9/02/2013

Brendon Wood a iný život (3.)

Vždy keď príde čas na tajomstvo, objavujú sa nové cesty, výzvy a rozhodnutia. Čo urobí Brendon? 


             "Čo to robíš?“
Opýtal sa s trochu udiveným pohľadom.

            „No... to je na dlhšie rozprávanie, takže sa vráť a ja za chvíľku prídem.“

Naveľa ho vypoklonkovala, ale nevzpieral sa, a s dvíhajúcou sa oponou zvedavosti odišiel. Samozrejme, otázok mal habadej, no ak už má byť prekvapený alebo čokoľvek iné, tak nech poriadne. Ani sa nestihol zahniezdiť na gauči, keď sa v dverách zjavila Cyntia a v rukách držala celkom maličkú škatuľku. Sadla si na taburetku oproti nemu, aby napokon spravila tú najťažšiu vec vo svojom živote.

            „Nenapínaj.“

Dožadoval sa spustenia príbehu synátor, nevediac o búrke pocitov vo vnútri svojej matky. Sama nevedela, ako presne by mala začať, aby povedala všetko tak, ako má. Samotnému vykresleniu udalostí predchádzal zahmlený pohľad do diaľky. Bola v inej miestnosti, v inom čase.

            „Začalo sa to pred štrnástimi rokmi. Neuveriteľne krásny večer bol vtedy a ja som sedela na svojom obľúbenom mieste. Na zadnej verande, v starom húpacom kresle a rozmýšľala, ó áno, doteraz si to pamätám celkom presne, o tom, aký osamelý život vediem. Že si nechávam uchodiť život, len sa naň dívajúc a žasnúc ako rýchlo mizne v nenávratne.  Oči som mala zavreté, ale keby som ich nemala, určite by ma oslepilo žiarivé svetlo. Prišlo znenazdajky a hoci som sa mala báť, po strachu nebolo ani slychu. Z toho krásneho svetla sa pomaly vynoril vysoký muž s nezbednou zlatistou briadkou, kde-tu už popretkávanou šedivými pramienkami, oblečený v dosť nezvyčajnom rúchu. Najskôr ma tá brada pomýlila, ale keď podišiel bližšie, videla som mladosť, ale aj starosti v jeho čiernych očiach. To ale nebolo všetko, nad ľavým obočím sa mu skvelo znamienko v tvare hviezdy. Žiara predstavovala krásne zrkadlo, všetko v ňom bolo jasné.“

Brendon si mimovoľne siahol nad obočie.
            „Zatvorila som oči, znovu ich otvorila, ale ten podivný muž tam stále stál. Pomyslela som si, že azda sním, veď akože ináč. Potom prehovoril hlbokým hlasom.“

Fíha, napadlo Brendonovi, to je ako z nejakého filmu. A keďže musel hneď a zaraz vedieť, čo bolo ďalej, bez rozmyslu skríkol.

            „A povedal niečo?“

Pokriky nikdy veľmi nepovzbudzovali ducha a na dôvažok pretrhávali niť myšlienok, žena stuhla a uprela pohľad na syna. 

            „Necháš ma, prosím, hovoriť?“

Znelo to celkom napajedene, ale hlavne nervózne. Od tej chvíle ostal sedieť ticho, skoro ako keby ho prikovali reťazami boha Héfaista.

            „Spýtal sa ma, či chcem dieťa,“

Pri tej predstave sa usmiala a pokrútila neveriaco hlavou, ani čo by to zažívala opäť.  

       „...čo bolo viac ako divné. No kto by ti v týchto dňoch dával také otázky? Dokonca spôsobom, akoby mal jedno v zálohe, pre každý prípad. A hoci som ho nepoznala, odpovedala som, že dieťa si prajem z celého srdca. Samozrejme, nemohla som sa ho nespýtať, prečo ho práve takéto niečo zaujíma. Ignoroval ma a na dôvažok vyzeralo to, že odchádza. Jeho kroky viedli k miestu, odkiaľ prišiel. Do žiary. Už som si myslela, že osamiem a budem si hlavu lámať nad tým, či to mal byť vtip, skrytá kamera, alebo jednoducho sa len zobudím a celému výstupu sa budem smiať. 
Ale neostalo pri tom, zaraz vyšiel z tmy a v rukách držal naozaj nezvyčajný prútený košík, kde-tu poprepletaný nejakou popínavou rastlinou. Podišiel ku mne a položil mi tento košík do lona, keď tu zrazu všetky kvety začali prýštiť nezmazateľnou energiou a nadpozemským jasom. Neviem prečo, ale práve to ho potešilo, hádam čakal len na to, kedy sa kvietky rozsvietia."

Pokrútila hlavou. Znovu všetko zažívala.

"...nebudem sa tváriť, nechápala som a ani teraz si nie som istá, či som si to nedomýšľala. Žiara energie ma prestala oslepovať a vtedy som to zbadala. Teba. Nádherné, malinké batoľa, spinkajúce ako keby sa bolo nič nedialo. Keď som začala jasne uvažovať, vypytovala som sa kto je, čo sa deje a odkiaľ vlastne prišiel. Mal pripravené odpovede na všetky moje otázky. Ale teraz sa mi to zdá veľmi málo. Dokopy vlastne nič neviem. Tak sa zdá, že som predsa len neuvažovala úplne jasne.“

Chvíľku zmĺkla, vychutnávala vtedajší pocit a Brendona si nevšímala. Ten ostal zdrevenený, s otvorenými ústami, nevediac, či mu len nerozpráva nejakú koninu. Veď doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že by oplýval čo i len zrnkom inakšej energie, ako obyčajní ľudia. Ak vôbec niečo znamenalo to, kto ho doniesol a ako. Lebo rozhodne to nebol prirodzený, alebo aspoň zaužívaný, spôsob ako dôjsť k bábätku.


            ´Do pekla!´

Až teraz mu došlo, o čom mu rozpráva a čo to pre neho znamená.


           ´Ja nie som jej syn! Cyntia Woodová nie je moja matka a ja nie som Brendon Wood´


Nevydržal ďalej sedieť, postavil sa a chcel odísť. Jediné, čo ho odradilo od úteku pred novovzniknutým problémom bol pohľad, ktorý na neho mama hodila. Len tak tak mu stihla zachytiť ruku, keď okolo nej prechádzal.


             „Ja viem, že je to šok a že prichádza v nevhodnú dobu a hlavne, neskoro, ale vedz, že keby to záležalo len odo mňa, už dávno by si to vedel. Nie je to len výhovorka, ver mi!"

Takmer sa jej zlomil hlas. Takto to predsa nechcela povedať, v hlave to znelo inak...

             "Keď mi ťa dával do rúk, zakázal o tvojom pôvode hovoriť, kým nenastane čas. Celé mi to pripadalo nezmyselné, ale v rukách som držala dieťa a... Všetko sa mi zdalo nepodstatné. Bol si tu ty a ja. Možno sa ti to teraz zdá naivné a hlúpe, aj to viem, ale pochop ma. Celé moje žitie bolo ničové nič, ty si sa stal zmyslom jeho pokračovania."

Zabudol na všetko, na balíček, na mamu. Vytrhol si svoju ruku z jej zovretia a utekal. Mohol ísť len na jedno miesto. Za jediným človekom. A celou cestou mu v hlave znelo: ´nie som jej syn, nie som ničí...´ 
 ******
koniec 3. časti

Lena Donan

Foto: hazelmitchell.blogspot.com

Žiadne komentáre: