RC Review_Rick Riordan: Červená pyramída (Kroniky Cartera Kana #1)

„Spravodlivosť znamená, že každý dostane, čo potrebuje. A jediná cesta, ako dostať, čo potrebuješ, je postarať sa o to sám.“ 

Iný, ozvláštňujúci... tak sa snaží podať Riordan svoj príbeh pre mladého, ale aj staršieho čitateľa. Tak uvidíme, či prepis digitálnej nahrávky pridá na autentickosti textu. Lebo rýdze nebezpečenstvo hrozí tak či tak... 

Rick Riordan: Červená pyramída (2012)

originál: The Red Pyramid (2010, Disney - Hyperion Books)

vydavateľstvo: Fragment
žáner: fantasy, myth fantasy 
preklad: Ján Ďurčo
počet strán: 407

Kde kúpiť: TU

Oficiálna anotácia: Myslíte si, že je to zábava nechodiť do školy, večne lietať po celom svete, voziť si so sebou iba to, čo sa zmestí do jedného kufríka, a nemať žiadny poriadny domov? Vyvediem vás z omylu!

Volám sa Carter Kane a mám 14 rokov. Už šesť rokov cestujem z miesta na miesto so svojím otcom, známym egyptológom. Poriadne nepoznám ani svoju vlastnú sestru Sadie, ktorá žije so starými rodičmi v Londýne. Vídavame sa len dvakrát do roka a tentoraz pre nás otec ešte navyše vymyslel extra nudnú prehliadku Britského múzea! Práve tu sa však začínajú naše najneobvyklejšie Vianoce, aké sme kedy so Sadie zažili. Zisťujeme desivú pravdu o našej rodine a spoznávame tajomných egyptských bohov oveľa lepšie než z otcových rozprávaní či exponátov v múzeu...

     Hlavní hrdinovia Červenej pyramídy sú mladí, výbojní a nemálo statoční. Najskôr sa stretávame s Carterom, mladíkom, ktorý je vnímavý, poslušný a na svoj vek vyspelý, čo môže byť  spôsobené tým, že je neustále na cestách so svojím tatkom. Ako vraví „celý domov má v jednom kufri“. V takom prípade sa vám ružovučké klapky z očí stratia do nenávratna neuveriteľne rýchlo. Neskôr sa na scéne objavuje ešte mladšia Sadie, Carterova sestra, ktorej ústa melú jedna radosť. A hlavnou prísadou týchto rečí je prýštiaca uštipačnosť. Nuž, jej život nie je práve najideálnejší, keďže je odtrhnutá od zvyšku svojej rodiny a zverená do starostlivosti svojich konzervatívnych starých rodičov Faustovcov a s ostatkom rodiny sa vidí len raz za pol roka.

     Kľúčovým momentom knihy sa stáva výbuch Britského múzea v Londýne, o ktorý sa postará otec Kaneovcov, Julius, a od ktorého sa odvíja celý ďalší priebeh knihy.

„Okrem toho mi robilo starosti aj čosi iné: Oco kŕčovito zvieral svoju pracovnú tašku. Keď to robí, väčšinou sa niečo stane.“

     Dovtedy si každý myslel, že pôjde svojou cestou. Ale nanešťastie, alebo našťastie? – pri výbuchu Julius zmizne a jeho výbojné decká si zmyslia, že majú tú moc otca zachrániť a teda spoja svoje domnelé sily dovedna. Tým sa začne kolotoč vzrušujúcich dobrodružstiev. Veď kto by sa nesnažil svojho otca zachrániť, ak by to len trochu bolo možné? Zvlášť, ak musí spolu s ním zachrániť osud ľudstva, ktorý vďaka Sutechovi visí na vlásku.

    Akokoľvek to môže znieť neuveriteľne, na tejto ceste nebudú sami, a to doslovne, ale aj menej doslovne. Pomôže im mačička Mafin a áno, nie je to len taká obyčajná mačka, strýko Amos s tým najnezvyčajnejším sluhom, paviánom Chufom, všelijaké amulety, prívesky a nielen tie a tí. Na ceste ich sprevádza aj klasická súrodenecká hašterivosť, ktorá vlastne znie ako láskavé prekáranie dvoch mladých ľudí, ktorí sa majú radi, ale stále sú medzi nimi bariéry, nie však nepreniknuteľné. Rozbúrené vody dobrodružstiev miestami rozdúchajú ešte väčšie „ad absurdum“ situácie, ktoré pripomínajú grotesky. V podstate je to uveriteľne napísaný príbeh, spojenie príjemného s užitočným (egyptská vsuvka), kde bohovia, ako za starých čias, pobývajú medzi nami a snažia sa ľudí ovládať podľa ľubovôle. Ak ste si všimli paralelu so súčasnosťou, bod pre vás.

„Dobro a zlo možno nie je najlepší spôsob, ako tomu rozumieť, Carter. Ako mág musíš uvažovať o chaose a poriadku. To sú tie dve sily, ktoré ovládajú vesmír. Sutech je predovšetkým chaos.“

   Či už vďaka Sadie, alebo premršteným situáciám, text oplýva vtipom, aj keď niekedy prestrelene a zaujímavé je tiež to, že hlavným hrdinom je dopriata sila práve vtedy a len vtedy, keď je to potrebné. Jasné, bez toho by to nebolo to pravé orechové. Ale hlavné je, že autor sa svojho zaužívaného rámca drží a ničím ho nenarúša.

Už od začiatku sa snaží nadpriasť hravý dialóg s čitateľom, predlžuje ho a ani s ubúdajúcimi stránkami mu dych nedochádza, práve naopak, graduje a svižné tempo napokon nahrádza pokojné, primerane očakávané rozuzlenie s nádychom amerického pátosu v závere, keď sa súrodenci opätovne stretnú s rodičmi. Kde? To si prečítate sami... Práve vtedy a najmä vtedy, ak máte radi dobrodružstvo, Egypt a vyhranené situácie, filmovú Múmiu, seriálovú Hviezdnu bránu a... Smelo načrite!

„Ako mohli tí Egypťania takto chodiť?“ uvažovala som. „Úplne bokom s roztiahnutými rukami a nohami? Vyzerá to strašne hlúpo, nemyslíš?“ Carter si ma premeral tým svojím pohľadom hovoriacim: Bože, ty si ale hlúpa. „Oni tak v skutočnosti nechodili, Sadie.“ „No tak prečo ich tak maľovali?“ „Mysleli si, že tie maľby sú ako kúzla. Keď sa dáš namaľovať, musí to byť so všetkými končatinami. Inak ti v posmrtnom živote bude chýbať kúsok tela.““Tak prečo majú tie hlavy zboku? Nikdy sa nepozerajú priamo dopredu. Neznamená to, že stratia druhú polovicu tváre?“ „Carter zaváhal. „Podľa mňa sa báli, že by ten obraz bol veľmi ľudský, keby sa pozerali priamo na teba. Mohol by sa pokúsiť byť tebou.“

Za poskytnutie recenzného výtlačku by som sa rada poďakovala vydavateľstvu Fragment .

Foto: www.fragment.sk

         www.npr.org