Na motívy_Ako sa zelenokabátnici prehnali krajinou

Ťažko je zabudnúť na časy, keď sme ešte neboli ani plánovaní, hlavne keď je tu stále niekto, kto dokáže zapadnuté oprašovať. Preto som sa rozhodla dať dohromady kúsok zo skladačky... Vďaka starej mame, ktorá rada spomína. 

*****

Neubehli veky, hoci naša pamäť už začína zlyhávať a poslední svedkovia umierať, odkedy sa naším územím prehnalo stádo zelených nactiutŕhačov, drancov a rozvracačov rodín. Mysleli si, dokonca boli presvedčení o tom, že ich krv je modrejšia, že ich vzhľad vyvolenejší a že ich miesto na tomto svete o to zaslúženejšie. Boli ako zhovädilé mravce, čo za sebou nechali len prázdne, spustošené pole. Svedčí o tom aj historka mojej starej mamy, akých je v podstate tisíce v rôznych variáciách. Bola vtedy sotva 12-ročné dievčatko, najstaršie zo šiestich súrodencov, keď sa takáto pohroma dovalila aj na územie, kde bývala so svojimi statočnými rodičmi. Už dlho dopredu vedeli, že sa blížia, len nevedeli, kedy presne prídu. Zvesti o nich sa šírili rýchlejšie ako morová epidémia a v podstate stáli na rovnakom základe. Nechali za sebou len hlad a biedu. Na rad prišla aj usadlosť starej mamy a čuduj sa svete, vôbec na to neboli pripravení. Kto by mohol byť? Otec starkej bol v tom čase v meste a doma ostala mamička so šiestimi deťmi. Nebolo kedy poslať deťúrence do hôr, tie sa nič netušiace radostne hrali na poli za domom, starká práve neďaleko pásla husi. Vtedy zočili cudzincov, ako neohrozene kráčajú po ich pozemku, rovno k dverám domu. Zbehli všetky k mame, aby s otázkou v očiach sledovali pávy, ktorým patril celý svet. „Was haben Sie, Frau?“ zrúkol arogantne. Nemčina bola pre mamu očividne španielska dedina a nechápavo pozerala. Snažila sa však vyzerať čo najúslužnejšie, aby nevyvolala nevôľu u nevítaných návštevníkov, pritískajúc si deti k sebe. „Was haben Sie, wir haben Hunger?“ zopakoval, ale márne. Nevedomky mykala plecami. Očividne zdvorilý Nemčúr nemal viac chuť na jednanie v rukavičkách. So svojou tlupou sa vrútili dovnútra a prelašovali každý možný kút. Vzali všetko. Aj husi, aj maslo, aj čerstvo napečený chlieb. Na pokoji nechali len to, o čom nevedeli. Našťastie. Čo bolo nečakané, ale nijako to nenapravilo škody, vojaci strčili deťúrencom do rúk nemecké cukríky a pri odchode zasalutovali. Už ich viac v tom kraji nevideli. 

Foto: cas.sk