Pohľad na (R)_Ruthanne Reid: The Sundered

Žiť na svete, kde aj voda je nepriateľská a naostatok i smrtiaca, je skľučujúca. Napriek tomu sa po nej ľudia plaviť musia, aspoň tí, ktorí hľadajú Nádej. Pre život a prežitie. Harry Iskinder a jeho

Cestovatelia sú jednými z nich. A možno jediní. Či nie?

Nezáleží na tom, či ste prekročili prah dospelosti, alebo sa ocitáte na pokraji mŕtvosti. Ani Harry nemal na výber, lebo on sám bol výber. Mladík, ktorý si musí budovať rešpekt pred celou bandou Cestovateľov a popri tom zistiť, či je schopný chytiť Oddelených - „the Sundered Ones“ – aby mu slúžili. Iskinder je predurčený veriť a stále hľadať Nádej, „Hope of Humanity“, niečo neurčité a mnohými spochybňované. Niektorí sa mu pre to vysmievajú, niektorí len krútia hlavami, ale on sám má mapu a má aj vieru, že nehostinnosť prostredia, ošarpanosť miest a umierajúca zem sa ešte dajú zachrániť. Nepočítal s tým, že cesta sa nečakane skomplikuje a že okrem nádeje musí objaviť aj seba a to, čo nie je také samozrejmé.

  *****

Harry Iskinder knows the rules. 
Don't touch the water, or it will pull you under. Conserve food, because there's no arable land. Use Sundered slaves gently, or they die too quickly to be worthwhile. 
With extinction on the horizon and a world lost to deadly flood, Harry searches for a cure: the Hope of Humanity, the mysterious artifact that gave humans control over the Sundered centuries ago. According to legend, the Hope can fix the planet. 

******

Harry je nielen mladý, ale aj trošku iný. Má svedomie, ktorým „plytvá“ na Oddelených, rasu pobývajúcu na zemi povedľa nás. Tým sa však vymyká rádu, ktorý panuje, lebo mať voči nim súcit a brať Oddelených ako seberovných je do neba volajúca hlúposť, znižujúca už tak nízky rešpekt ľudí voči vodcovi Cestovateľov. Lenže on vo všetkých bytostiach, nech už vyzerajú akokoľvek, vidí kúsok seba, ľudskosti a právo na dobré zaobchádzanie, nie zneužívanie. Preto je postava veliteľa sympatická. To, že je príbeh hovorený práve z jeho pohľadu bolo viac-menej nevyhnutné. Aj keď je pravda, že najskôr môže čiastočne chýbať tá pridaná hodnota, ako sú zničujúce opisy nielen bezprostredného prostredia, ale aj celého sveta a aj to, čo môže vypovedať len vševediaci rozprávač. Čo Harryho prípad rozhodne nebol. Zažívali sme jeho perepúť, jeho pochybnosti, jeho zúfalú snahu nadobudnúť a uplatniť sebavedomie voči svojim podriadeným. Lenže to sa mu nepodarilo na sto percent ani vtedy, keď do hry vstúpil jeho podmanený Aakesh - „He is dangerous, crazy, clever,“ Oddelený toho najvyššieho stupňa. Napriek tomu sa príbeh nielen oživil, ale aj získal zaujímavú a tajomnú postavu. Aakesh je vskutku len jeden.

„Fifth-tier´s strong and lifts big blocks,

 not too bright but strong as ox.

Fourth-tier´s fine with clever fingers,

painting, sculptures, make good singers.

Third-tier´s quiet, good for play,

safe for children every day.

Second-tier´s wild, feral, free,

 eats everyone, but works for me.

Claim the rest with little work,

but they die soon, so best not shirk.“

Reidová vo svojom debute vytvorila príbeh konzistentný, aj keď vcelku jednoduchý. Čo vlastne nie je na škodu. Po prečítaní si vlastne hovorím, že ak by ho poňala iným spôsobom, určite by mu to skôr uškodilo, ako pomohlo. Harry sa vyvíja, zľudšťuje a búra svoje múry, Aakesh sa zase snaží nájsť „dieru“ v príkaze, aby ho mohol obrátiť voči svojmu pánovi. Nemiestne, ale miestami rozhodne vtipné, okúzľujúce a účelové. Takto sa z nich postupne stala dvojka, aká prerástla rozmery akéhokoľvek konvenčného vzťahu, čo je vždy háčik. V podmienenej spoločnosti určite.  Neskôr nastane chvíľa, keď Iskinderovi dôjde zmysel jeho cesty. Stojí pred rozhodnutím, aké si jeho spolucestovatelia nevedia ani predstaviť. Nechá vyhynúť jednu rasu, aby zabil aj druhú, alebo...? O to viac je paradoxné to, že v Reidovej svete boli ľudia vlastne závislí od Oddelených a panuje medzi nimi len akási vynútená symbióza... O to je ale zaujímavejšie sledovať ďalší vývoj a konečný výsledok, ktorý rozhodne zarezonuje.  

Z tohto celého mi vzišla aj iná vec. A to znovu-uvedomenie si toho, že ľudia sú arogantní, márnomyseľní a že vôbec nie sú požehnaním pre svet. Pre žiadny. Práve tento obraz mi utkvel asi najviac. Individualizmus, ktorý požiera celok. Nečlovečenstvo ľudí, ktorí sa oháňajú právom na všetko a svoju nemohúcnosť pretavujú do pretvárania na svoj škodný obraz. Toto pochopil Harry, zakúsil zradu vlastných, zažil svet, kde nie je jedno, dve, ale viac stránok, viacero podôb života. Aj dobrého života. Nepodmieneného niečím a ničím.

„Fate is not simple, Harry. It involves both choice and direction. It is, in fact, largely self-created.“

Ako celok je to vlastne osviežujúca zmes dobrej a zlej stránky sveta, kde sa naozaj nachádzajú aj tí, ktorí sa v kritických chvíľach objavia vždy. Najhoršie na tom je, že ich príbeh znie až príliš vizionársky a práve sa deje. Či vyústi tak, ako v The Sundered je však stále v našich rukách. Ak však neprekonáme ten múr, ktorý neradi búrame, lebo je pohodlný, dobrota je v nedohľadne. Ale nie sme na to samy... Či áno? 

Foto: goodreads.com