Ikar v nejednom prípade siaha po neopozeraných
príbehoch, zavetria ich ako žralok zacíti krv v oceáne kníh. Tento raz ich
zaujala prvotina vyštudovanej literátky Jennifer Clement, ktorá sa zamerala na
nehostinné sociálne pomery
malého štátu Guervera v Mexiku.
****
Počet strán: 240
Rok vydania: 4/2014
Žáner: spoločenský román
Je
jasné, že životné nepohodlie má hlbšiu studnicu nápadov, akoby malo ísť všetko
dobre. Vzruchy a hlavne problém nás
dokonca definujú. Akým spôsobom ich prekonáme, takým spôsobom sa na nás možno
pozerať. Ladydi Garcia, mladé mexické dievča, čelí rozhodne veľkému problému.
Životu na vŕšku, ktorý je z jednej strany obklopený marihuanovým poľom
a z druhej drogovými kartelmi. Všetko konzervuje horúce podnebie, čo
z ľudí robí odšťavovače, supy a „pomoc“ vojensko-policajných zložiek,
poprašujúcich makové polia herbicídmi (alias je nám jedno, kde to zhodíme). A sem-tam
aj tamojších obyvateľov. Skrátka je to prostredie, ktoré je ideálne pre
dospievanie a život ako taký asi tak, ako môže byť život v hlbokej
studni so stuchnutou vodou. Málovýchodiskový.
Domov môj milovaný
Ladydi
má aspoň svoje kamarátky, matku – kleptomanku modli sa za lyžičku a ostatné obyvateľky, ktoré tvorili
komunitu Guervera. Otcov a manželov už dlho nikto nevidel
a v horšom prípade ani ich zárobky z Ameriky. Jednoducho, kto
raz odišiel, ťažko sa mu vracalo. A keďže bola núdza o mužov, ženy sa
ťažko samy bránili nájazdom drogoúnoscov, ktorí radi chodili na zber pekných
žien a či dievčat „kus balenej
hovädziny“. Jediné, čo mohlo dedinčanky ako-tak zachrániť, bola ich
vynaliezavosť. Možno by som ti mala vybiť
zuby. Zaznelo nejeden raz z úst matky. V lepšom prípade ich len
začiernili. Ženská krása tam veru nemala miesto, rozhodne nepomáhala
a koniec koncov bola aj zbytočná. V priestore, kde sa nevyskytovali
muži a kde nebola absolútne žiadna perspektíva na iný život. Prečo tam
teda
ostávali?
Ženy sa
rady viažu na miesto, vydávajú ho za svoje a nerady sa s ním lúčia.
Možno aj preto im bolo zaťažko emigrovať, utiecť a infiltrovať sa do
pohostinnejšieho prostredia. Acapulca, Ameriky, kdekoľvek. Ale Ladydi sa
napriek štatistickej nemožnosti zamestná a prichádza šanca... Všetko
vyzerá nádejne, veď sa v nemožnosti objavila možnosť, až kým sa mraky
znovu nenazbierajú.
Ono,
príbeh je to vcelku jednoduchý, lebo je rozprávaný retrospektívne prostredníctvom
kvázi denníkových záznamov mladej Ladydi a v podstate ani nemá dej. Z jej
rozprávania zaznieva nielen ona sama, ale akoby cez ňu hovorila jej matka.
Vidno, že v jej živote zohrávala kľúčovú úlohu. Citovala ju, aj keď
v knihe by ste ťažko hľadali monológy a dialógy detto. Podľa toho,
akým spôsobom predostierala pohľad na svet, dávala o sebe tušiť. Rozhodne
nedokáže k bezvýhradnej pozornosti doviesť všetkých. Aj pre to, že trhane
prechádzala z témy na tému, myšlienkové pochody zachytávala skôr
z perspektívy „čo prv príde, to prv melie“ a tak to aj ukladala vetu
za vetou. A to som stále pri hlavnej hrdinke. Autorke knihy môžem dané
skutočnosti buď zazlievať, alebo sa s nimi zmieriť. V mojom prípade
skôr zazlievať, pretože nedokázala vybraným spôsobom rozprávania sprostredkovať
to, čo by dokázali priame konflikty. Dialo sa i nedialo. A to je ako
vidieť jablko, ale nemôcť sa do neho zahryznúť a naplno vychutnať šťavnatú
dužinu.
Ďalším
problémom bolo zachytávanie času. Ten sa nedal príliš zachytiť, pretože sa
prelínal, čím spôsoboval nejeden raz zmätenosť. Nehovoriac už o pocitovej
jednoliatosti či o rovnakom tóne od začiatku do konca.
Priznávam,
takýto príbeh, takto prerozprávaný som ešte nečítala. Lenže to je asi tak
všetko. Milosrdenstvo nie je očividne obojstranná
cesta a nedostatok tohto a iného citu ma vyžmýkal dosucha.
A hoci by som citové vydieranie odsúdila presne tak isto, jeho nedostatok
je v tomto prípade rovnakým „zločinom“. Nie však takým, aby sa kniha
nedala prečítať. Raz určite.
Info:
Meno: Jennifer Clement
Narodená v: Mexiko
Vyštudovaná: Anglická literatúra
a antropológia;
Francúzska literatúra
Ďakujem krásne BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Knihu si môžete pozrieť a
zakúpiť TU.
Foto: www.bux.sk, www.jennifer-clement.com, www.vivo.sk
2 komentáre:
neznám, ale vypadá to zajímavě, líbí se mi ten obrázek máků cos tam dala :)
roo.rachel.1987@gmail.com
http://rachel-roo.blogspot.cz/2014/04/velka-knizko-placickova-soutez.html
Ďakujem. Dobrú psychológiu si zvolila ;-)
Zverejnenie komentára