RC_Jennifer Clement: Modlitby za unesené_Ak budeš škaredá, ostaneš doma alebo nikdy sa nevracaj

Ikar v nejednom prípade siaha po neopozeraných príbehoch, zavetria ich ako žralok zacíti krv v oceáne kníh. Tento raz ich zaujala prvotina vyštudovanej literátky Jennifer Clement, ktorá sa zamerala na nehostinné sociálne pomery

malého štátu Guervera v Mexiku. 

****

Počet strán: 240

Rok vydania: 4/2014

Žáner: spoločenský román

Je jasné, že životné nepohodlie má hlbšiu studnicu nápadov, akoby malo ísť všetko dobre.  Vzruchy a hlavne problém nás dokonca definujú. Akým spôsobom ich prekonáme, takým spôsobom sa na nás možno pozerať. Ladydi Garcia, mladé mexické dievča, čelí rozhodne veľkému problému. Životu na vŕšku, ktorý je z jednej strany obklopený marihuanovým poľom a z druhej drogovými kartelmi. Všetko konzervuje horúce podnebie, čo z ľudí robí odšťavovače, supy a „pomoc“ vojensko-policajných zložiek, poprašujúcich makové polia herbicídmi (alias je nám jedno, kde to zhodíme). A sem-tam aj tamojších obyvateľov. Skrátka je to prostredie, ktoré je ideálne pre dospievanie a život ako taký asi tak, ako môže byť život v hlbokej studni so stuchnutou vodou. Málovýchodiskový.

Domov môj milovaný

Ladydi má aspoň svoje kamarátky, matku – kleptomanku modli sa za lyžičku a ostatné obyvateľky, ktoré tvorili komunitu Guervera. Otcov a manželov už dlho nikto nevidel a v horšom prípade ani ich zárobky z Ameriky. Jednoducho, kto raz odišiel, ťažko sa mu vracalo. A keďže bola núdza o mužov, ženy sa ťažko samy bránili nájazdom drogoúnoscov, ktorí radi chodili na zber pekných žien a či dievčat „kus balenej hovädziny“. Jediné, čo mohlo dedinčanky ako-tak zachrániť, bola ich vynaliezavosť. Možno by som ti mala vybiť zuby. Zaznelo nejeden raz z úst matky. V lepšom prípade ich len začiernili. Ženská krása tam veru nemala miesto, rozhodne nepomáhala a koniec koncov bola aj zbytočná. V priestore, kde sa nevyskytovali muži a kde nebola absolútne žiadna perspektíva na iný život. Prečo tam teda

ostávali?

Ženy sa rady viažu na miesto, vydávajú ho za svoje a nerady sa s ním lúčia. Možno aj preto im bolo zaťažko emigrovať, utiecť a infiltrovať sa do pohostinnejšieho prostredia. Acapulca, Ameriky, kdekoľvek. Ale Ladydi sa napriek štatistickej nemožnosti zamestná a prichádza šanca... Všetko vyzerá nádejne, veď sa v nemožnosti objavila možnosť, až kým sa mraky znovu nenazbierajú.

Ono, príbeh je to vcelku jednoduchý, lebo je rozprávaný retrospektívne prostredníctvom kvázi denníkových záznamov mladej Ladydi a v podstate ani nemá dej. Z jej rozprávania zaznieva nielen ona sama, ale akoby cez ňu hovorila jej matka. Vidno, že v jej živote zohrávala kľúčovú úlohu. Citovala ju, aj keď v knihe by ste ťažko hľadali monológy a dialógy detto. Podľa toho, akým spôsobom predostierala pohľad na svet, dávala o sebe tušiť. Rozhodne nedokáže k bezvýhradnej pozornosti doviesť všetkých. Aj pre to, že trhane prechádzala z témy na tému, myšlienkové pochody zachytávala skôr z perspektívy „čo prv príde, to prv melie“ a tak to aj ukladala vetu za vetou. A to som stále pri hlavnej hrdinke. Autorke knihy môžem dané skutočnosti buď zazlievať, alebo sa s nimi zmieriť. V mojom prípade skôr zazlievať, pretože nedokázala vybraným spôsobom rozprávania sprostredkovať to, čo by dokázali priame konflikty. Dialo sa i nedialo. A to je ako vidieť jablko, ale nemôcť sa do neho zahryznúť a naplno vychutnať šťavnatú dužinu.

Ďalším problémom bolo zachytávanie času. Ten sa nedal príliš zachytiť, pretože sa prelínal, čím spôsoboval nejeden raz zmätenosť. Nehovoriac už o pocitovej jednoliatosti či o rovnakom tóne od začiatku do konca.

Priznávam, takýto príbeh, takto prerozprávaný som ešte nečítala. Lenže to je asi tak všetko. Milosrdenstvo nie je očividne obojstranná cesta a nedostatok tohto a iného citu ma vyžmýkal dosucha. A hoci by som citové vydieranie odsúdila presne tak isto, jeho nedostatok je v tomto prípade rovnakým „zločinom“. Nie však takým, aby sa kniha nedala prečítať. Raz určite. 

Info:

Meno: Jennifer Clement 

Narodená v: Mexiko

Vyštudovaná: Anglická literatúra 

                       a antropológia;

                       Francúzska literatúra

Ďakujem krásne BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Knihu si môžete pozrieť a 

zakúpiť TU.

Foto: www.bux.sk, www.jennifer-clement.com, www.vivo.sk

RC_Erik Axl Sund: Havranie dievča (1)_Keď zlo zo stránky kvapká

Ďalší severský závan sa k nám dostal. Ďalšie spisovateľské duo. Po Larsovi

Keplerovi prichádzajú Jeker Eriksson a Håkan Axlander Sundquist alias Erik Axl Sund. A márne by ste sa dovolávali niečoho iného ako kriminálky, trileru alebo psychična, lebo presne to sa vám opäť dostane. Až priehrštím.

******

Kriminálna komisárka Jeanette Kihlbergová už v praxi zažila všeličo, ale keď ju zavolajú k najnovšiemu prípadu, musí pozbierať všetky sily. V kríkoch neďaleko stanice štokholmského metra sa nájde telo malého chlapca. Mumifikované, zohavené, s početnými ranami, telo, ktoré sa bránilo útoku, dokým vládalo, ako keď v ringu bojujú na život a na smrť cvičené psy. Chlapec je pravdepodobne cudzinec „bez minulosti“, ktorý zdanlivo nikomu nechýba, a tak prípad má pre jej nadriadených i prokurátora len nízku prioritu. Jeanette sa nevzdáva, ale stôp je málo a vyšetrovanie sa komplikuje. Hromadia sa však aj problémy v súkromnom živote – manžel je neúspešný umelec a ťarcha financovania rodiny ostáva na nej.
Psychoterapeutka Sofia Zetterlundová vyšetruje dvoch klientov: Samuela Baia, detského vojaka zo Sierry Leone, a Victoriu Bergmanovú, ženu v strednom veku, ktorú v detstve týrali a zneužívali. Dvaja rôzni ľudia s rovnakým problémom – u oboch badať znaky závažnej poruchy osobnosti.
Jeanette a Sofia riešia tú istú otázku: Akému veľkému utrpeniu môže človek vystaviť druhého človeka, skôr než sám prestane byť človekom a stane sa monštrom?
Obe ženy sa zblížia, možno až priveľmi. Dokonca sa jedného dňa vyberú s Jeanettiným synom Johnom do lunaparku a zlo sa opäť priblíži, je celkom blízko...

******

Po mojej poslednej (takmer) romantickej knihe Iba jeden rok (Ikar, 2014) je to maximálny obrat v obsahu. Už aj tým, že náhoda je v Havraňom dievčati považovaná za nebezpečnú, zatiaľ čo Willem z Iba jedného roku bral náhodu za bernú mincu. Nuž, paradoxom sa nevyhneme a o to je potom zaujímavejšie porovnávať (neporovnateľné) v určitých aspektoch.

Havranie dievča začína zhurta tým, že hlavný kriminálny živel si stelie svoj pelech a my pomaly načierame do jeho myslenia. Dlho predlho však ostane jeho myseľ skrytá v akomsi opare, budeme držaní na motúziku a nech sa budeme vzpierať hocijako urputne, tak to ostane ešte ďalších tristo strán. Zato vedúca komisárka, trošku zakomplexovaná Jeanette Kihlbergová, to je hotová otvorená kniha. Celý čas môžeme hltať jej život od alfy po omegu, vytvárať si názor, obraz, čokoľvek je zapotreby, ale živel uniká napriek tomu, že sa sem-tam po kúsku čosi prevalí. V tomto si Sund dáva záležať. Šperkuje a popúšťa vlákenko za vlákenkom, ani o piaď viacej.  Ale čitateľ sa nemôže sťažovať, keďže s Jeanette žije jej stereotypný a celkom nespokojno-mizerný život. S manželom, ktorého najlepším kamarátom je gauč, s večne sklamaným synom, so spolupracovníkmi, ktorí ju pre jej veliteľské sklony prezývajú mužským aliasom a rodičmi, čo sú jej bankou... Vlastne ani nemá život. Okrem práce. No kto by na niečo takéto povedal krivého slova? Vskutku výborný základ pre silnú, atmosférou nabitú zápletku, už len pre to, že mnoho ľudí sa v tom nájde.

Keď ide všetko bokom

Veľmi skoro sa k všetkému pripletie aj psychologička Sofia (aké príhodné meno), ktorá má určitý špecifický problém – má minulosť. Preto je aj kniha príhodne rozdelená na súčasnosť,

kde sa množia mŕtvoly chlapcov akoby ich vyrábali na zákazku a minulosť, čo by nemala byť súčasťou žiadneho života. Pretože je taká ohavná, smutná, biedna a ľudsky-neľudská. Niekto by na to pohodil plecom „stáva sa“. Aj to je ľudská chudoba. No ale je to tu, je to zhmotnené v knihe a v rámci krátkych severských kapitol, to odznie akosi rýchlejšie. Takže, okrem domnelej hlavnej predstaviteľky a jej pridružených „planét“ sa centrum pozornosti presúva k zrade toho najhrubšieho zrna. K zrade na deťoch.

Keď sa práve to uvedomí, malicherne vyznieva otázka genderovej nerovnosti v práci, opilecké sklony, nezodpovednosť v manželskej sfére, finančné problémy... čokoľvek, čo sa na stránkach súbežne nachádza. Ale aj prostredníctvom „toho“ sa ten, kto číta, dostáva do mysle škodnej a už mu taká zničujúca nepripadá. Iba zničená. A nie, nevytvára si k nej žiadne sympatie, len ju dokáže pochopiť a to aj vďaka tomu, ako sa v tom dokázal Sund vyhrať. Je tu dokonca nábeh na vytvorenie empatického človeka z totálneho dreva. K čomu nedokážem byť empatická je spôsob premýšľania niektorých postáv. Ako dokážu žiť v neuspokojivom zväzku/živote/čomkoľvek a nahovárať si, že lepšie príde (samo)? Ech, čudná to realita, či už knižná, alebo tá ozajstná.

Istý čas som mala pocit, že explicitnosťou chce autor ťažiskovo zasiahnuť každého, koho môže. A postupom času mu to nijak zvlášť nezazlievam aj keby to bola pravda, pretože sa mi zdá, že s otvorenosťou sa ďalej dôjde. Treba si naliať čistého a postupovať s tým, čo je k dispozícii a neutekať od toho, neschovávať sa: pred krachujúcim manželstvom, pred zničujúcou túžbou po kariérnom postupe za každú cenu a či pred pedofíliou, lebo vždy je riešenie a východisko. Takže nakoniec spôsob rozprávania krkolomne schvaľujem. S čím už mám väčší problém je neuzavretý koniec. Viem, že je to najnovší trend, ťahať sa od knihy ku knihe a vytvárať 10-dielne opusy, ale... kniha s podobnou tematikou je pre mňa jednorazová záležitosť. Chcela som mať po tom a nemám.  

Rada by som teda chcela upozorniť čitateľa. Je to drapľavá kniha, má drsné spôsoby a môže (a či mala by) spôsobiť nepohodlie. Vytvára dojem, že v každom drieme Dr. Hyde a že každú chvíľu môže vyjsť na povrch. Kvapká na čitateľskú cestu toľko temného, že je zdravšie ju dávkovať postupne. Kniha, kde vzdialenosť niekedy znamená obrovskú blízkosť a naopak. Ale ak si pripravený, túžiš po okrajoch človečej mysle, tak nech sa páči. Havranie dievča je pre teba ako stvorené.

Krásne ďakujem BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Knihu si môžete kúpiť TU. 

Foto: bux.sk, creepypasta.wikia.com

RC_Gayle Formanová: Iba jeden rok (2)_Tour de stroskotaný život?

Po tutovkách Ak zostanem (Ikar, 2010) a Iba jeden deň (Ikar, 2013), ktoré

vydavateľstvo a kníhkupectvá mohli pomaly zaradzovať k bestsellerom, sa autorka znovu prihovára skôr mladším čitateľom alebo aj tým, ktorí ocenia odysseovské „road“ knihy, kde sa veľa cestuje, ale myseľ  hrdinu sa akoby nepohla z miesta.  Či sa znovu vyšvihne čitateľsky, to sa ešte len ukáže, spisovateľsky je to totiž už nemenný prípad. Prichádza Iba jeden rok. 

*******

Keď sa Willem preberie z bezvedomia, netuší, kde je – v Prahe, v Dubrovníku alebo doma v Amsterdame? Francúzsky lekár mu ošetril ranu na hlave, ale Willem utŕžil aj inú, ktorú navonok nevidieť, napriek tomu bolí. Mladý Holanďan je zase sám a naliehavo potrebuje nájsť dievča, peknú Američanku, ktorú pomenoval Lulu, lebo jej pravé meno nepozná. Strávili spolu čarovný deň v Paríži a niečo na tom dni – alebo dievčati – núti Willema položiť si otázku, či im nie je súdené zostať navždy spolu. Opäť sa vydáva na cesty, blúdi od Mexika až po Indiu a dúfa, že to dievča ako zázrakom znovu stretne. Ale keď mesiace plynú a Lulu mu stále uniká, Willem začína pochybovať, či ruka osudu je naozaj taká silná, ako si myslel... A čo na to geniálny dramatik Shakespeare, ktorý mladú dvojicu najprv spojil, potom rozdelil a napokon v rozhodujúcej chvíli opäť zasiahol do ich života? 
Romantické, emotívne pokračovanie románu Iba jeden deň je príbehom voľby a náhody či „nehody“, ale aj šťastia, ktoré môžeme nájsť, keď sa voľba skríži s náhodou.

******

Kto hľadá, ten nájde. Tak sa traduje stará múdrosť, aj keď sa čoraz viac možno stretnúť s modifikovaným tvrdením, ktoré je zároveň opozitom daného, že kto prestane hľadať, ten konečne nájde. (s. 151) Ja si však myslím, že zhrnúť príbeh do tohto rámca by bol holý nezmysel. A tak nejako sa z hrdinu Formanovej knihy stal nielen hľadač neznámej ženy, ktorá sa z akýchsi príčin stala jeho mantrou a cieľom, ale aj synom, čo radšej cestuje hore-dole po svete, akoby sa mal vlastnej matky spýtať, prečo nie je ako iné milujúce matky. A tiež chlap(c)om, ktorý sa radšej spoľahne na „úsudok“ mince, ako na ten svoj...

Kto sa necháva unášať svojím rokom

Predobraz takého „síkera“ nájdeme v osobe Holanďana Willema, sám o sebe prehlasujúci, že je veľmi zbehlý v konverzácii, ale na svoju matku je krátky, akoby hovorili dvoma rozdielnymi jazykmi. Nič to, že som žiadnu poriadnu konverzáciu v jeho podaní nepostrehla. Pre mňa celkovo stelesňuje knižného hrdinu (a aj človeka), akému by som sa najradšej vyhla míľovým oblúkom, aj keď v podstate to s ním neskončilo zle a aj autorka vlastne ako-tak vystihla (naschvál a či náhodou) podstatu dnešnej stratenej generácie, vytrvalej nasledovníčke tej hemingwayovskej. Čo mi prekážalo, bol jeho, a teda príbehový, priebeh - stratený v preklade. Človek, čo sa pachtí za niečím, pričom zabúda, že dnešok nepočká a ani zajtrajšok neostane navždy zajtrajškom. Ťažko sa mi stotožňuje s touto realitou. A ešte ťažšie sa mi hľadá dôvod,

prečo by som si mala zdieľať sympatiu k niekomu, kto si sám nepomôže ani keby mu riešenie spadlo pred nohy. To nie, ešte si ho rád aj odkopne ďalej, nech sa nejako tvorí tá „dynamika“ príbehu. Nejde však o to, že by ma konšternoval výber námetu, ústredného charakteru či prostredia. To vôbec nie. Ja by som si rada prečítala aj o žobrákovi zo 16. storočia, len by to muselo mať viac než sofistikovanú povrchnosť, ktorá sa na mňa usmieva ako mladá deva s krásnymi narúžovanými perami, pričom úsmev odhalí prehnité pahýle. V tomto prípade len vykonštruované (ne)možnosti trúda Willema.

Ako sa spracúva ten, kto počúva

Prvé, čo môže brnknúť do nosa je familiárnosť, ktorej uzda je nekompromisne povolená a či opisy. Prichádzajú preto, aby ozrejmili, kde sa odohrávala prvá časť a hlavne to, o čom bola. Ako nezaujatej strane, ktorá prvý diel akosi preskočila, som bola nemilo prekvapená chaotizmom, doslovným radom nesúvisiacich opisov. Zdali sa mi zbytočné, vágne a klišoidné, niekedy s nánosom moralizátorstva (viď príklad „Dni ako tieto sa ťahali celé roky. Naopak tie, pri ktorých ste túžili, aby trvali čo najdlhšie, uplynuli ako mihnutím oka“...). Až sa mi všetko zlialo do akéhosi gýča a stereotypu. Chcela autorka hádam predostrieť čitateľskej obci, že súčasnej spoločnosti dominuje takzvaný hľadač a že všetci sa aj pominieme ako hľadači? Zmýlila sa, nie sme. Kopa z nás to rýchlo vzdá, lebo je to jednoduchšie. Takže ostávame akurát tak zmätení a nasledujeme dopredu vychodené koľaje...

Kto hľadá, hľadá ďalej

Od septembra, do augusta. Nevadí, že to bol čas naplnený sukničkárstvom, hedonizmom, vzývaním Erosa, vytváraním si vlastného sveta (veď už v detstve si staviame vzdušné zámky), ale to, že niekedy nestíham sledovať Willove myšlienkové pochody mi z času na čas brnkne do nosa. Pozorovala som svoju púť a môžem konštatovať štyri stupne čitateľského záujmu: 1. Fúha, taká nemastno-neslanosť v toľkých mnohých slovách sa nepodarí len tak hocikomu; 2. Zotrvačnosť; 3. Jupí, India! India? India... 4. A to ostatné... A tak hľadám a hľadám, a keď už teda niekde medzi tretím a štvrtým stupňom zalomím palicu, prichádzajú postavy, čo budia záujem – fašírka Broodje, Yeal, ktorá by si odrezala ruku, ak by ju to malo oslobodiť a Kate alias dobre mierená rada. Tieto krúžili okolo Willa akoby bol heliom ich sústavy, pričom ja som dôležitosť a výnimočnosť tohto helia skutočne nerozoznala. Aby som však nehádzala len popol na knižnú hlavu, páči sa mi, akým spôsobom Formanová zobrazila prázdnosť našich životov a permanentné hľadanie problémov a náhod, kde nie sú. To sa jej podarilo vskutku bravúrne. Zároveň sa táto bravúrnosť bila s planosťou pokusov o analýzu pravdepodobnosti „...a možno sa to tak malo stať a možno to tak malo byť.“

Summa? Neohúrilo ma to. Nechcem len konštatovania situácií a problémov, chcem riešenia. Nie instantné, ale trvácne. Nie všeobecné, ale prispôsobujúce sa požiadavkám... Už aby aj recenzent písal (a vyjadroval sa) ako politik, keď chce čítať niečo s presahom. Literárnym aj svojsky myšlienkovým. Nech už však písala Gayle Formanová o čomkoľvek, nepísala pre mňa. 

Lena Donan

Spisovateľsko-prekladateľské perly:

„...a počítače, ktoré som mohol použiť pri prezeraní internetu.“

„Rolka mi uviazla v krku.“

„...mydlová opera.“

Pretík/Prateek

Ďakujem BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Detail knihy a jej kúpu možno realizovať TU ;-)

Foto: bux.sk, kaarshad.wordpress.com, 

RC_Andrew Pyper: Démonológ_Alegória démona alebo doba temnoty

Myseľ je zradná vec, ak sa nepostráži. Porovnáva, prirovnáva, asociuje. V jednom okamihu sa preto z Démonológa  stalo pokračovanie Anjelov a démonov, či vizuálneho spracovania filmu Rituál s Anthony Hopkinsom. Lenže druhá vec je, že myseľ neprirovnáva bezdôvodne.

*******

Profesor David Ullman patrí medzi najváženejších odborníkov na démonologickú literatúru –

predovšetkým na Miltonov Stratený raj. Paradoxne, nie je veriaci, svoj predmet skúmania vníma iba ako výplod fantázie. Jedného dňa ho navštívi tajomná Štíhla žena s ponukou, aby letel do Benátok a preskúmal akýsi „fenomén“. Hoci sprvu odmieta, napokon sa predsa len ocitá v Benátkach so svojou milovanou dvanásťročnou dcérou Tess. 

Na adrese, ktorú Davidovi poskytla záhadná žena, nájde muža pripútaného v kresle. Ten nezmyselne bľaboce, očividne nie je pri zmysloch... David si odrazu uvedomí, že jeho slová nadobúdajú význam, a keď mu chlap zopakuje posledné, desivé slová jeho mŕtveho otca, pochopí, že muža posadol démon.

Po návrate do hotela nájde stáť dcéru na streche vysoko nad vodným kanálom. Predtým, než do neho dievča skočí, prednesie poslednú prosbu: Nájdi ma.

Ak chce vystopovať démona, ktorý uniesol jeho dcéru, musí si poradiť s hádankami a symbolmi zo Strateného raja – inak ju naveky stratí. 

*******

Pod taktovkou prekladateľa Matúša Kyčinu sa pomaly dostávame na hlbinu ďalšieho profesora, Davida Ullmana. Iný je tým, že učiteľuje v oblasti náboženskej mytológie a paradoxne je ateista. Prvé trilkovanie dynamickosti. Je jedným z tých, ktorý je až do určitého momentu skalopevne presvedčený, že zlo je vynálezom ľudstva, čo sa dá odkontrovať dobrom.  Čo čert nechcel (doslovne, ale v inom kožuchu), ten moment osvietenia príde, a David je konfrontovaný s nemilou realitou. Čo si kedysi uvedomoval ako melanchóliu sa ukázalo byť skôr „požehnaním“ samotného démona. Symbol toho, že si ho všimol a má s ním plány. No povedzte, aká pocta, že si vás všimne čierna eminencia, ktorej meno je kľúčom k boju s ňou! A aké to potešenie, keď sa ukáže, že zlo je napokon hmotnejšie, ako ste si mysleli, báli myslieť a ako je inak zvykom.

Tak sa odborník na Miltonov Stratený raj vydáva na krížovú výpravu proti bezmennému satanášovi za jediným cieľom - zachrániť svoju dcéru Tess. Pomerne rýchlo zisťuje, že je to cesta, pri ktorej vyplýva na povrch to, kto skutočne je, čoho je schopný a ku komu sa môže obrátiť chrbtom bez strachu, že mu ho prederaví riadnou čepeľou. Eleine O´Brienová je jednou z tých. Našťastie a aspoň niekto. 

Stratený raj pre Davida

David je z každej perspektívy vskutku obyčajný chlapík. Sám sa definuje ako málo ambiciózny ne-kariérista s pramalými vlohami pre dobré manželstvo (a kto ich má?), ale v podstate „bohatý“, pretože má dcéru, ktorá je pre neho všetkým. Čo mu nemožno uprieť je kritický úsudok, nehovenie si v trudnomyseľnosti. Je teda určený svojou mysľou, nespokojnou manželkou, objavujúcou sa /takmer/ výhradne len v myšlienkovej podobe, priateľka O´Brienová a milovaná Tess, ktorá jeho explicitnú neutrálnosť posúva ku kladným číslam. Čím sa dokáže zavďačiť čitateľovi, je jeho nechuť k hlasným prejavom života. Vivat David!

Psychologicky introvertne ladená kniha nám prostredníctvom ústredného hrdinu prináša a odhaľuje stránky života, ktorú síce sú, ale radšej sa o nich nehovorí, prípadne dostatočne potichu, aby sa nestali nikomu tŕňom v oku. O kríze, ktorá je prítomná v ľudskom živote paradoxne len kvôli stanoveným spoločenským hraniciam a zaužívaným stereotypom, čo sme si ich tak neuvážene stanovili: dospelý sa musí správať silou mocou dospelo, pričom zodpovednosť tak či tak nie je automaticky „v balíčku“... a teda v praxi dospelosť nerovná sa zodpovednosť.

Zatvorené, aby si mohol zaklopať

V živote sa odohráva veľa epizód. Jedny ignorujeme, nevšímame si ich, hoci s nimi žijeme, ale popravde ich ani nevnímame. Druhé si všímame, akceptujeme, riešime a žijeme s nimi. Cítite ten rozdiel? K dobrému sa inštinktívne upíname, ako sa aj David vinie k Tess, k svojej šťastnej epizóde. Každá zmena v jej správaní sa pre neho stáva päsťou do oka. A v tomto prípade to je smerodajná zmena z hľadiska ďalšieho vývinu, hoci to znova napohľad vyzerá nevinne – puberťácky.  Za zatvorenými dverami. A až zásah zvonku v podobe dobrej priateľky, ponúka iný pohľad na to, čo vyzerá ako stav neriešiteľný. O´Brienová sa celkovo vyznačuje tým, že snúbi paradoxne rozum, ale aj opak, to je hlas „rozumnej“ väčšiny, ktorá si myslí a vníma v „lajne“, ale ako protiklad a doplňovačka k Davidovej osobnosti je ako vyšitá.

