Otázka
všetkých pre všetko, moja pre Jonassona, ktorý sa už aj v slovenskom preklade
prihovára čitateľovi. Keďže sa do kín dostala sfilmovaná verzia jeho knižnej
prvotiny, dá sa táto otázka konštatovať predsa len zodpovednejšie. Ale film či
nie, ťažko zabudnúť na z okna vyskakujúceho Allana. Tak teda, kam kráčaš?
******
Počet strán: 352
Rok vydania: 5/2014
Žáner: politická/spoločenská satira
Správne možno z úvodu usudzovať,
že Analfabetku aspoň čiastočne podrobím komparácii so Starčekom. Či zaslúžene,
alebo vykonštruovane, to sa hádam ukáže.
Už len fakt, že názvy oboch kníh sa dajú
zredukovať na púhy slovný zvrat, ktorý signalizuje ironickosť a či nadsádzku...
a mne, priznám sa, i politickú previazanosť, hovorí za všetko. Po
prvom kole (rozumej Starčekovi) som videla politickú satiru a... preto sa
nečudujem, že podvedome mi už aj analfabetizmus pripadá v určitom zmysle
politicky činný. A ono sa ukáže, že nie som až tak vedľa. V istom kúte
Afriky, mestečko Sowet pri Johannesburgu, vyčnieva istá analfabetka, ktorá
ňou je z istého rozmaru privilegovaných výšin. Neodráža reálny stav, ale
spokojnosť vrchnosti, že dokáže tak „trefne“ označiť skupinu alebo prinajmenšom
jedinca. Čo už však záleží na nevinnom označkovaní, keď sa 60te roky, začiatok
príbehu, tak či tak odohrávajú v duchu „deti nemajú hodnotu“. Neradno
hovoriť, že už len táto ideová línia predznačuje cestu ostatného
života-neživota na kúsku čierneho kontinentu. Keď tak uvažujem, dalo sa začať
spôsobom: kde bolo, tam (ne)bolo, kde ľudia fetovali riedidlo, aby zabudli na
biedu a kde sa lúčenie so zomrelými stalo dennou rutinou... žila raz mladá
deva Nombeko Mayeki s dosiaľ netušenými schopnosťami, pre ktorú sa slová
zmena a jedlo stali synonymom nádhernosti. Jej schopnosti neboli nadprirodzené,
lež sa vymykala šedému priemeru ničotnosti (dokonca ho viacnásobne prevyšovala)
a od analfabetizmu mala postupom času tiež ďaleko. V momente, keď
sa naskytla lukratívna príležitosť, jej pačesy neostali bez povšimnutia. Tak sa
začala cesta tŕnistá i neuveriteľná.
Spočiatku
teda v duchu objavovania nových možností pre čierne dievča, ktoré na prvý pohľad
žiadne možnosti nemalo, sa týčili v knihe situácie a momenty,
dávajúce na známosť, aby sa počítalo s novým a celkom osviežujúcim
dychom Jonassona. Ten okrem Nombeko stvoril aj Ingmara s jeho royalizmom,
ktorý nakoniec nebol taký nehynúci, ako to spočiatku vyzeralo. A bodaj ho!
Aj vďaka nemu sa objavila obdobná filozofická myšlienka na život: máš, čo máš a kým
nebudeš mať viac, inak to nebude. Ak to niekomu nie je povedomé, ponáša sa to
na Allanovu životnú filozofiu: je tak, ako je a bude tak, ako bude.
Medzitým sa Nombeko stihla stať obeťou autonehody, skorumpovaného súdu,
krycou silou pre prepito-neschopného inžiniera Westhuizena i členkou „atómovej“
domácnosti. Svojím spôsobom bola Nombeko
vlastne dcérou a či vnučkou Starčeka, s tým rozdielom, že ona nebola
vystavená toľkým náhodám, ale svoj osud si strojila sama – ak to išlo. Aj keď
nemožno povedať, že príhodné situácie sa tiež nenašli. Také tie, čo vyriešia
všetko.
Symbolizmus
dneška bol zachovaný vo vyjadrení, s ktorým sa celkom stotožňujem:
„Inžinier vedel, že netreba vedieť všetko. Stačí mať dobré známky,
správneho otecka a schopnosť bezočivo využívať iných.“ Nenariekam však, bude aj horšie. Nuž,
ale aspoň vynikla Nombeko ako naslovovzatý protiklad – žena z ľudu bez
perspektívy, ktorá predčí všetky malomyseľné predstavy oproti chlapíkovi so
striebrom v ústach i na podnose. Na zreteľ sa dostáva ďalšia
podobnosť. Scéna plná významných dejateľov – osobnostných i organizovaných. Od
čínskych komunistických vodcov, cez iraelský Mossad (mimochodom, ten z istých
výbušných dôvodov prenasleduje Nombeko, povedomé?), Kaddáfiho až po amerických
prezidentov. S niektorými postavami to však podľa môjho uváženia Jonasson
prešvihol. Alebo ako sa využíva hyperbola hyperveľkej veľkosti v rámci prehnaného
poukázania na charakterové vlastnosti istých osôb. Nie som veľký zástanca „civilizácie“,
ale čo je veľa, to je veľa.
Potom
prišiel útlm, čas, keď som už nebola príliš schopná nasiaknuť, čo prichádzalo,
spisovateľovi dochádzala čerstvá čerstvosť. Dávkovanie absurdizmu sa musí
ustriehnuť a ono sa trošku vymklo kontrole. Hoci prínosné myšlienky stále
figurovali a boli očakávané. Či už o vymývaní mozgov a potrebe vyrastať
bez programového zamerania kohosi iného.
„Život
nemusí byť jednoduchý,
len
nech nie je bezobsažný.“
A moja
odpoveď? Jonas Jonasson akoby sa neuberal nikam. Prešľapuje na mieste a opakuje
staré vzorce v domnení, že zaberú. Istý čas je to aj pravda, ale napriek
tomu ma sympatická žltá knižôčka núti uvažovať, čo by som povedala na to, keby
som si teraz Starčeka znovu prečítala. Či by som ho aj tentokrát dokázala
vnímať ako skvelý, mnohovrstvový počin alebo by ma prinútil vidieť len a len
vtipný, ale zato obyčajný príbeh. Ale to už je na inú debatu.
INFO:
Meno: Jonas Jonasson
Narodený v: Växsjo, Švédsko
Vyštudovaný: Švédština a španielčina
Za
poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem BUXu. A v prípade záujmu nájdete Analfabetku TU.
Foto: bux.sk; touchdigital.co.za; martinus.sk
