RC_Jonas Jonasson: Analfabetka alebo kam kráčaš Jonas Jonasson

Otázka všetkých pre všetko, moja pre Jonassona, ktorý sa už aj v slovenskom preklade prihovára čitateľovi. Keďže sa do kín dostala sfilmovaná verzia jeho knižnej prvotiny, dá sa táto otázka konštatovať predsa len zodpovednejšie. Ale film či nie, ťažko zabudnúť na z okna vyskakujúceho Allana. Tak teda, kam kráčaš?

******

Počet strán: 352

Rok vydania: 5/2014

Žáner: politická/spoločenská satira

Správne možno z úvodu usudzovať, že Analfabetku aspoň čiastočne podrobím komparácii so Starčekom. Či zaslúžene, alebo vykonštruovane, to sa hádam ukáže.

 Už len fakt, že názvy oboch kníh sa dajú zredukovať na púhy slovný zvrat, ktorý signalizuje ironickosť a či nadsádzku... a mne, priznám sa, i politickú previazanosť, hovorí za všetko. Po prvom kole (rozumej Starčekovi) som videla politickú satiru a... preto sa nečudujem, že podvedome mi už aj analfabetizmus pripadá v určitom zmysle politicky činný. A ono sa ukáže, že nie som až tak vedľa. V istom kúte Afriky, mestečko Sowet pri Johannesburgu, vyčnieva istá analfabetka, ktorá ňou je z istého rozmaru privilegovaných výšin. Neodráža reálny stav, ale spokojnosť vrchnosti, že dokáže tak „trefne“ označiť skupinu alebo prinajmenšom jedinca. Čo už však záleží na nevinnom označkovaní, keď sa 60te roky, začiatok príbehu, tak či tak odohrávajú v duchu „deti nemajú hodnotu“. Neradno hovoriť, že už len táto ideová línia predznačuje cestu ostatného života-neživota na kúsku čierneho kontinentu. Keď tak uvažujem, dalo sa začať spôsobom: kde bolo, tam (ne)bolo, kde ľudia fetovali riedidlo, aby zabudli na biedu a kde sa lúčenie so zomrelými stalo dennou rutinou... žila raz mladá deva Nombeko Mayeki s dosiaľ netušenými schopnosťami, pre ktorú sa slová zmena a jedlo stali synonymom nádhernosti. Jej schopnosti neboli nadprirodzené, lež sa vymykala šedému priemeru ničotnosti (dokonca ho viacnásobne prevyšovala) a od analfabetizmu mala postupom času tiež ďaleko. V momente, keď sa naskytla lukratívna príležitosť, jej pačesy neostali bez povšimnutia. Tak sa začala cesta tŕnistá i neuveriteľná.

Spočiatku teda v duchu objavovania nových možností pre čierne dievča, ktoré na prvý pohľad žiadne možnosti nemalo, sa týčili v knihe situácie a momenty, dávajúce na známosť, aby sa počítalo s novým a celkom osviežujúcim dychom Jonassona. Ten okrem Nombeko stvoril aj Ingmara s jeho royalizmom, ktorý nakoniec nebol taký nehynúci, ako to spočiatku vyzeralo. A bodaj ho! Aj vďaka nemu sa objavila obdobná filozofická myšlienka na život: máš, čo máš a kým nebudeš mať viac, inak to nebude. Ak to niekomu nie je povedomé, ponáša sa to na Allanovu životnú filozofiu: je tak, ako je a bude tak, ako bude. Medzitým sa Nombeko stihla stať obeťou autonehody, skorumpovaného súdu, krycou silou pre prepito-neschopného inžiniera Westhuizena i členkou „atómovej“ domácnosti. Svojím spôsobom bola  Nombeko vlastne dcérou a či vnučkou Starčeka, s tým rozdielom, že ona nebola vystavená toľkým náhodám, ale svoj osud si strojila sama – ak to išlo. Aj keď nemožno povedať, že príhodné situácie sa tiež nenašli. Také tie, čo vyriešia všetko.  

Symbolizmus dneška bol zachovaný vo vyjadrení, s ktorým sa celkom stotožňujem:

„Inžinier vedel, že netreba vedieť všetko. Stačí mať dobré známky, správneho otecka a schopnosť bezočivo využívať iných.“ Nenariekam však, bude aj horšie. Nuž, ale aspoň vynikla Nombeko ako naslovovzatý protiklad – žena z ľudu bez perspektívy, ktorá predčí všetky malomyseľné predstavy oproti chlapíkovi so striebrom v ústach i na podnose. Na zreteľ sa dostáva ďalšia podobnosť. Scéna plná významných dejateľov – osobnostných i organizovaných. Od čínskych komunistických vodcov, cez iraelský Mossad (mimochodom, ten z istých výbušných dôvodov prenasleduje Nombeko, povedomé?), Kaddáfiho až po amerických prezidentov. S niektorými postavami to však podľa môjho uváženia Jonasson prešvihol. Alebo ako sa využíva hyperbola hyperveľkej veľkosti v rámci prehnaného poukázania na charakterové vlastnosti istých osôb. Nie som veľký zástanca „civilizácie“, ale čo je veľa, to je veľa.

Potom prišiel útlm, čas, keď som už nebola príliš schopná nasiaknuť, čo prichádzalo, spisovateľovi dochádzala čerstvá čerstvosť. Dávkovanie absurdizmu sa musí ustriehnuť a ono sa trošku vymklo kontrole. Hoci prínosné myšlienky stále figurovali a boli očakávané. Či už o vymývaní mozgov a potrebe vyrastať bez programového zamerania kohosi iného.

„Život nemusí byť jednoduchý,

len nech nie je bezobsažný.“

A moja odpoveď? Jonas Jonasson akoby sa neuberal nikam. Prešľapuje na mieste a opakuje staré vzorce v domnení, že zaberú. Istý čas je to aj pravda, ale napriek tomu ma sympatická žltá knižôčka núti uvažovať, čo by som povedala na to, keby som si teraz Starčeka znovu prečítala. Či by som ho aj tentokrát dokázala vnímať ako skvelý, mnohovrstvový počin alebo by ma prinútil vidieť len a len vtipný, ale zato obyčajný príbeh. Ale to už je na inú debatu.

INFO: 

Meno: Jonas Jonasson 

Narodený v:  Växsjo, Švédsko 

Vyštudovaný: Švédština a španielčina

   

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem BUXu. A v prípade  záujmu nájdete Analfabetku TU. 

Foto: bux.sk; touchdigital.co.za;              martinus.sk