Za neveľmi šťastné považujem prekladanie knihy štýlom „budúca prítomnosť“, ktoré mi zvlášť v tomto prípade nesedel. Ale môžem byť aj zaujatá, lebo taký spôsob prekladu sa mi nikde nezdá funkčne využiteľný. A ani prílišná popisnosť na určitých miestach nie je dvakrát účinná voči vnímaniu jeho reality, ale v lepšom prípade sa to stráca v okolitom príbehu. A do tretice mu možno vyčítať neohrabanosť, čo z času na čas príde v nepredvídateľných častiach. Šťastnejší je už motív knihy. Tých je síce viacero, ale zobrazenie konzumnosti vyzdvihujem špeciálne kvôli jeho momentálnemu a mnohoročnému vzostupu. Vždy sú mi sympatickejší tí spisovatelia, ktorí pred konzumom nezatvárajú oči a ponúkajú aj možné výstupy z jeho útrob. Ďalšia vytŕčajúca téza a či myšlienka je tá, že antikrist nepovstal z temnoty, ale z múdrosti. Čo tým chcel Pyper povedať, na to si už posvieti každý sám. No a netreba zabudnúť ani na obrovskú previazanosť so Miltonovým dielom. Okrem toho, že je možné sa mnoho dozvedieť, v rámci knihy je jeho dielo využité fenomenálne. Na a v neposlednom rade mu treba uznať aj vysokú dávku atmosferickosti, ktorá miestami doslova prýšti zo stránok. No kto by také nechcel?

(Ne)byť ostrovom samým pre seba

Povedala by som, že ide o introverta pre introvertov, že už samotná kniha je ladená

psychologicky introvertne. V troch častiach – Nestvorená noc,  Ohnivé jazero, Po raji - si teda do detailov prezrieme obsah profesorovej hlavy, spôsob, akým rieši svoj nevšedný problém s nadprirodzenom a ako sa vysporadúva so svojou nezdarnou minulosťou, ktorá ma „prekvapivý“ presah v aktuálnom dianí. Ako celok je kniha čítaniahodný počin, ktorý nejednému môže prilákať do hlavy otázniky o sebaurčení a o človeku okolnosťami určenom. A to je hádam dobre. Lepšie mať v hlave filozofických démonov, ako tých skutočných – klopúcich na dvere. A to všetko v duchu príslovia ‚lepší vrabec v hrsti, ako diabol na streche‘.

Ďakujem vydavateľstvu Ikar za poskytnutie recenzného výtlačku. 

Knihu si môžete zakúpiť aj TU. 

Foto: bux.sk; archive.4plebs.org; Gustave Dore

RC_Kate Mosse: Citadela_Krok za krokom alebo o tých, ktorí zomreli, aby mohli iní prežiť

"Venujem pamiatke dvoch neznámych žien, ktoré zavraždili v Baudrigues."

Vojna. Vášeň. Odvaha. Len zlomok z toho, čoho sa nakoniec človek môže dočkať vo voľnom pokračovaní trilógie Languedo´c (Labyrint 2006; Hrobka 2008) anglickej spisovateľky Kate Mosse. Tak sa fanúšikovia po dlhých rokoch dočkali, už aj na Slovensku. 

*****

Leto 1942

Mladá žena Sandrine nachádza v meste Carcassonne napoly mŕtveho mladého muža. Z jeho úst prvý

raz počuje tajomné slová, ktoré predurčia jej ďalší život. Mladík za záhadných okolností zmizne. Odvážna Sandrine, inšpirovaná mystickým proroctvom, sa vrhne do boja, o ktorom predtým takmer nič nevedela.

Sandrine vytvorí ženskú odbojovú bunku, ktorú nazve Citadela. Bojuje proti nemeckým okupantom Francúzska i domácim kolaborantom, no vie, že má aj ďalšiu, ešte ťažšiu úlohu. Z hlbín času na ňu volajú duchovia, ktorí čakajú, kto ich vyslobodí. Bude to ona? Alebo jeden z troch mužov, ktorí sú s jej životom spätí? Kde leží skutočná hrozba? A kto je strážcom dávnych tajomstiev, ktoré do Pyrenejí pritiahli ľudí s ušľachtilými úmyslami, ale aj spojencov najväčšieho zla?

****

Dejiny ľudské sú prešpikované bojmi o moc, za vieru, za ženy aj v mene čistej rasy. V takom čase je zasadený aj príbeh Citadely. Pokročilý stav 2. svetovej  vojny zasahuje už aj francúzsky vidiek. Tu, aj keď nepriamo, sa spamätávajú ľudia zo strát. Každá jedna rodina o kohosi prišla a výnimkou nie je ani Sandrine Vidalová, ktorej na svete ostali už iba sestra a gazdiná. Aby toho nebolo málo, jej staršia sestra sa správa čoraz podozrivejšie, čo neunikne ani napohľad nevinnej a nedotknutej Sandrine, predstavujúcej úplný opak vojny. Tá ostáva stále nedotknutá a hluchá k dianiu, hoci s boľavým srdcom nad smrťou otca. Jej otvorenosť, impulzívnosť, ľahkovážnosť a ochota nezištne pomáhať sa skvejú na pomedzí doby, keď už si susedia príliš neverili a nikto nevedel, komu môže zveriť svoj život. Nevinnosť však v istý moment narazí na krutú skutočnosť a práve vtedy sa všetko začína. Boj s odrodilosťou, kolaborantmi, ale hlavne za koniec vojny, lebo len umný boj v tomto prípade môže pomôcť. A kódex.

Kto, kde a prečo? 

Ako je dobrým zvykom Mossovej, dej je situovaný do Carcassone a prelínajú sa v ňom dve časové línie: 4. storočie a obdobie druhej svetovej vojny. V rannom období nám spoločnosť robí Arinius, mladý mních, ktorý sa v záujme gnózy dopustil herézy. Aspoň z ponímania vtedajších pomerov, kde jediná cesta bola tá kresťanská. Dogmatická. No a súčasnú minulosť reprezentuje impulzívnosť sama - Sandrine. Pod váhou okolností však nastáva prerod tejto osobnosti. Zreje ako dobré francúzske víno, čo je celkom príhodné. Stáva sa zmesou hádam všetkého, čo si čas vyžaduje. Drieme v nej neskonalá odvaha a viera v ľudí, za ktorých sa oplatí bojovať. "Je tu dosť ľudí, zásadových ľudí v Midi, čo nás nepredajú. Nie ako tí zločinci vo Vichy." s. 27 Čo je celkom pekná pripomienka na francúzsku vládu, ktorá zbehla a kolaborovala "pre vyššie dobro ľudí". Proti nej stojí Authié, Krisov rytier, osoba o to nebezpečnejšia, že verila vo svoje pohnútky, posvätené Bohom. Jeho viera v Boha trestajúceho ho uschopnila byť takým protivníkom, za ktorého by sa vyslanci pekelní nehanbili ani omylom. Kántrenie ľudí v duchu Machiavelliho sa mu hádam aj pozdávalo a zvlášť, ak išlo o Židov. No a neopomenuteľným spojivom medzi dejiskom tejto línie a tých predošlých je Audric Baillard, ktorý drží sextant lode menom Sandrine. Čo viac by si príbeh želal? 

Láska ide ruka v ruke s odvahou

Každý bojovník, nech už bojuje  za čokoľvek, potrebuje hnaciu silu, ktorá sa nakoniec možno stáva aj predmetom dilemy, ale je potrebná a nevyhnutná do dôsledkov. Pre Sandrine je to Raoul Pelletier, muž  spojený s podsvetím, bojujúcim proti nastavenému režimu. Výrazným a vítaným prvkom a či hýbateľom deja je aj vďaka svojej inteligencii a ľudskosti, s akou sa stavia proti zlu, za pokoj a vpred so všetkými spolubojovníkmi . Jedno je isté, príbeh lásky na pozadí nepokojov, ba priam vojnových časov vždy žne lákavé ovocie a zvlášť vtedy, keď je šikovne zosnovaný, prevedený a nenesie v sebe tony mľandravej sentimentálnosti. Ak teda máte po svojom boku niekoho, kto vám dodáva odvahu a zároveň je vašou láskou, je to smrtiaca kombinácia. Pre protivníka, samozrejme. 

Oduševnenosť

Povedzme, že absolútne detailnosti nie sú výsadou tejto knihy. Na jednej strane ide o plus,

pretože okno prevažne obyčajným oknom ostane, ale... vlastne v tom háčik vôbec netkvie. Tie správne informácie dostaneme, určite netápeme na suchu. Mosse sa tým pádom spolieha na atmosféru, ktorá zo stránok naozaj trčí. Aj vďaka nej mi možno pri čítaní Citadely na rozum

zišiel román Sám vojak v poli, ktorý si pamätníci pamätajú aj zo sfilmovanej podoby. Ich spoločnou črtou, aj keď sú to v podstate dve neporovnateľné knižné diela, je podrývačská úloha ústredných postáv. Mossová nevytvorila nadhrdinku, čo je dôležitá stránka. Práve z rôznorodosti a mnohostrannosti postáv čerpá ten atmosferický základ, ale aj ťah knihy. Koniec-koncov, tá stojí na celkom jednoduchom základe. Boj, odboj s vidinou kódexu a zainteresovanie jednotlivcov do tohto (od)boja. Nakoniec z toho vzišiel hádam najlepší Mossovej počin. Aj pre jeho citlivé prevedenie, naliehavosť a oduševnenosť s akou na nás nevtieravo dolieha, pre pútavú obraznosť - nie doslovnosť - a pre cit, ktorý nebúcha o stošesť na srdce. Čo som ale chcela povedať... vojna je tu zobrazená v podobe partizánskych bojov, taktických úderov, stratégii, v podobe, keď sa proti rozumu stavia propaganda. A to intrigánstvo! Jedna radosť. No a naostatok treba byť  nepretržite v strehu s otázkou v očiach "Hádam len Mosse nebude taká krutá??". Sem-tam bola, ale vojna si nevyberá obľúbencov, pre ňu je hostina hostinou.

Suma summárum

Plnokrvný román, fakto-fikica, ktorá poteší nejedného čitateľa a nielen Mosse-nadšencov. Je o závažnosti, čo si treba stále pripomínať, premieľať ju na jazyku a aj o oslave dobrého života, keď sa nám prostredníctvom Sandrinho príbehu zas a znovu pokúša povedať, že na minulosti záleží, aj keď v nej ani ňou nežijeme. Popravde, ľudská stránka tohto románu je taká silná, že som si len minimálne všímala tú nadstránku - mysterióznosť, ktorá keď prišla, bola, ale aj odišla. A hoci má celok dych vyrážajúci počet strán, na konci si vravím - ešte. Chcelo by to ďalšiu dobrodružnosť, odvahu, čo má viac ako prvý plán. Lebo plynie, je bezprostredná, dynamická, komplexná, vážna s presvetľujúcimi momentami, pri ktorých poskočí myseľ a srdce dovedna.  Nuž, Kate vie kedy prestať. 

                                                                                       Lena Donan

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR.

Foto: bux.sk; kinema.sk; thelegraph.co.uk; superiorpics.com

RC Review_Jonas Jonasson: Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol_Ad Absurdistan

„Nikto nevedel očariť divákov lepšie ako starý otec, keď sedel na chvastúnskej lavičke, mierne naklonený nad palicou a s ústami plnými žuvacieho tabaku.

-          Nuž ale... je to pravda, starký? – pýtali sme sa my, prekvapené vnúčence.

-          Tý, kerý povýdajú enem to, co je pravda, tých sa ani neoplatý očúvat, - odpovedal starý otec.“

Ak by sa ma niekto opýtal na niekoho, kto má dobrodružnú náturu, bez váhania by som prstom ukázala na

Allana K., ktorý v duchu svojej životnej filozofie „je to tak, ako to je a bude to tak, ako to  bude,“ vyskočil z okna a... vyparil sa. Príbeh napohľad jednoduchý, priamočiary. Možno s prvotnou túžbou upútať. Koho by nezaujal už len nadpis? Nuž, na neutralitu by určite neumrel.

!!Vychádza už 28. 5. 2013!!

Anotácia: MYSLELI BY STE SI, že sa mohol rozhodnúť skôr a mal byť natoľko chlap, aby svoje rozhodnutie oznámil okoliu. Ale Allan Karlsson nikdy dlho o veciach nemudroval.

Myšlienka sa ani nestihla usadiť v hlave starého muža a už otváral okno svojej izby na prízemí domova dôchodcov v sörmländskom Malmköpingu a vykročil rovno do záhonu. 

Pohyb mu vyšiel a nebolo to ani komplikované napriek tomu, že Allan sa práve dnes dožil sto rokov. V spoločenskej miestnosti domova dôchodcov sa asi tak o hodinu mala začať narodeninová oslava. Mal sa nej zúčastniť sám starosta. A miestna tlač. A všetci ostatní starčekovia. A všetok personál na čele s večne mrzutou sestrou Alice.

Iba sám oslávenec sa tam nemienil ukázať...

*****

RC Review_Justin Cronin: Dvanástka (#2 Passage)

„Svinský, nenažraný, trpkosladký svet.“

Jediné slovo? Spleť. Životov, moci, osôb, ale aj myšlienok a to tak, že sa v nej nejeden môže stratiť. Istá je tu aj podobnosť, v pokračujúcej línií sa to dalo očakávať. Tieň skvelého Priechodu však Dvanástka neprekročila. Prečo?

Anotácia: Krátko po vypuknutí apokalypsy traja ľudia hľadajú, ako sa dostať zo všeobecného chaosu.

Lekárku a nastávajúcu matku Lilu tak veľmi zasiahne rozšírenie epidémie a násilia, že sa radšej zatvára pred svetom a pripravuje sa na príchod dieťaťa, kým spoločnosť okolo nej sa rúca. Kittridgea, známeho pod prezývkou Posledná denverská bašta, donútili okolnosti opustiť svoju pevnosť a vydať sa na cestu autom pomedzi nakazených len s niekoľkými zbraňami a plnou nádržou. Stredoškoláčka April bojuje, aby ochránila mladšieho brata v krajine plnej smrti a rozkladu. Títo traja zistia, že nie sú sami a že práve súdržnosť im dodá nádej aj v najtmavšej noci.

O sto rokov nato sa Amy a jej priatelia ďalej bijú za záchranu ľudstva, hoci nevedia, že pravidlá sa zmenili. Nepriateľ sa vyvinul do novej podoby a nová temná sila chystá svetu niečo oveľa desivejšie ako vykynoženie všetkého živého. Za porazenie Dvanástky bude musieť niekto zo statočných bojovníkov zaplatiť najvyššiu cenu. (bux.sk)

Aj ten, kto čítal Priechod už veľmi dávno, nemusí sa báť, hneď na začiatku druhého stranového kolosu je sumár, ktorý vovedie človeka znovu do obrazu. Ale kto by zabudol na Amy, výrov, Petra, Aliciu a zápas sveta proti nedobrote? Málokto, lebo Priechod bol úderný, spádny, novinka v pozeraní sa na realitu s akýmsi osobitým čarom, ktorému málokto odolal (čísla hovoria jasnou rečou.)

******

Brendon Wood a iný svet (1.)

Či mi niekto uverí, alebo nie, rozhodla som sa zverejniť moje pokusy o akýsi-takýsi fantasy román (v lepšom prípade dlhšiu poviedku). Samozrejme na pokračovanie, toľké haldy naraz by hádam nikto nezvládol. Aj keď treba priznať, stále žije svojím životom a ani omylom nie je dokončený. V každom prípade a vždy budem rada, keď si niekto nájde čas a dá vedieť, akým dojmom môj výtvor pôsobil. Ak aj nie, dávam na známosť, že pokračovanie bude každý nový pondelok. Dosť však bolo rečí, ide sa na vec!

O čo ide? 

Anotácia (tá najprvotnejšia): Mladík Brandon vedie klasický, miestami dobrodružný školský život, kým sa v istom čase neobráti úplne naruby. Má opustiť všetkých, lebo nie je ten, za ktorého sa celý čas považoval. Matka ho zradila, má opustiť všetko, čo pozná a bojovať za niečo, čo nie je jemu vlastné. Bude vedieť čeliť novej realite?

******