra mačky s myšou – ale kto sa vlastne s kým zahráva? Ožívajú aj nočné mory Joonu Linnu, lebo vrah trpko poznačil nielen osud desiatok ľudí, ale aj jeho. (2014/02)

******

K technickým detailom môžem podotknúť nasledovné: zo 479 strán sa spisovateľskému tandemu podarilo vyžmýkať prológ, 183 kapitol, čo je v priemere 2,6 strany na jednu kapitolu, a celkom obsiahly epilóg. Mimochodom, práve ten bol pre mňa rakvou celého snaženia, takže si ho radšej nepripúšťam k zdroju. V každom prípade boli kapitoly dynamicky krátke a či naopak nočnou morou?, hoci ak si odmyslím veľké číslo ako nadpis, tak by to nebol až taký problém a ja by som nevyznela malicherne.

Takmer vlakové nešťastie alebo šťastie v nešťastí

Jednému otcovi by sa to zdalo ako večnosť a pre niekoho, kto má rád exaktnosť, je to presne trinásť rokov, odkedy sa stopy po malom chlapcovi Mikaelovi zľahli pod zem. Technicky je veľmi mŕtvy,  až do času, keď sa dostane do kužeľa svetla rútiaceho sa vlaku. Práve vtedy sa začína, ale aj pokračuje, príbeh a prípad (pre niekoho) staronového vynaliezavého kriminálneho komisára Joona Linna s fínskym prízvukom. Jeho vyšetrovateľská invencia je každému Keplerovcovi už dobre známa. Pomáhal Rusom, videl súvislosť tam, kde každý iný mávol len rukou a dokázal sa uchýliť aj k dosť drastickým riešeniam. Za všetko hovorí (spoiler) fingovanie nehody a následnej smrti svojej vlastnej rodiny. Nehovoriac už o desiatich rokoch, kedy pre neho boli naozaj mŕtvi (koniec spoileru).

Hlavným protivníkom, hoci sa kontrastne vyhrieva vo veľmi uzavretom mieste, takmer väzení, je domnelý masový vrah Jurek, ktorý však nezapadá do riadnych koľají vyšetrovateľskej teórie. Čo samozrejme poslúžilo ďalšiemu rozvíjaniu hlavnej zápletky. Vďaka Jurekovi sa do knihy dostalo celkom požehnane z atmosféry strachu a očakávaní. Možno to a možno už spomínané krátke, epizódne kapitoly nútili pokračovať ďalej v odkrývaní jeho osobnosti. Psychológia tejto osoby je vyšperkovaná do detailov, má svoje zaslúžené pozadie a odhaľuje sa postupne ako cibuľa rovno pred očami, ale vždy len toľko, aby sa najhlavnejšie pretriaslo až nakoniec. V istom zmysle bolo takéto predostretie zavádzajúce, ale čitatelia – detektívi mohli práve toto oceniť. Ja vravím, odhaliť „šokujúcu“ pravdu až na záver je už mimo sezónu.

Aby svet neostal čiernobiely, do hry vstupuje Pieskový muž s porcelánovými prstami, ktorý by podľa komisára mal byť za mrežami, až kým mu nedôjde, koľká ozaj bije. Niekedy sa pýtam sama seba: ako to, že mu to nedošlo skôr? Ale svet sa točí ďalej a čas nehrá v prospech žiadnej obete, takže sa posúvame ďalej. Keďže dve postavy sú málo, pribúdajú ďalšie. Niekto dobrý pre manipuláciu, so sklonmi prepúšťať uzdu svojim pudom. Homo sapiens nedokonalý alias Anders Rönn. Paradoxne sa ocitá na druhej strane barikády istého psychiatrického oddelenia. Na strane doktorov, jeden z tých podradných. A objaví sa ich omnoho, omnoho viac. Jednou z tých viac inšpirujúcich je aj Saga. Silná, neortodoxná žena, takmer amazonka tajných. Nevybúrená krv s dramatickou minulosťou. Celkovo minulosť (postáv) v tomto diele – detektívno-psychologickom trilery – zohráva prím. Ako hovorím, každý ma čosi na rováši, či už k tomu prispel sám, alebo v tom bol nevinne.

Ale ja hľadám pravdu!

Viete, ako si často hovoríme, že snažíme o pravdu, hľadáme ju a dokonca ju máme na dosah a keď to povieme nahlas, tak nás akurát potľapkajú po chrbte? No a potom príde spoločnosťou klasifikovaný psychopat (to viete, nikto mu nerozumie, ehm) a sfúkne nás vyhlásením: tú netreba hľadať. S tou je to rovnaké ako so spravodlivosťou či s bohmi. Človek si z nich vyberá podľa potreby. Jeden aby stratil ilúzie, či žije v realite všeobecnej a či svojej. A či na tom vlastne záleží. Zaujímavé, aké myšlienky kniha prenáša na mňa, na čitateľa. Keď už to nie je rozhodne nehynúca láska, tak je to dezilúzia. Občas presvetlená obetavosťou, to je fakt, ale sliepňa po mne ako po poslednej saharskej oáze na svete. Vlastne to je dobrý výkon, že ma takto dokázali infikovať!  

Koniec dobrý, všetko... je inak

Do knihy sa málokedy ponorím s očakávaním. Ani táto kniha nebola výnimkou a napriek tomu a či vďaka tomu mi navlhčila pery, ale nezahasila smäd. Konštatujem, že spisovateľské duo manželov sa dobre pooháňalo pomyselným a či ozajstným perom, ale v konečnom dôsledku sa mi nezdalo, že by sa mnou prehnalo niečo neobyčajné a jedinečné (dezilúzia nie je jedinečná, aj keď spôsob prenosu áno...). Práve naopak. Ku koncu som si hovorila popod fúz „aké je to vlastne predvídateľné“, aj keď v skutočnosti to tak ani nebolo. Len ten subjektívny pocit nielen opakovanosti (deja vu), ale aj akéhosi ťahania za nos ma neopúšťali. Aj preto pre mňa kniha bola len solídna jednohubka. 

Ďakujem Buxu za poskytnutie recenzného výtlačku. 

Knihu si môžete objednať na tomto mieste. 

Foto: bux.sk, daily.steampunk.com, comicbook.com

RC_Andrew Pyper: Démonológ_Alegória démona alebo doba temnoty

Myseľ je zradná vec, ak sa nepostráži. Porovnáva, prirovnáva, asociuje. V jednom okamihu sa preto z Démonológa  stalo pokračovanie Anjelov a démonov, či vizuálneho spracovania filmu Rituál s Anthony Hopkinsom. Lenže druhá vec je, že myseľ neprirovnáva bezdôvodne.

*******

Profesor David Ullman patrí medzi najváženejších odborníkov na démonologickú literatúru –

predovšetkým na Miltonov Stratený raj. Paradoxne, nie je veriaci, svoj predmet skúmania vníma iba ako výplod fantázie. Jedného dňa ho navštívi tajomná Štíhla žena s ponukou, aby letel do Benátok a preskúmal akýsi „fenomén“. Hoci sprvu odmieta, napokon sa predsa len ocitá v Benátkach so svojou milovanou dvanásťročnou dcérou Tess. 

Na adrese, ktorú Davidovi poskytla záhadná žena, nájde muža pripútaného v kresle. Ten nezmyselne bľaboce, očividne nie je pri zmysloch... David si odrazu uvedomí, že jeho slová nadobúdajú význam, a keď mu chlap zopakuje posledné, desivé slová jeho mŕtveho otca, pochopí, že muža posadol démon.

Po návrate do hotela nájde stáť dcéru na streche vysoko nad vodným kanálom. Predtým, než do neho dievča skočí, prednesie poslednú prosbu: Nájdi ma.

Ak chce vystopovať démona, ktorý uniesol jeho dcéru, musí si poradiť s hádankami a symbolmi zo Strateného raja – inak ju naveky stratí. 

*******

Pod taktovkou prekladateľa Matúša Kyčinu sa pomaly dostávame na hlbinu ďalšieho profesora, Davida Ullmana. Iný je tým, že učiteľuje v oblasti náboženskej mytológie a paradoxne je ateista. Prvé trilkovanie dynamickosti. Je jedným z tých, ktorý je až do určitého momentu skalopevne presvedčený, že zlo je vynálezom ľudstva, čo sa dá odkontrovať dobrom.  Čo čert nechcel (doslovne, ale v inom kožuchu), ten moment osvietenia príde, a David je konfrontovaný s nemilou realitou. Čo si kedysi uvedomoval ako melanchóliu sa ukázalo byť skôr „požehnaním“ samotného démona. Symbol toho, že si ho všimol a má s ním plány. No povedzte, aká pocta, že si vás všimne čierna eminencia, ktorej meno je kľúčom k boju s ňou! A aké to potešenie, keď sa ukáže, že zlo je napokon hmotnejšie, ako ste si mysleli, báli myslieť a ako je inak zvykom.

Tak sa odborník na Miltonov Stratený raj vydáva na krížovú výpravu proti bezmennému satanášovi za jediným cieľom - zachrániť svoju dcéru Tess. Pomerne rýchlo zisťuje, že je to cesta, pri ktorej vyplýva na povrch to, kto skutočne je, čoho je schopný a ku komu sa môže obrátiť chrbtom bez strachu, že mu ho prederaví riadnou čepeľou. Eleine O´Brienová je jednou z tých. Našťastie a aspoň niekto. 

