Volil celkom neutrálny tón, ale začervenanie líc
v jej prípade napovedalo, že niečo nebude s kostolným poriadkom, aj
keď odpoveď sa líšila.
„Nie, zlato, prečo si to myslíš?“
Jej
napätý úsmev skrýval v sebe rozpaky, aj tak sa stále snažila, aby vyzerala
vyrovnane a vskutku ako žena, ktorú nič netrápi.
„Vlastne
nič, len sa mi zdá, že si akási veselá, čo vlastne ani nemusí byť na škodu,
že?“
Prestával
sa tým zaoberať, keby sa naozaj niečo dialo, isto by mu to povedala. Možno mala
len obyčajný problém a nezdal sa jej natoľko dôležitý. Dospelí, kto sa
v nich má vyznať?
„Závidíš,
synáčik? Aj ty chceš kúsok mojej povznesenej nálady? Vieš, že závisť nepatrí
medzi cnosti.“
Spokojná
s celkom vierohodným vykorčuľovaním sa dostávala do obvyklých koľají
svojho správania. Ramenom ho štuchla do vysokého, adolescentného tela. Mykol
plecami na znak, že mu je úplne jedno ako je to s akýmikoľvek cnosťami.
Dochrúmal posledné zvyšky chleba a upaľoval do školy. Tá síce nebola ďaleko,
ale vyučovanie stihol len poriadne s odretými ušami. Už po zvonení, na
svoju smolu, stretol triednu učiteľku. Hodila na neho obligátne prísny pohľad
v rámci autority postu.
„Wood,
ako to, že ešte nie si v triede?“
Prenikavý, všetko objímajúci alt sa rozliehal po
celej chodbe. Ben nemal tušenia,
prečo nakoniec cestu do školy predĺžil o pár okruhov okolo móla. Cítil sa
akýsi nesvoj a aj pohľad mal rozhádzaný. Keďže ešte stále očakávala
odpoveď, vypotil hneď prvú výhovorku, ktorú ukrýval v rukáve
a koniec-koncov, nebola taká nečakaná.
„No,
zaspal som, sa mi vidí.“
Tvárila
sa pohoršene, vyzeralo to, ako keby si to trénovala pred zrkadlom, aby jej
pohľad mal váhu, nemal. Prišlo mu to smiešne, ale nedal to na sebe znať, veď by
tak skazil jej nádejný výstup.
„Nech
sa to už neopakuje, Wood.“
S posledným
slovom odkráčala do blízkej učebne, kde už žiaci, na rozdiel od neho, poslušne
čakali na hodinu. Pridal do kroku, čakal ho predmet s riaditeľom a k nemu
sa naozaj nechodí neskoro. Trieda sa s každým Brendonovým krokom vzďaľovala,
skoro ako vo sne.
Predsa len sa dopracoval až k nej, ale pred
jej dverami zarazene zastal. Čo ho prekvapilo, bol ten neusporiadaný rehot,
jasot a hurhaj všetkého druhu. Aj keď trieda javila známky „neprítomnosť
učiteľa“, predsa len nesmelo otvoril dvere s predpokladom, že sa môže
mýliť. Jednako, dnes ho šťastie neopúšťalo, naozaj chýbal. Rýchlo zamieril
k cieľovej stanici, rozumej pre neho určenému miestu a aj osobe. Zdá
sa, že tá mala na jazyku nejaké výčitky, pretože sa viac menej mračila. Milá Carrie Garnerová. Sem tam ich ľudia
nazývali aj nerozlučnou dvojkou. Niet divu, takmer vždy ste ich mohli vidieť
spolu a nebol to len očný klam. Poznali sa už od štyroch rokov a ak
sa nič nestane, potiahnu to aj ďalej. Carrie mala mahagónovo čierne vlasy,
lesklé akoby práve prišla od kaderníka a s každým prípadným otočením
hlavy za ňou poputovali ako vejár poddaných. Na Bena sa pozerala cez azúrovo modré, ale
hlavne, väčšinu času, ironické očiská a nikdy nezaprela ani svoj prostopášny
jazyk, ostrý ako práve nabrúsená čepieľka, pehami posiaty malý nosík a keď
sa usmiala, aj pekný úsmev s milou jamkou na pravom líci. Často
ohurovala, toho, kto ju nepoznal, svojím
bystrím umom a vynachádzavosťou a nikdy nikto nepochyboval
o tom, že v súťaži s mulicou o najtvrdohlavejšiu stvoru, by
bezkonkurenčne vyhrala. Taká to bola potvorka. Ani Brendon, sem-tam neušiel jej
hubatým rečiam.
„Brendon, nemali sme sa náhodou dnes ráno stretnúť?
Kde si trčal?“
Klasika, človek si ani nesadne a už je
zaplavený prinajmenšom otázkami, pomyslel si. Akonáhle si sadol, už už sa
chystal odpovedať, prišla však záchrana a Brendonovi sa ušiel iba
zamračený pohľad, ktorý signalizoval „veď ja si počkám“. No čo, horúcejšou témou
ako neskorý príchod Wooda bol jednoznačne neskorý príchod riaditeľa, ledva
lapajúceho po dychu. Ani slovka nemohol preriecť, a tak si museli študenti
počkať ďalších päť minút, nie žeby to pre nich bola nejaká tortúra, nijak
zvlášť sa do učenia nehrnuli. Po hodine, nebola až taká strastiplná, aj keď
metál za ľahkosť by takisto nezinkasovala, nasledoval všeobecne už nie tak
obľúbený predmet. Algebra. Hoci si myslel, že sa pripravoval dostatočne, teraz
už si nebol taký istý a pohľad na usmievajúcu sa Carrie mu na nálade veľmi
nepridal. Každý, kto sa na ňu pozrel, ostal beznádejne nervózny, ak len nemal vypožičané
nervy.
„To sa nikto neučil či čo?“
Začudovane sa opýtala Carrie, ale lesk v jej očiach
našepkal, že len žartuje. Pridobre poznala pomery v ich kolektíve. Nič
neodpovedal, neočakávalo sa to, len sa v duchu zaoberal otázkou, prečo sú
niektorí jedinci múdrejší ako tí druhí. Skoro by človek začal aj závidieť.
Z dlhej chvíle sa porozhliadol po triede a veru, celkom smiešny
pohľad. Všade, kam sa človek pozrel, biela tvár. K vylepšeniu atmosféry
nepridal ani príchod Alexa, syna riaditeľa, a jeho nohsleda Saila.
„Ak
zase povie niečo na tvoju alebo moju adresu, prisahám, nezdržím sa.“
Zašepkal kamarátke do ucha namosúrene. Odkedy si
pamätal, s Alexom nemali dobré vzťahy. Nespomínal si na nič, čím by si ho
proti sebe, tak to mohol byť jedine
prirodzený výber. Tušil v Brendonovi niečo, čo ani on sám nevedel. Carrie,
aj keď zbytočne, preniesla.
„Počuj,
nevšímaj si ho a ani on si nebude všímať teba.“
Hej, očakávajte v lete Mikuláša. Asi taká bola
pravdepodobnosť, že ignorácia zaberie, aj keď sa nijako nechystal upútavať jeho
pozornosť, pretože pre neho predstavovala skôr červené súkno, ako bielu
zástavku. Medzitým si Alex svoje kroky nasmeroval rovno pred Brendona.
„Och,
Wood, som tak rád, že ťa vidím.“
Zatiaľ sa Brendon nijako nevzrušoval, milé slová
nezapôsobili. Len tak, akoby mimochodom, poznamenal do pléna, žmurknúc na
imaginárnu postavu.
„Pozor
na neho, za dverami má otca.“
Postavy okolo prestali v obvyklej činnosti,
všetko nechali ležať ladom a sústreďovali sa na ústrednú dvojicu tušiac,
že aj tentoraz z toho niečo vzíde. Ak nič iné, tak aspoň rozptýlenie pred
písomkou. Benova poznámka u adresáta v mnohom nepochodila, pancierovej
hlave ťažko, pretože ten sa smial ako divý..
„Myslím,
že tu nemáte, čo robiť. Vypadnite.“
Nestihol dopovedať a už po druhýkrát
v ten istý deň zabránil vyučujúci novovznikajúcim rozbrojom. Menej či viac
závažným, ale prekazil.
Alexovi neveľmi pekne stuhol úsmev, len čo si ho
pán McPharren, algebru milujúci
učiteľ, šípiaci neplechu, slovne nepodal.
„Prepáčte,
pán učiteľ, nevedel som, že už je hodina.“
Očividne sa pozviechal. Ešte raz sa pozrel
nenávistným pohľadom na Brendona a už ho pomaly nebolo. Niekto by si aj
pomyslel, že už je v tej najväčšej temnote ponorený po samý okraj.
„Ešte raz sa vám to stane, Alex, tak si dám reč
s riaditeľom.“
Márna snaha, proti synáčikovi hlavy školy by sa
neodvážil nič podniknúť ani tento učiteľ a všetci to vedeli. Burič so
svojím úlisným spoločníkom vyšli z triedy ako nejakí šampióni a vôbec
nie ako práve pokarhaní. Raz darmo, chochmes nerastie na stromoch.
„Pff, ja už by som dostal preplesk a poza uši
zároveň.“
Zamrmlal Ben tak ticho, ako sa len dalo, ale ušiam Carrie
to neušlo.
„Vidím,
že na tejto škole stále nie je všetko tak, ako má byť.“
Ostatok dňa si nechceli týmto incidentom kaziť, ale
nepodarilo sa im to úplne. Odzrkadlilo sa to aj na tom, že Carrie, čo sa inak
nestáva, zabudla vymáhať od Bena vysvetlenie, prečo ju nečakal na obvyklom
mieste. Po vyučovaní sa rozdelili na križovatke, dievča sa vybralo doprava
a chlapec kolmo, smerom na západ. Domov prišiel stále v dosť
podráždenom duchu, čo opäť kontrovalo usmiatosti jeho matky. Nejako mu nešlo z úst
pustiť nič krajšie ako:
„Nemám
náladu na žarty.“
Len otvorila ústa a pozerala, ako pokračuje
hrmotne do svojej izby. Keď sa spamätala, zakričala na neho.
„Obed
nechceš?“
Za nanajvýš milé slová by si žiaden nezaslúžil, ale
starostlivej mame to nedalo. Odpoveď neprišla. Zanedlho, hneď potom, čo si
neblahú energiu vybil na počítači, zašiel dole do kuchyne, akoby sa
nechumelilo.
„Jedlo
už je dávno studené, smola.“
Ozvalo sa spoza dverí obývačky. Nevidel v tom
nijaký problém, teda, čo sa týkalo jedla, veď majú mikrovlnku. Pokiaľ už išlo
o mamu, to bolo iné. Z jej hlasu zaznieval srd. Hádam len nepokazil
jej dnešnú skvelú náladu? Mierne sa čudoval, domýšľal si, že jej vydrží celý
deň. Okey, niekedy aj úžasnú náladu dokáže skaliť obyčajná drobnôstka.
„Čo
to malo znamenať?“
Zamyslený Brendon ju nepočul prísť, a tak sa
naľakal, tou to ani nepohlo. Keď už bol pripravený na odpoveď, trošku previnilo
mykol plecami.
„Prosto
mám zlý deň, to je všetko. Prepáč.“
Zobrala na vedomie a skleslo prehovorila.
„Zohraj
si ten obed a potom by som ti rada niečo povedala.“
Ani Benovým ušiam tieto slová nezneli veľmi
optimisticky. Nevedel, či sa má báť, alebo spokojne vychutnávať jedlo.
V bruchu mu už poriadne vyhrávali všetky muzikantské skupiny, aké len
existovali. Dokonca občas počul tóny regee. Už viac nečakal, nabral si čo
najviac zemiakov a jeden veľký rezník, schoval ich na dve minútky do
mikrovlnky a šup ho, chniapal do útrob bez ladu a skladu.
„Ešte
dám do seba kvapku vody a mám toho až po krk.“
Nálada sa stala hravejšou, až mu skoro vyšumelo
z hlavy, že jeho mama mala niečo na rozume, čo by mu chcela povedať.
„Mami,
čo si to chcela? Už som samé ucho.“
Lež slová sa ozvali do prázdnej miestnosti až
splynuli s tichom. Pozrel sa do obývačky, predsiene, ale nenašiel ju.
O chvíľku započul nejaký šramot z pivnice a rýchlo tam bežal
omrknúť situáciu, o čo ide. S jeho kondičkou to nebolo ktovieako
slávne, len čo dobehol na miesto určenia lapal po dychu. Tentoraz ostal
prekvapený on. Pani Woodová sa tam v pokoji prehrabávala v starých
škatuliach, poličkách, v ktorých sa uhniezdil, spolu s inak prevažne
starými vecami, aj prach a možno aj nejaký kamarátsky hmyz. Ani jednu
z vecí nepoznal, vlastne si až teraz uvedomil, že v pivnici jakživ
nebol, ak si dobre pamätal.
„Čo
to robíš?“
*****
Koniec druhej časti
Foto: hazelmitchell.blogspot.com
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára