RC_Kate Mosse: Citadela_Krok za krokom alebo o tých, ktorí zomreli, aby mohli iní prežiť

"Venujem pamiatke dvoch neznámych žien, ktoré zavraždili v Baudrigues."

Vojna. Vášeň. Odvaha. Len zlomok z toho, čoho sa nakoniec človek môže dočkať vo voľnom pokračovaní trilógie Languedo´c (Labyrint 2006; Hrobka 2008) anglickej spisovateľky Kate Mosse. Tak sa fanúšikovia po dlhých rokoch dočkali, už aj na Slovensku. 

*****

Leto 1942

Mladá žena Sandrine nachádza v meste Carcassonne napoly mŕtveho mladého muža. Z jeho úst prvý

raz počuje tajomné slová, ktoré predurčia jej ďalší život. Mladík za záhadných okolností zmizne. Odvážna Sandrine, inšpirovaná mystickým proroctvom, sa vrhne do boja, o ktorom predtým takmer nič nevedela.

Sandrine vytvorí ženskú odbojovú bunku, ktorú nazve Citadela. Bojuje proti nemeckým okupantom Francúzska i domácim kolaborantom, no vie, že má aj ďalšiu, ešte ťažšiu úlohu. Z hlbín času na ňu volajú duchovia, ktorí čakajú, kto ich vyslobodí. Bude to ona? Alebo jeden z troch mužov, ktorí sú s jej životom spätí? Kde leží skutočná hrozba? A kto je strážcom dávnych tajomstiev, ktoré do Pyrenejí pritiahli ľudí s ušľachtilými úmyslami, ale aj spojencov najväčšieho zla?

****

Dejiny ľudské sú prešpikované bojmi o moc, za vieru, za ženy aj v mene čistej rasy. V takom čase je zasadený aj príbeh Citadely. Pokročilý stav 2. svetovej  vojny zasahuje už aj francúzsky vidiek. Tu, aj keď nepriamo, sa spamätávajú ľudia zo strát. Každá jedna rodina o kohosi prišla a výnimkou nie je ani Sandrine Vidalová, ktorej na svete ostali už iba sestra a gazdiná. Aby toho nebolo málo, jej staršia sestra sa správa čoraz podozrivejšie, čo neunikne ani napohľad nevinnej a nedotknutej Sandrine, predstavujúcej úplný opak vojny. Tá ostáva stále nedotknutá a hluchá k dianiu, hoci s boľavým srdcom nad smrťou otca. Jej otvorenosť, impulzívnosť, ľahkovážnosť a ochota nezištne pomáhať sa skvejú na pomedzí doby, keď už si susedia príliš neverili a nikto nevedel, komu môže zveriť svoj život. Nevinnosť však v istý moment narazí na krutú skutočnosť a práve vtedy sa všetko začína. Boj s odrodilosťou, kolaborantmi, ale hlavne za koniec vojny, lebo len umný boj v tomto prípade môže pomôcť. A kódex.

Kto, kde a prečo? 

Ako je dobrým zvykom Mossovej, dej je situovaný do Carcassone a prelínajú sa v ňom dve časové línie: 4. storočie a obdobie druhej svetovej vojny. V rannom období nám spoločnosť robí Arinius, mladý mních, ktorý sa v záujme gnózy dopustil herézy. Aspoň z ponímania vtedajších pomerov, kde jediná cesta bola tá kresťanská. Dogmatická. No a súčasnú minulosť reprezentuje impulzívnosť sama - Sandrine. Pod váhou okolností však nastáva prerod tejto osobnosti. Zreje ako dobré francúzske víno, čo je celkom príhodné. Stáva sa zmesou hádam všetkého, čo si čas vyžaduje. Drieme v nej neskonalá odvaha a viera v ľudí, za ktorých sa oplatí bojovať. "Je tu dosť ľudí, zásadových ľudí v Midi, čo nás nepredajú. Nie ako tí zločinci vo Vichy." s. 27 Čo je celkom pekná pripomienka na francúzsku vládu, ktorá zbehla a kolaborovala "pre vyššie dobro ľudí". Proti nej stojí Authié, Krisov rytier, osoba o to nebezpečnejšia, že verila vo svoje pohnútky, posvätené Bohom. Jeho viera v Boha trestajúceho ho uschopnila byť takým protivníkom, za ktorého by sa vyslanci pekelní nehanbili ani omylom. Kántrenie ľudí v duchu Machiavelliho sa mu hádam aj pozdávalo a zvlášť, ak išlo o Židov. No a neopomenuteľným spojivom medzi dejiskom tejto línie a tých predošlých je Audric Baillard, ktorý drží sextant lode menom Sandrine. Čo viac by si príbeh želal? 

Láska ide ruka v ruke s odvahou

Každý bojovník, nech už bojuje  za čokoľvek, potrebuje hnaciu silu, ktorá sa nakoniec možno stáva aj predmetom dilemy, ale je potrebná a nevyhnutná do dôsledkov. Pre Sandrine je to Raoul Pelletier, muž  spojený s podsvetím, bojujúcim proti nastavenému režimu. Výrazným a vítaným prvkom a či hýbateľom deja je aj vďaka svojej inteligencii a ľudskosti, s akou sa stavia proti zlu, za pokoj a vpred so všetkými spolubojovníkmi . Jedno je isté, príbeh lásky na pozadí nepokojov, ba priam vojnových časov vždy žne lákavé ovocie a zvlášť vtedy, keď je šikovne zosnovaný, prevedený a nenesie v sebe tony mľandravej sentimentálnosti. Ak teda máte po svojom boku niekoho, kto vám dodáva odvahu a zároveň je vašou láskou, je to smrtiaca kombinácia. Pre protivníka, samozrejme. 

Oduševnenosť

Povedzme, že absolútne detailnosti nie sú výsadou tejto knihy. Na jednej strane ide o plus,

pretože okno prevažne obyčajným oknom ostane, ale... vlastne v tom háčik vôbec netkvie. Tie správne informácie dostaneme, určite netápeme na suchu. Mosse sa tým pádom spolieha na atmosféru, ktorá zo stránok naozaj trčí. Aj vďaka nej mi možno pri čítaní Citadely na rozum

zišiel román Sám vojak v poli, ktorý si pamätníci pamätajú aj zo sfilmovanej podoby. Ich spoločnou črtou, aj keď sú to v podstate dve neporovnateľné knižné diela, je podrývačská úloha ústredných postáv. Mossová nevytvorila nadhrdinku, čo je dôležitá stránka. Práve z rôznorodosti a mnohostrannosti postáv čerpá ten atmosferický základ, ale aj ťah knihy. Koniec-koncov, tá stojí na celkom jednoduchom základe. Boj, odboj s vidinou kódexu a zainteresovanie jednotlivcov do tohto (od)boja. Nakoniec z toho vzišiel hádam najlepší Mossovej počin. Aj pre jeho citlivé prevedenie, naliehavosť a oduševnenosť s akou na nás nevtieravo dolieha, pre pútavú obraznosť - nie doslovnosť - a pre cit, ktorý nebúcha o stošesť na srdce. Čo som ale chcela povedať... vojna je tu zobrazená v podobe partizánskych bojov, taktických úderov, stratégii, v podobe, keď sa proti rozumu stavia propaganda. A to intrigánstvo! Jedna radosť. No a naostatok treba byť  nepretržite v strehu s otázkou v očiach "Hádam len Mosse nebude taká krutá??". Sem-tam bola, ale vojna si nevyberá obľúbencov, pre ňu je hostina hostinou.

Suma summárum

Plnokrvný román, fakto-fikica, ktorá poteší nejedného čitateľa a nielen Mosse-nadšencov. Je o závažnosti, čo si treba stále pripomínať, premieľať ju na jazyku a aj o oslave dobrého života, keď sa nám prostredníctvom Sandrinho príbehu zas a znovu pokúša povedať, že na minulosti záleží, aj keď v nej ani ňou nežijeme. Popravde, ľudská stránka tohto románu je taká silná, že som si len minimálne všímala tú nadstránku - mysterióznosť, ktorá keď prišla, bola, ale aj odišla. A hoci má celok dych vyrážajúci počet strán, na konci si vravím - ešte. Chcelo by to ďalšiu dobrodružnosť, odvahu, čo má viac ako prvý plán. Lebo plynie, je bezprostredná, dynamická, komplexná, vážna s presvetľujúcimi momentami, pri ktorých poskočí myseľ a srdce dovedna.  Nuž, Kate vie kedy prestať. 

                                                                                       Lena Donan

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR.

Foto: bux.sk; kinema.sk; thelegraph.co.uk; superiorpics.com

Pocta VM

Jedného samozvaného dňa,

keď beloba objíma samotu stromov,

kráčaš po boku s hnevom a zášťou

a pripíjaš si s nimi na nezdar.

Ďalší.

Mnoho ráz dúfal si, že pomôžu,

presviedčal si seba i... seba.

Toho večera, nezbedne zletí vám

pod nohy láskavá nádej zajtrajška.

Ponúka sa i chveje, ty len nemo

hľadíš, prešľapuješ.

Byť lapený a či sa pohnúť vpred?

Byť šťastný, alebo sa obzerať za šťastnými –

závistlivo?

A tak sa vydávaš na cestu.

Neistú i vábnu. 

                                                                                          Lena Donan

A.k.a_démonic

V nasledujúcich riadkoch som zhrnula moje prvé pocity, staré dojmy, krvotvorné obrazy... z príchodu na pôdu, ktorá si nárokuje na prívlastok akademická, tak nech znejú! 

Letmé kroky na studenom podklade,

mravenisko hláv učených,

nasvietení neónkami dávnoveku,

nevidieť tváre zmučených.

 *

Krajná známosť dusí kroky,

podniká odvetu nevšímavosti,

nezištnej lásky nemých,

aby prišli poznania broky.

* 

Stále cloním pohľad iným,

márnim siete ich výhľadu,

núkam svoje obrazy všednosti,

počítam lupene,  za zradu.

 *

Otrávené pohľady tajným smerom?

Nestačí ulita na dva zámky

a ani rovnakým dielom nie,

čo i neistota úsmevom je...

* 

Nepatričnosť uzdou je

pre klus neznámou pláňou,

cez prekážky zunuje,

galop v nenávratne – stráňou.

*

Prirodzenosť nemá gombík,

nezapnem ju neistotou -

výstupom dneška.

Nuž,

jarmo pozná svoj pomník. 

Foto: reloveplanet.com

PROMO pozvánka_Kniha bolesti

Artis Omnis, 2013, 304 s.

Vážení a milí, 

ako som už naznačovala na fb-stránke blogu, unikátny česko-slovenský projekt kultových autorov z oboch brehov Moravy, ktorí skúmajú a odhaľujú bolesť zadierajúcu sa nielen do špiku kostí, ale aj do najtenších nervových vlákien, bude uvedený do života - KEDY?

v sobotu 14.9. o 14.00 - vo Fantasy Salone na bratislavskom IstroCone. 

Do pochmúrnej kobky plnej bolesti prispeli: Jiří W. Procházka, Martin Moudrý, Hanina Veselá, Dušan D. Fabian, Milan Petrák, Mark E. Pocha, Daniel Tučka, Marja Holecyová, Janko Iša, František Jirka, Anna Šochová a Mark E. Pocha, ktorý knihu aj zostavil. Teda sa je na čo tešiť. 

