Na ceste vlakom, skrz zamrznutú krajinu, pokrytú snehovým popraškom... zahliadla som obry trčiace z vody...
Podmývajúc pár v rieke ležiacich
stromov
zľahla pod nimi obloha strohá
oceľové šíky nebeských, ukrajujúc
z olova
pripravujúc sa v zajatí čoskoro
dopraviť domov
Biely otrok ľahol na zem, zvoní v
očiach
pripravený rozpustiť údy znavené
vôľou
užasnúť v náznakoch boja, zakúsiť
lov
miznúť a objaviť sa a držať, kým
zo zočia
Skormútené obry, premožené koreňmi
vypínajú výhonky, nahé v obraze
ľadu
objímajúc kôrou, chrániac sa chladu
rozpústí bytie, neznavia sa v ohni...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára