Pohľad na (ARC)_Danielle Trussoni: Angelopolis (2)

{Ikar <> 2013 <> 256 s. <> prekl. Martin Štulrajter}

Sladké hlasy, vábne mámenie osobnosti, jasu a nadprirodzena. Kto ich vidí, ten s nimi buď bojuje, alebo už to má pomaly za sebou. Evangeline sa dávnym pričinením tiež ocitla na nepriateľskej línií v pozícii anjela. Ako potomok dávnych bojovníkov proti jej rase to bola rana pod pás. Po tom zlomovom okamihu sa stratila z dohľadu nielen angelológov, ale aj Verlainovho. Z ich nežného hrkútania síce ostali len otázniky, ale aspoň dopomohli Verlainovi k nájdeniu svojho skutočného poslania ako lovca... anjelov.

Vo sférach od Prepeklia až po Zradu sa vinie pokračovanie, nie úplné ukončenie, veľmi vydarenej knihy o zákulisných bojoch medzi anjelskými bytosťami, ktorých kontrola nad svetom je na vzostupe a frakciou angelologickej spoločnosti – lovcami. Tieto boje sa celkom výhradne odohrávajú v Európe, najmä v Paríži, kde sa medzičasom (desať rokov po prvej knihe) anjeli prestali tak urputne schovávať a v Bulharsku, starom dobrom väzení Strážcov. To dáva tušiť ich vzrastajúcu moc a vôľu preukázať silu viac explicitne, ako kedysi.   

*****

Odkedy Verlaine naposledy videl Evangelinu vzniesť sa z brooklynského mosta, uplynulo vyše desať rokov. Jej krídla boli preňho symbolom zrady, ktorá ho stále máta. Stal sa z neho elitný lovec anjelov Angelologickej spoločnosti a cieľavedome a s oddanosťou sa venuje svojmu poslaniu pochytať, uväzniť a zlikvidovať Evangelinin druh.

Keď sa však Evangelina pred ním znenazdajky zjaví na tlmene osvetlenej parížskej ulici, Verlaine si uvedomí, že je svojou podstatou celkom iná ako ostatné bytosti, čo tak neľútostne prenasledoval. Vír pochybností a zmätku ešte zosilnie, keď mu ju spred nosa unesie anjel, už vyše storočia patriaci medzi Spoločnosťou najhľadanejšie bytosti. Nasledujúca naháňačka zavedie Verlaina a ďalších angelológov spod tieňov Eiffelovej veže cez cárske paláce v Sankt Peterburgu až hlboko do sibírskych gubernií a k brehom Čierneho mora. Čaká tam na nich pravda o Evangelininom pôvode – a sily, ktoré ich môžu priviesť k víťazstvu, alebo záhube.

*****

Postavy sa zmenili, hoc niektoré ostali na mieste. Za celkom zaujímavý charakter, niežeby bola vzorom cnosti, považujem emimku Eno, „nebála sa, trúfalo čierne krídla otŕčala angelológom“, ktorá pracuje pre potomkov Grigoriovcov ako lovkyňa s celkom vražednými sklonmi. Skrátka, v tom, čo robí, je mimoriadne zručná, pričom jej ďalším cieľom sa stala, doteraz mierumilovná, „hybridná“ Evangeline.

„Dospel k záveru, že je najškaredšou ženou grigoriovského

rodu, aká sa kedy narodila.“

Prekliatie a či dar, tento lov priviedol dávnych priateľov dohromady. Nie nadlho, aj keď toto stretnutie uvedie do pohybu mnoho ďalších akcií, ľudí a starých, no dobre ukrytých skutočností. Je to stretnutie mnohých tvárí. Zvýrazňuje paradox, antagonizmus, ktorý vyplýva z ich postavenia anjela a lovca. Je to ako keď sa Rómeo a Júlia snažili uzmieriť neuzmieriteľné, pričom na obzore bolo východisko – smrť. Ale napriek tomu sa hrajú s nebeskými silami.

Ani v tomto prípade nenechala Trussoni nič na náhodu. Ponúkla dva pohľady, konštruktívne a účelne:  ľudský a anjelský. Na pochopenie akurátne. Ani na nedostatok hádaniek a teórií sa nemožno sťažovať. Ba ich je tak veľa, že sa v tom radno aj stratiť, alebo dokonca aj začať spochybňovať logiku, postupnosť a príbehovú uveriteľnosť. Prekombinované, to je to správne slovo. Potom si cestičku do príbehu našla história, bez tej to nejde, umenie, Romanovovci a Rusko. To hovorí za všetko. K avizovanej histórii človeka a ľudstva sa však tentoraz  nedostávame priamo, ale väčšinou len cez spomienky.

„Na Rusov je spoľahnutie, že budú mať gulag aj pre anjelov.“

Hľadá sa Evangeline, hľadá sa lýra, hľadá sa významný člen Angelologickej akadémie. Vskutku, stále sa niekto hľadá. A keď sa nájde, tak vyvstáva otázka za otázkou. Nič akoby nebolo náhodné (označenie stavu,

nie viery v to), špekulácia sa stala druhým menom čitateľa – aj mňa. Táto časť mi práve v tomto pripomenula Browna, ktorý chcel za každú cenu niečo sofistikované, ale pomedzi to  zabudol, že táto sofistikovanosť stráca lesk, ak sa istými zložkami mrhá, čo mohol spôsobiť aj ten „zrezaný“ koniec (či to bolo len zdanie?). Čo sa tu však celkom pekne vyníma je čiastková psychologizácia postáv, pekne nadväzujúca už na prvý Trussoniovej počin. Kvitovať možno tiež odkazy na činnosť New-age spoločnosti, veľmi humánne roztrúsené po celej ploche...

Na margo prekladu by som sa vyjadrila asi takto: Ani by nevadilo, že niektoré detaily sú iné ako v českej verzii (Rozália – Růžena - Rose), ale čo mi skutočne prekáža je ten čisto profánny jazyk slovenského prekladateľa, ktorý sa míľovými krokmi vzďaľuje od „dobového“ prekladu Jany Šťastnej. Postráda ezoterické tajomno. Napríklad taký „solárny plexus“ ma sem-tam rozosmial. Znie to vtipne, hoci to na vtipnosť ani neašpiruje. Alebo keď je niekto bledý ako mäso stečené z krvi. Zaujímavý zvrat. Správny, ale predsa pôsobí ako päsť na oko. A či zviesť elektrický výboj...

„Vytvorili sme Petriho misku a z tejto biologickej kultúry vypestujeme nový svet, ktorý nahradí takzvanú ľudskú civilizáciu.“

Sú dva typy pokračovaní. Tie, ktoré prevyšujú svojho predchodcu a tie, čo sa šplhajú, doťahujú, ale stále tomu niečo chýba.  V tomto smere sa Angelopolis neúnavne šplhá. Nehádžem však pomyselnú flintu nikde ďalej a do žita určite nie, pretože má svoje kvality, pre ktoré sa ho oplatí čítať aj dvakrát. Už len pre to skvelé vysvetlenie, prečo sa z obyčajnej Evangeline stala anjelská Evangeline. Semiačko rastie...

Lena Donan

Za recenzný výtlačok ďakujem BUXu. 

Foto: goodreads.com; tumblr.com