Po krste bude nasledovať autogramiáda autorov v stánku Brlohu.

Tu je pozvánka: 

No a koho zaujíma vizuál, knižný trailer si môže pozrieť TU.

FOTO: Artis Omnis
TEXT: Artis Omnis + ja

Brendon Wood a iný život (3.)

Vždy keď príde čas na tajomstvo, objavujú sa nové cesty, výzvy a rozhodnutia. Čo urobí Brendon? 

             "Čo to robíš?“

Opýtal sa s trochu udiveným pohľadom.

            „No... to je na dlhšie rozprávanie, takže sa vráť a ja za chvíľku prídem.“

Naveľa ho vypoklonkovala, ale nevzpieral sa, a s dvíhajúcou sa oponou zvedavosti odišiel. Samozrejme, otázok mal habadej, no ak už má byť prekvapený alebo čokoľvek iné, tak nech poriadne. Ani sa nestihol zahniezdiť na gauči, keď sa v dverách zjavila Cyntia a v rukách držala celkom maličkú škatuľku. Sadla si na taburetku oproti nemu, aby napokon spravila tú najťažšiu vec vo svojom živote.

            „Nenapínaj.“

Dožadoval sa spustenia príbehu synátor, nevediac o búrke pocitov vo vnútri svojej matky. Sama nevedela, ako presne by mala začať, aby povedala všetko tak, ako má. Samotnému vykresleniu udalostí predchádzal zahmlený pohľad do diaľky. Bola v inej miestnosti, v inom čase.

            „Začalo sa to pred štrnástimi rokmi. Neuveriteľne krásny večer bol vtedy a ja som sedela na svojom obľúbenom mieste. Na zadnej verande, v starom húpacom kresle a rozmýšľala, ó áno, doteraz si to pamätám celkom presne, o tom, aký osamelý život vediem. Že si nechávam uchodiť život, len sa naň dívajúc a žasnúc ako rýchlo mizne v nenávratne.  Oči som mala zavreté, ale keby som ich nemala, určite by ma oslepilo žiarivé svetlo. Prišlo znenazdajky a hoci som sa mala báť, po strachu nebolo ani slychu. Z toho krásneho svetla sa pomaly vynoril vysoký muž s nezbednou zlatistou briadkou, kde-tu už popretkávanou šedivými pramienkami, oblečený v dosť nezvyčajnom rúchu. Najskôr ma tá brada pomýlila, ale keď podišiel bližšie, videla som mladosť, ale aj starosti v jeho čiernych očiach. To ale nebolo všetko, nad ľavým obočím sa mu skvelo znamienko v tvare hviezdy. Žiara predstavovala krásne zrkadlo, všetko v ňom bolo jasné.“

Brendon si mimovoľne siahol nad obočie.

            „Zatvorila som oči, znovu ich otvorila, ale ten podivný muž tam stále stál. Pomyslela som si, že azda sním, veď akože ináč. Potom prehovoril hlbokým hlasom.“

Fíha, napadlo Brendonovi, to je ako z nejakého filmu. A keďže musel hneď a zaraz vedieť, čo bolo ďalej, bez rozmyslu skríkol.

            „A povedal niečo?“

Pokriky nikdy veľmi nepovzbudzovali ducha a na dôvažok pretrhávali niť myšlienok, žena stuhla a uprela pohľad na syna. 

            „Necháš ma, prosím, hovoriť?“

Znelo to celkom napajedene, ale hlavne nervózne. Od tej chvíle ostal sedieť ticho, skoro ako keby ho prikovali reťazami boha Héfaista.

            „Spýtal sa ma, či chcem dieťa,“

Pri tej predstave sa usmiala a pokrútila neveriaco hlavou, ani čo by to zažívala opäť.  

       „...čo bolo viac ako divné. No kto by ti v týchto dňoch dával také otázky? Dokonca spôsobom, akoby mal jedno v zálohe, pre každý prípad. A hoci som ho nepoznala, odpovedala som, že dieťa si prajem z celého srdca. Samozrejme, nemohla som sa ho nespýtať, prečo ho práve takéto niečo zaujíma. Ignoroval ma a na dôvažok vyzeralo to, že odchádza. Jeho kroky viedli k miestu, odkiaľ prišiel. Do žiary. Už som si myslela, že osamiem a budem si hlavu lámať nad tým, či to mal byť vtip, skrytá kamera, alebo jednoducho sa len zobudím a celému výstupu sa budem smiať. 

Ale neostalo pri tom, zaraz vyšiel z tmy a v rukách držal naozaj nezvyčajný prútený košík, kde-tu poprepletaný nejakou popínavou rastlinou. Podišiel ku mne a položil mi tento košík do lona, keď tu zrazu všetky kvety začali prýštiť nezmazateľnou energiou a nadpozemským jasom. Neviem prečo, ale práve to ho potešilo, hádam čakal len na to, kedy sa kvietky rozsvietia."

Pokrútila hlavou. Znovu všetko zažívala.

"...nebudem sa tváriť, nechápala som a ani teraz si nie som istá, či som si to nedomýšľala. Žiara energie ma prestala oslepovať a vtedy som to zbadala. Teba. Nádherné, malinké batoľa, spinkajúce ako keby sa bolo nič nedialo. Keď som začala jasne uvažovať, vypytovala som sa kto je, čo sa deje a odkiaľ vlastne prišiel. Mal pripravené odpovede na všetky moje otázky. Ale teraz sa mi to zdá veľmi málo. Dokopy vlastne nič neviem. Tak sa zdá, že som predsa len neuvažovala úplne jasne.“

Chvíľku zmĺkla, vychutnávala vtedajší pocit a Brendona si nevšímala. Ten ostal zdrevenený, s otvorenými ústami, nevediac, či mu len nerozpráva nejakú koninu. Veď doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že by oplýval čo i len zrnkom inakšej energie, ako obyčajní ľudia. Ak vôbec niečo znamenalo to, kto ho doniesol a ako. Lebo rozhodne to nebol prirodzený, alebo aspoň zaužívaný, spôsob ako dôjsť k bábätku.

            ´Do pekla!´

Až teraz mu došlo, o čom mu rozpráva a čo to pre neho znamená.

           ´Ja nie som jej syn! Cyntia Woodová nie je moja matka a ja nie som Brendon Wood´

Nevydržal ďalej sedieť, postavil sa a chcel odísť. Jediné, čo ho odradilo od úteku pred novovzniknutým problémom bol pohľad, ktorý na neho mama hodila. Len tak tak mu stihla zachytiť ruku, keď okolo nej prechádzal.

             „Ja viem, že je to šok a že prichádza v nevhodnú dobu a hlavne, neskoro, ale vedz, že keby to záležalo len odo mňa, už dávno by si to vedel. Nie je to len výhovorka, ver mi!"

Takmer sa jej zlomil hlas. Takto to predsa nechcela povedať, v hlave to znelo inak...

             "Keď mi ťa dával do rúk, zakázal o tvojom pôvode hovoriť, kým nenastane čas. Celé mi to pripadalo nezmyselné, ale v rukách som držala dieťa a... Všetko sa mi zdalo nepodstatné. Bol si tu ty a ja. Možno sa ti to teraz zdá naivné a hlúpe, aj to viem, ale pochop ma. Celé moje žitie bolo ničové nič, ty si sa stal zmyslom jeho pokračovania."

Zabudol na všetko, na balíček, na mamu. Vytrhol si svoju ruku z jej zovretia a utekal. Mohol ísť len na jedno miesto. Za jediným človekom. A celou cestou mu v hlave znelo: ´nie som jej syn, nie som ničí...´ 

 ******

koniec 3. časti

Lena Donan

Foto: hazelmitchell.blogspot.com