Stratený raj pre Davida

David je z každej perspektívy vskutku obyčajný chlapík. Sám sa definuje ako málo ambiciózny ne-kariérista s pramalými vlohami pre dobré manželstvo (a kto ich má?), ale v podstate „bohatý“, pretože má dcéru, ktorá je pre neho všetkým. Čo mu nemožno uprieť je kritický úsudok, nehovenie si v trudnomyseľnosti. Je teda určený svojou mysľou, nespokojnou manželkou, objavujúcou sa /takmer/ výhradne len v myšlienkovej podobe, priateľka O´Brienová a milovaná Tess, ktorá jeho explicitnú neutrálnosť posúva ku kladným číslam. Čím sa dokáže zavďačiť čitateľovi, je jeho nechuť k hlasným prejavom života. Vivat David!

Psychologicky introvertne ladená kniha nám prostredníctvom ústredného hrdinu prináša a odhaľuje stránky života, ktorú síce sú, ale radšej sa o nich nehovorí, prípadne dostatočne potichu, aby sa nestali nikomu tŕňom v oku. O kríze, ktorá je prítomná v ľudskom živote paradoxne len kvôli stanoveným spoločenským hraniciam a zaužívaným stereotypom, čo sme si ich tak neuvážene stanovili: dospelý sa musí správať silou mocou dospelo, pričom zodpovednosť tak či tak nie je automaticky „v balíčku“... a teda v praxi dospelosť nerovná sa zodpovednosť.

Zatvorené, aby si mohol zaklopať

V živote sa odohráva veľa epizód. Jedny ignorujeme, nevšímame si ich, hoci s nimi žijeme, ale popravde ich ani nevnímame. Druhé si všímame, akceptujeme, riešime a žijeme s nimi. Cítite ten rozdiel? K dobrému sa inštinktívne upíname, ako sa aj David vinie k Tess, k svojej šťastnej epizóde. Každá zmena v jej správaní sa pre neho stáva päsťou do oka. A v tomto prípade to je smerodajná zmena z hľadiska ďalšieho vývinu, hoci to znova napohľad vyzerá nevinne – puberťácky.  Za zatvorenými dverami. A až zásah zvonku v podobe dobrej priateľky, ponúka iný pohľad na to, čo vyzerá ako stav neriešiteľný. O´Brienová sa celkovo vyznačuje tým, že snúbi paradoxne rozum, ale aj opak, to je hlas „rozumnej“ väčšiny, ktorá si myslí a vníma v „lajne“, ale ako protiklad a doplňovačka k Davidovej osobnosti je ako vyšitá.

Za neveľmi šťastné považujem prekladanie knihy štýlom „budúca prítomnosť“, ktoré mi zvlášť v tomto prípade nesedel. Ale môžem byť aj zaujatá, lebo taký spôsob prekladu sa mi nikde nezdá funkčne využiteľný. A ani prílišná popisnosť na určitých miestach nie je dvakrát účinná voči vnímaniu jeho reality, ale v lepšom prípade sa to stráca v okolitom príbehu. A do tretice mu možno vyčítať neohrabanosť, čo z času na čas príde v nepredvídateľných častiach. Šťastnejší je už motív knihy. Tých je síce viacero, ale zobrazenie konzumnosti vyzdvihujem špeciálne kvôli jeho momentálnemu a mnohoročnému vzostupu. Vždy sú mi sympatickejší tí spisovatelia, ktorí pred konzumom nezatvárajú oči a ponúkajú aj možné výstupy z jeho útrob. Ďalšia vytŕčajúca téza a či myšlienka je tá, že antikrist nepovstal z temnoty, ale z múdrosti. Čo tým chcel Pyper povedať, na to si už posvieti každý sám. No a netreba zabudnúť ani na obrovskú previazanosť so Miltonovým dielom. Okrem toho, že je možné sa mnoho dozvedieť, v rámci knihy je jeho dielo využité fenomenálne. Na a v neposlednom rade mu treba uznať aj vysokú dávku atmosferickosti, ktorá miestami doslova prýšti zo stránok. No kto by také nechcel?

(Ne)byť ostrovom samým pre seba

Povedala by som, že ide o introverta pre introvertov, že už samotná kniha je ladená

psychologicky introvertne. V troch častiach – Nestvorená noc,  Ohnivé jazero, Po raji - si teda do detailov prezrieme obsah profesorovej hlavy, spôsob, akým rieši svoj nevšedný problém s nadprirodzenom a ako sa vysporadúva so svojou nezdarnou minulosťou, ktorá ma „prekvapivý“ presah v aktuálnom dianí. Ako celok je kniha čítaniahodný počin, ktorý nejednému môže prilákať do hlavy otázniky o sebaurčení a o človeku okolnosťami určenom. A to je hádam dobre. Lepšie mať v hlave filozofických démonov, ako tých skutočných – klopúcich na dvere. A to všetko v duchu príslovia ‚lepší vrabec v hrsti, ako diabol na streche‘.

Ďakujem vydavateľstvu Ikar za poskytnutie recenzného výtlačku. 

Knihu si môžete zakúpiť aj TU. 

Foto: bux.sk; archive.4plebs.org; Gustave Dore