Vždy keď príde čas na tajomstvo, objavujú sa nové cesty, výzvy a rozhodnutia. Čo urobí Brendon?
"Čo to robíš?“
"Čo to robíš?“
Opýtal sa s trochu udiveným pohľadom.
„No... to je na dlhšie rozprávanie, takže sa vráť a ja za chvíľku prídem.“
Naveľa ho vypoklonkovala, ale nevzpieral
sa, a s dvíhajúcou sa oponou zvedavosti odišiel. Samozrejme, otázok
mal habadej, no ak už má byť prekvapený alebo čokoľvek iné, tak nech poriadne.
Ani sa nestihol zahniezdiť na gauči, keď sa v dverách zjavila Cyntia a v rukách držala celkom
maličkú škatuľku. Sadla si na taburetku oproti nemu, aby napokon spravila tú
najťažšiu vec vo svojom živote.
„Nenapínaj.“
Dožadoval sa spustenia príbehu synátor,
nevediac o búrke pocitov vo vnútri svojej matky. Sama nevedela, ako presne
by mala začať, aby povedala všetko tak, ako má. Samotnému vykresleniu udalostí
predchádzal zahmlený pohľad do diaľky. Bola v inej miestnosti, v inom čase.
„Začalo sa to pred štrnástimi rokmi. Neuveriteľne krásny večer bol vtedy
a ja som sedela na svojom obľúbenom mieste. Na zadnej verande,
v starom húpacom kresle a rozmýšľala, ó áno, doteraz si to pamätám
celkom presne, o tom, aký osamelý život vediem. Že si nechávam uchodiť
život, len sa naň dívajúc a žasnúc ako rýchlo mizne v nenávratne.
Oči som mala zavreté, ale keby som ich nemala, určite by ma oslepilo žiarivé
svetlo. Prišlo znenazdajky a hoci som sa mala báť, po strachu nebolo ani
slychu. Z toho krásneho svetla sa pomaly vynoril vysoký muž s nezbednou
zlatistou briadkou, kde-tu už popretkávanou šedivými pramienkami, oblečený
v dosť nezvyčajnom rúchu. Najskôr ma tá brada pomýlila, ale keď podišiel
bližšie, videla som mladosť, ale aj starosti v jeho čiernych očiach. To ale
nebolo všetko, nad ľavým obočím sa mu skvelo znamienko v tvare hviezdy.
Žiara predstavovala krásne zrkadlo, všetko v ňom bolo jasné.“
Brendon si mimovoľne siahol nad obočie.
„Zatvorila som oči, znovu ich otvorila, ale ten podivný muž tam stále stál.
Pomyslela som si, že azda sním, veď akože ináč. Potom prehovoril hlbokým
hlasom.“
Fíha, napadlo Brendonovi, to je ako
z nejakého filmu. A keďže musel hneď a zaraz vedieť, čo bolo ďalej,
bez rozmyslu skríkol.
„A povedal niečo?“
Pokriky nikdy veľmi nepovzbudzovali ducha
a na dôvažok pretrhávali niť myšlienok, žena stuhla a uprela pohľad
na syna.
„Necháš ma, prosím, hovoriť?“
Znelo to celkom napajedene, ale hlavne
nervózne. Od tej chvíle ostal sedieť ticho, skoro ako keby ho prikovali
reťazami boha Héfaista.
„Spýtal sa ma, či chcem dieťa,“
Pri tej predstave sa usmiala
a pokrútila neveriaco hlavou, ani čo by to zažívala opäť.
„...čo bolo viac
ako divné. No kto by ti v týchto dňoch dával také otázky? Dokonca
spôsobom, akoby mal jedno v zálohe, pre každý prípad. A hoci som ho nepoznala,
odpovedala som, že dieťa si prajem z celého srdca. Samozrejme, nemohla som
sa ho nespýtať, prečo ho práve takéto niečo zaujíma. Ignoroval ma a na
dôvažok vyzeralo to, že odchádza. Jeho kroky viedli k miestu, odkiaľ
prišiel. Do žiary. Už som si myslela, že osamiem a budem si hlavu lámať
nad tým, či to mal byť vtip, skrytá kamera, alebo jednoducho sa len zobudím
a celému výstupu sa budem smiať.
Ale neostalo pri tom, zaraz vyšiel z tmy
a v rukách držal naozaj nezvyčajný prútený košík, kde-tu poprepletaný
nejakou popínavou rastlinou. Podišiel ku mne a položil mi tento košík do
lona, keď tu zrazu všetky kvety začali prýštiť nezmazateľnou energiou
a nadpozemským jasom. Neviem prečo, ale práve to ho potešilo, hádam čakal
len na to, kedy sa kvietky rozsvietia."
Pokrútila hlavou. Znovu všetko zažívala.
"...nebudem sa tváriť, nechápala som
a ani teraz si nie som istá, či som si to nedomýšľala. Žiara energie ma
prestala oslepovať a vtedy som to zbadala. Teba. Nádherné, malinké batoľa,
spinkajúce ako keby sa bolo nič nedialo. Keď som začala jasne uvažovať,
vypytovala som sa kto je, čo sa deje a odkiaľ vlastne prišiel. Mal
pripravené odpovede na všetky moje otázky. Ale teraz sa mi to zdá veľmi málo.
Dokopy vlastne nič neviem. Tak sa zdá, že som predsa len neuvažovala úplne
jasne.“
Chvíľku zmĺkla, vychutnávala
vtedajší pocit a Brendona si nevšímala. Ten ostal zdrevenený,
s otvorenými ústami, nevediac, či mu len nerozpráva nejakú koninu. Veď
doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že by oplýval čo i len zrnkom inakšej
energie, ako obyčajní ľudia. Ak vôbec niečo znamenalo to, kto ho doniesol
a ako. Lebo rozhodne to nebol prirodzený, alebo aspoň zaužívaný, spôsob
ako dôjsť k bábätku.
´Do pekla!´
Až teraz mu došlo, o čom mu rozpráva
a čo to pre neho znamená.
´Ja nie som jej syn! Cyntia Woodová nie
je moja matka a ja nie som Brendon Wood´
Nevydržal ďalej sedieť, postavil sa
a chcel odísť. Jediné, čo ho odradilo od úteku pred novovzniknutým
problémom bol pohľad, ktorý na neho mama hodila. Len tak tak mu stihla zachytiť
ruku, keď okolo nej prechádzal.
„Ja viem, že je to šok a že prichádza
v nevhodnú dobu a hlavne, neskoro, ale vedz, že keby to záležalo len
odo mňa, už dávno by si to vedel. Nie je to len výhovorka, ver mi!"
"Keď mi ťa dával do rúk, zakázal o tvojom pôvode
hovoriť, kým nenastane čas. Celé mi to pripadalo nezmyselné, ale v rukách
som držala dieťa a... Všetko sa mi zdalo nepodstatné. Bol si tu ty a ja. Možno
sa ti to teraz zdá naivné a hlúpe, aj to viem, ale pochop ma. Celé moje žitie
bolo ničové nič, ty si sa stal zmyslom jeho pokračovania."
Zabudol na všetko, na
balíček, na mamu. Vytrhol si svoju ruku z jej zovretia a utekal. Mohol ísť len
na jedno miesto. Za jediným človekom. A celou cestou mu v hlave znelo: ´nie
som jej syn, nie som ničí...´
******
koniec 3. časti
Lena
Donan
Foto: hazelmitchell.blogspot.com
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára