Lena Donan: RC – Vyprávějte jim o bitvách... hovorí Mathias Enard

Poznáte tie prípady, keď autorovu národnosť spoznáte podľa obsahu? Tak presne na to narazíte, keď vezmete do rúk Enardov už v poradí štvrtý príbeh, ktorý prívlastkom klasický ťažko označiť, aj keď anotácia naznačuje práve túto klasičnosť..

Pri čítaní románu Vyprávějte jim o bitvách, králích a slonech len ťažko odolať otázke: „o čo mu ide?“, poprípade sa v podvedomí objavuje slovo „čudné“, keďže jednotlivé pasáže začnú do seba zapadať až úplne nakoniec, aj to len vtedy, keď sa pomyselne vrátite na začiatok a rekapitulujete, a rekapitulujete, až kým nedôjdete na konečnú. Vtedy do nosa udrie príslovečné - „tak toto chcel básnik povedať.“ Nie príbehom, ale spôsobom, akým ho podáva.

Lyrizmus bez lyriky?

Ako som už naznačila, nejde o zaužívaný typ príbehu, ktorý sa rinie konštantnou rýchlosťou, s malými dejovými zvratmi, od bodu A do bodu B. Naopak. Každú chvíľku, z ktorejkoľvek strany, intervenuje nevídaná retardácia v podobe zmeny rozprávača, burcujúceho monológu, lež nie majstrovho, krátkosti až úsečnosti kapitol, básní či obmeny časového znenia rozprávania. Občas preto pripomína stavbu básne, keď sa autor raz zmieňuje o A, vzápätí B a hneď na to C a znovu A...

Hlavne a jedine, ide o istý výsek Michelangelovho, zavřeného jako mušle, života, ktorý do dôsledku ovplyvnil jeho nazeranie nielen na svoju tvorbu, ľudí, ale aj na seba, v pozadí s mocnými ľuďmi, ťahajúcimi za prikrátke povrázky. Najskôr išlo len o akési vnútorné vzopretie sa svojmu duchovnému pastierovi, ktorý neocenil jeho prácu, ktorou si chcel zadovážiť nesmrteľnosť (čo sa mu aj podarilo), veď čo iné by mohla byť cesta do sveta nevercov? Čo tak boj proti jedinému relevantnému rivalovi, Leonardovi da Vincim? Výzva uspieť tam, kde ďalší velikán sklamal, „Náčrt Leonarda je důmyslný. Náčrt Leonarda je tak novátorský, až děsí. Náčrt Leonarda je k ničemu, poněvádž nemyslí ani na sultána, ani na město, ani na pevnost., zborila aj poslednú prekážku pobytu v Istanbule. A to aj napriek tomu, že o architektúre vedel ozajstné minimum, aj keď výsledkom mal byť most „Michelangelo nekreslí mosty. Kreslí koně, lidi a astragaly.“

Plusy verzus mínusy

Krátke kapitoly, niekedy polstranové, dynamizovali príbeh a občas naopak pridávali netrpezlivosť. Čo sa ukracovalo na dĺžke, to sa pridávalo na bohatosti a mnohovýznamovosti vyjadrovania: „Králové jsou divoši, kteří pod sebou zabíjejí koně; dávno už nedávají svým princeznám slony. Můj svět je mrtvý, cizí, musela jsem z něho utéct, opustit ho i ve vzpomínkách.“ Pocity hlavného hrdinu sú pre nás skryté, všetko sa dozvedáme z jeho reakcií. S jeho osobou sú často spájané prívlastky božský a striedmy, aj keď pôžitkár. Na začiatku by sa dal majster opísať aj slovom, zarytý odporca moslimov. Lenže stret s nimi mu ponúkol nadhľad a v konečnom dôsledku lásku a pochopenie, v každom zmysle. O gradáciu tiež nie je núdza, objavuje sa tam, kde by sa niekedy ani nedala očakávať.

Ľady sa roztápajú

Celá kniha rozpráva o súperení voči jedinému a snahe vymaniť sa s obmedzenosti seba samého, aj s pomocou pôsobenia ľudí, takzvaných spúšťačov nášho skutočného ja „Krása se rodí z opuštění starých tvarů a přijetí nejistoty přítomnosti.“. Jednou z takýchto osôb je postava Mesíhího, vášnivého obdivovateľa Michelangela a hádam aj čosi viac. Ďalším ozubeným kolieskom a skoro ortieľom je bezmenná Andalúzanka „Jestli je to ženské telo, je dokonalé; jestli mužské, Michelangelo by dal cokoli, aby viděl, jak se mu napínají svaly an stehnech a lýtkách, jak hýbe kostrou...“. Prerývaným spôsobom sa teda dostávame až do času, keď majster otvoril dvere seba samého a zrúcal všetky hradby, ktoré si vypestoval. Hoci stále ostávalo na zreteli, že „jsi otrokem pánů,“ či „Turci nebo Římané, mocní nás ponižují.“, čím nás autor odkazuje, nie prvýkrát, na titul románu.

Je dôležité, keď má kniha primeraný počet strán a ešte dôležitejšie, ak má čitateľ na sklonku svojho čítania pocit, že niečo nadobudol. Stačí aj inšpirácia, veď Michelangelo si myslí, že z každého môže vyrásť umelec: „Je to hlavně práce. Talent bez práce není nic. Zkus to, jestli chceš.“, a to dokáže človeka povzbudiť, aj keď nad nami bude vždy visieť Damoklov meč pánov a kráľov.

Motto knihy: „Vím, že lidé jsou děti, které zaháňějí zoufalství hněvem, strach láskou; na prázdnotu odpovídají tím, že budují hrady a chrámy. Chytají se příěhů...“

* Francúz, Mathias Enard, sa narodil v roku 1972 v meste Niort. Okrem súčasného umenia vyštudoval na Inštitúte orientálnych jazykov arabský jazyk a perzštinu. Blízky Východ si ho natoľko podmanil, až bol habilitovaný v zameraní na iránsky svet.

Enard spojil príjemné s užitočným a na Blízky východ aj vycestoval. Tam ho nielen objavoval, ale aj študoval ďalej: jazyk, kultúru a literatúru. Svoje novonadobudnuté znalosti v oblasti jazyka pretavil do prvých prekladov z arabského jazyka.

V prvom románe La Perfection du tir, 2003 (Dokonalosť strely) hovorí o ostreľovačovi, vtesnanom medzi vraždu a lásku, a jeho neľahkej voľbe. O dva roky vydal ďalšie dielo Remonter l´Orenoque (Proti prúdu Orinoka) a v roku 2008 čitateľsky úspešný román Zone, za ktorý získal niekoľko literárnych cien.