 |
| Ikar, 2010 |
Hrdina románu V pazúroch moci Dávid nachádza svoju životnú lásku Petru i nové zamestnanie, atraktívnu prácu v administratíve politickej strany. Blížia sa parlamentné voľby, rozbieha sa predvolebná kampaň a strany bojujú o hlas voliča. Dávid v prostredí politickej strany spoznáva politikov, ktorí navonok pôsobia bezprostredne a priateľsky. Preto nemá dôvod pochybovať o ich ľudských kvalitách, hoci vie, že politikom neraz ide len o moc a na ceste k nej nie vždy používajú korektné prostriedky. Nešťastná náhoda a nepríjemná osobná skúsenosť mu však odkryjú oči a musí vyriešiť dilemu: poslúchnuť hlas svedomia, alebo dať prednosť sľubne sa vyvíjajúcej kariére politika?
*****
Mám
talent. To je názov známeho projektu, ktorý katapultuje neznámych začínajúcich
autorov medzi ľudí. K týmto sa zaradila aj Barbara Cisková s knihou
V pazúroch moci. Názov, ktorý by rád evokoval provokujúci obsah, ale nie
je zárukou.
V každom
prípade, pojem moc často skloňujeme spolu s politikou, vysokopostavenými
ľuďmi a nebezpečenstvom, pričom vymenované skutočnosti si Cisková vzala aj
na paškál. Toto všetko pod hlavičkou thrilleru. Vnútro knihy však veľmi nepreukázalo,
že si takýto prívlastok zaslúži, hoci nie je isté, že sa o to uchádzalo.
Prvé stránky prebehli absolútne klasicky, takmer ako z rozprávky,
premiešanej s červenou knižnicou. Idylická dvojica voči zvedavosti zo
strany tajných agentov. Malé extempóre pred ďalšími, veľmi pomaly idúcimi
stranami, plnými všetkého a ničoho. Ozrejmovali skutočnosti, oboznamovali
s úplnými malichernosťami, ktoré dej posunuli nikam a postavy
nerozvinuli ani omylom. Pretože tie boli a ostali statické a udržiavali sa
na póloch dobrý (s fingovaným zaváhaním), zlý – morálny, amorálny, čo by ani nebol problém, keby zároveň neostávali
aj stereotypné. Vo svojej podstate zotrvali v neživosti, nefunkčnosti
a ich hlavným cieľom bolo nadnášať plochosť textového zrázu „Jej jemné črty tváre, oči, ústa, nos,
tvorili dokonalú harmóniu... a dokonalá postava len zvýrazňovala jej
pôvab.“ (s. 13)
Už
prvá stránka indikuje moralizátorské stanovisko človeka, ktorý si myslí, že má
návod. Na život, na dianie. Lenže takéto zámery sa dajú realizovať len vtedy,
ak sú nepostrehnuteľné a vlastne nezámerné. Nevynímajúc fakt, že je
potrebná osobitosť aj v podaní, čo sa v prípade klišé typu „Petra neverila vlastným očiam...“(s. 6) ťažko
hľadá. Dokonca sa autorka sama pripravovala o gradačné útvary, keď dopredu
upozorňovala na to, čo sa ešte len malo odohrať. Čím sa napätie stalo len
slovom bez určitého obsahu. Často sa tiež možno pristihnúť pri tom, že prídavné
mená na tomto mieste berieme len ako barličky na zakrytie prílišnej vágnosti
vypovedaného. Lebo byť „očarený“ (s.
12) bez zjavného dôvodu nemôže byť ani čitateľ, ani postava, ktorú umiestnite
do nezobrazeného prostredia. Za najväčší prešľap však možno považovať to, že
text nesprostredkoval nič z toho, o čom písal. Protagonista síce „mal prirodzenú autoritu“ (s. 52), ale
vzhľadom na dialógy a jeho správanie k ostatným postavám sa tomu
ťažko dalo uveriť. Preto by nezaškodilo odhodiť strojenosť, výkladovosť a postaviť
sa za vlastné myšlienkové pochody, počúvať svoje inštinkty.
Treba
však oceniť, že sa mladá žena snaží angažovať a aj keď tu úsilie zobraziť
aktuálnu politickú situáciu na Slovensku je, ako celok kniha pôsobí len ako
prerozprávanie všetkých, „učebnicami“ predhodených obrazov o vysokej hre
rôznych záujmových skupín v protiklade s ideálnym bytím a zhrnutím
(takmer doslovných) citátov a fráz od filozofov, politikov, kohokoľvek. A tak
sa ocitáme v „pazúroch“ nie celkom podareného debutu autorky, ktorú čaká
ešte dlhá cesta, aby mohla pohnúť ľadmi.
Lena Donan
foto: kultura.pravda.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára