„Nehovorím, že netúžim po bohatstve ani po sláve. Jedno aj druhé mám na program, a raz sa to pokúsim získať, ale ak sa mi to podarí, chcem ešte vždy mať svoje ja.“
Rozsahom útla, 94-stranová, novela je príbehom o mladej, a dnes už kultovej, žene Holly Golightlyovej aj s jej nepomenovaným hrdzavým kocúrom. O živote hrdinky sa dozvedáme prostredníctvom retrospektívneho rozprávania narátora. Ten s ľahkosťou a so svojskými tendenciami rozpovedá, kedy a za akých okolností stretol nie veľkú puritánku, milovníčku mužov a bohémku v jednom.
Anotácia: Sú ich tisíce. Naivných, obyčajných, dobre vyzerajúcich mladých žien, ktoré si myslia, že sa zbavia priemernosti, každodennej tvrdej driny a budú žiť ako hviezda prvej veľkosti. Žiť americký sen podľa obrázkových časopisov, dnes aj podľa televíznej reklamy. Veď to vyzerá tak jednoducho - dostať sa na vrchol. Treba prekonať len pár prekážok, trochu sa pokoriť, trochu klamať, občas robiť niečo nie celkom fér, ale potom príde nádherný život celkom podľa predlohy z časopisu. Všetko ide ľahko, ľahúčko a už už sa sen naplní. Truman Capote zachytáva vo svojej novele Raňajky u Tiffanyho jeden taký pokus mladej dievčiny Holly a jej spolubývajúcej. Román vyšiel roku 1958 a hoci ešte nezachytil nástup televízie, aj tak naplno vystihol "život podľa reklamy"...
Už len poznávacie znamenie na jej schránke „na cestách“ hovorí o inakosti osoby. Aj vďaka nej sme sa od začiatku do konca nedozvedeli pravé meno rozprávača, ktorého pomenovala jednoducho, ale s určitým zámerom „Fred“. Je až rafinované, ako sa postupným odkrývaním príbehu práve z neho vykľulo to najlepšie, čo sa jej kedy prihodilo a že práve v ňom sa dá identifikovať aj samotný spisovateľ. Poznávacím znamením Holiday boli familiárnosť, s akou každého pomenúvala „dušička“, elegancia, irónia a svojské vyjadrovanie samej seba. Rada rozprávala – niekedy scestne, ale čo sa niekedy javí ako pseudozmýšľanie v celistvosti obrazu vynikne úplne inak, zmysluplne a konštruktívne. Neznášanlivosť stereotypov demonštruje slovami:
„každý, kto si privyká, je už mŕtvola.“
Kto nezapadal do rámca úspešnosti a prestíže toho statočne ignorovala. Takéto správanie sa navonok môže zdať ako chladnokrvná cieľavedomosť, absolútna egocentrickosť a vypočítavosť. Veľmi rýchlo však zistíme, že sa správala tak isto a predsa odlišne od iných ľudí. Je to nespochybniteľné, mala svoje méty a tie tvrdohlavo nasledovala.
V jednu neobyčajnú noc zoberie na vedomie aj rozprávača, ktorý príbeh síce rozpráva, ale doteraz stál akosi v úzadí, následne ho pomenuje po svojom bratovi, symbole domova a istoty. K jej osobe sa týmto spôsobom dostáva nielen on, Fred, ale aj čitateľ. Od tohto momentu už môžeme vnímať aj myšlienky, nielen pozorovať jej konanie. Hoci nesúrodá dvojica mala zvláštny vzťah, snažil sa byť jej stále nablízku, pomáhať jej, aj keď to očividne potreboval viac. Azda preto, že predstavoval typ introverta, ktorý ale občas túži byť súčasťou nevšedného a navonok nablýskaného života. Aj vďaka tomuto životu jej skrížili životnú cestu aj iné, rôznorodé, postavy. Medzi inými večné decko – milionár, ktorého si nechcela vziať a aj mafián, ktorého za peniaze navštevovala vo väzení, čo sa neskôr obrátilo proti nej. Aj tu sa naplno prejavuje stará pravda, že v najhorších časoch napokon vždy zistíte, kto stojí bokom pri vás a kto oproti.
Raňajky u Tiffanyho sú pre Holly, a môžu sa stať aj naším, symbolom. Uznania a či viac bohatstva, ale hlavne hlbokého prežívania osobnej a spoločenskej slobody, bez zvezovania.
„Nehovorím, že netúžim po bohatstve ani po sláve. Jedno aj druhé mám na program, a raz sa to pokúsim získať, ale ak sa mi to podarí, chcem ešte vždy mať svoje ja.“
Aj preto má kocúra, ktorého nepomenovala, pretože v hĺbke jej osobnosti bola zakorenená úcta k slobode iných. Autor nevtieravo predostiera prípad straty blízkej osoby, ktorá nemusí bezpodmienečne značiť zmenu k horšiemu, keď sa naštrbia pomýlené hodnoty, ale dobrá podstata ostane. A aj keď nepriamo, ale zato precízne, nabáda k tomu, aby sme v oblasti lásky boli k sebe čestní. Aby sme vyjadrili samých seba bez obáv.
„...vlámala by som sa do hrobky, ukradla by som mŕtvemu mince z očí, keby som bola presvedčená, že z toho budem mať radosť – ale čestný voči sebe. Byť hocičím, len nie zbabelcom, pokrytcom, gaunerom v oblasti citov, filckou...“
Nezriedka sa kategoricky vyjadruje na určité kľúčové spoločenské problémy ako sú predsudky:
„súdiť ľudí treba podľa toho, akí sú k nám, nie podľa toho, čo rozprávajú iní.“
Autorov spôsob vyjadrovania môžeme jednoznačne označiť za výrazné plus.
„Rozhovory, ktoré nadviazala, boli ani čerstvé drevo, dymili, ale horieť nehoreli.“
Nie je zbytočne vyumelkovaný, ale predsa iný a pre všetky vekové kategórie spolu s námetom, zaujíma popredné miesto. Aj vďaka nemu sa nám bizarnosť niektorých situácií nezdá až taká zjavná. Jednotlivé opisy postáv vytrhávajú z momentálnej všednosti a sú vskutku brilantné:
„V tele nemal ani stopy po kostiach, jeho tvár, nula vyplnená peknými drobnými črtami, bola nedotknutá, panenská: akoby sa narodil a potom len rozpínal, pričom pokožka ostávala hladká ako nafúknutý balón...“
V próze často vidno dialógy, ktoré nie sú prvoplánovými, aj keď sa na prvý pohľad môžu zdať a majú čo dočinenia s precíznym spôsobom prezentácie. Capote nezriedka využíva významové paradoxy a skutočnosť opisuje unikátnym spôsobom:
„...vtisla ma do obchodu, kde sa mi zrazu zdalo, že sú samé oči, akoby sme už aj boli podozriví.“
Čitateľ môže cítiť všetko z bezprostrednej blízkosti, pretože je cítiť skúsenosť.
V prípade Raňajok u Tiffanyho ani nemožno postrehnúť, že príbeh sa odohrával tak dávno. Stále dýcha novotou a sviežosťou, ktorá je toľkým autorom cudzia. Je to starý a pritom inovatívny príbeh, ktorý len tak ľahko nedoznie vmysli s poslednou prečítanou stranou.
Foto: http://charmschoolgazette.files.wordpress.com/2010/06/breakfastcover
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára