RC_Jennifer Clement: Modlitby za unesené_Ak budeš škaredá, ostaneš doma alebo nikdy sa nevracaj

Ikar v nejednom prípade siaha po neopozeraných príbehoch, zavetria ich ako žralok zacíti krv v oceáne kníh. Tento raz ich zaujala prvotina vyštudovanej literátky Jennifer Clement, ktorá sa zamerala na nehostinné sociálne pomery

malého štátu Guervera v Mexiku. 

****

Počet strán: 240

Rok vydania: 4/2014

Žáner: spoločenský román

Je jasné, že životné nepohodlie má hlbšiu studnicu nápadov, akoby malo ísť všetko dobre.  Vzruchy a hlavne problém nás dokonca definujú. Akým spôsobom ich prekonáme, takým spôsobom sa na nás možno pozerať. Ladydi Garcia, mladé mexické dievča, čelí rozhodne veľkému problému. Životu na vŕšku, ktorý je z jednej strany obklopený marihuanovým poľom a z druhej drogovými kartelmi. Všetko konzervuje horúce podnebie, čo z ľudí robí odšťavovače, supy a „pomoc“ vojensko-policajných zložiek, poprašujúcich makové polia herbicídmi (alias je nám jedno, kde to zhodíme). A sem-tam aj tamojších obyvateľov. Skrátka je to prostredie, ktoré je ideálne pre dospievanie a život ako taký asi tak, ako môže byť život v hlbokej studni so stuchnutou vodou. Málovýchodiskový.

Domov môj milovaný

Ladydi má aspoň svoje kamarátky, matku – kleptomanku modli sa za lyžičku a ostatné obyvateľky, ktoré tvorili komunitu Guervera. Otcov a manželov už dlho nikto nevidel a v horšom prípade ani ich zárobky z Ameriky. Jednoducho, kto raz odišiel, ťažko sa mu vracalo. A keďže bola núdza o mužov, ženy sa ťažko samy bránili nájazdom drogoúnoscov, ktorí radi chodili na zber pekných žien a či dievčat „kus balenej hovädziny“. Jediné, čo mohlo dedinčanky ako-tak zachrániť, bola ich vynaliezavosť. Možno by som ti mala vybiť zuby. Zaznelo nejeden raz z úst matky. V lepšom prípade ich len začiernili. Ženská krása tam veru nemala miesto, rozhodne nepomáhala a koniec koncov bola aj zbytočná. V priestore, kde sa nevyskytovali muži a kde nebola absolútne žiadna perspektíva na iný život. Prečo tam teda

ostávali?

Ženy sa rady viažu na miesto, vydávajú ho za svoje a nerady sa s ním lúčia. Možno aj preto im bolo zaťažko emigrovať, utiecť a infiltrovať sa do pohostinnejšieho prostredia. Acapulca, Ameriky, kdekoľvek. Ale Ladydi sa napriek štatistickej nemožnosti zamestná a prichádza šanca... Všetko vyzerá nádejne, veď sa v nemožnosti objavila možnosť, až kým sa mraky znovu nenazbierajú.

Ono, príbeh je to vcelku jednoduchý, lebo je rozprávaný retrospektívne prostredníctvom kvázi denníkových záznamov mladej Ladydi a v podstate ani nemá dej. Z jej rozprávania zaznieva nielen ona sama, ale akoby cez ňu hovorila jej matka. Vidno, že v jej živote zohrávala kľúčovú úlohu. Citovala ju, aj keď v knihe by ste ťažko hľadali monológy a dialógy detto. Podľa toho, akým spôsobom predostierala pohľad na svet, dávala o sebe tušiť. Rozhodne nedokáže k bezvýhradnej pozornosti doviesť všetkých. Aj pre to, že trhane prechádzala z témy na tému, myšlienkové pochody zachytávala skôr z perspektívy „čo prv príde, to prv melie“ a tak to aj ukladala vetu za vetou. A to som stále pri hlavnej hrdinke. Autorke knihy môžem dané skutočnosti buď zazlievať, alebo sa s nimi zmieriť. V mojom prípade skôr zazlievať, pretože nedokázala vybraným spôsobom rozprávania sprostredkovať to, čo by dokázali priame konflikty. Dialo sa i nedialo. A to je ako vidieť jablko, ale nemôcť sa do neho zahryznúť a naplno vychutnať šťavnatú dužinu.

Ďalším problémom bolo zachytávanie času. Ten sa nedal príliš zachytiť, pretože sa prelínal, čím spôsoboval nejeden raz zmätenosť. Nehovoriac už o pocitovej jednoliatosti či o rovnakom tóne od začiatku do konca.

Priznávam, takýto príbeh, takto prerozprávaný som ešte nečítala. Lenže to je asi tak všetko. Milosrdenstvo nie je očividne obojstranná cesta a nedostatok tohto a iného citu ma vyžmýkal dosucha. A hoci by som citové vydieranie odsúdila presne tak isto, jeho nedostatok je v tomto prípade rovnakým „zločinom“. Nie však takým, aby sa kniha nedala prečítať. Raz určite. 

Info:

Meno: Jennifer Clement 

Narodená v: Mexiko

Vyštudovaná: Anglická literatúra 

                       a antropológia;

                       Francúzska literatúra

Ďakujem krásne BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Knihu si môžete pozrieť a 

zakúpiť TU.

Foto: www.bux.sk, www.jennifer-clement.com, www.vivo.sk

RC_Erik Axl Sund: Havranie dievča (1)_Keď zlo zo stránky kvapká

Ďalší severský závan sa k nám dostal. Ďalšie spisovateľské duo. Po Larsovi

Keplerovi prichádzajú Jeker Eriksson a Håkan Axlander Sundquist alias Erik Axl Sund. A márne by ste sa dovolávali niečoho iného ako kriminálky, trileru alebo psychična, lebo presne to sa vám opäť dostane. Až priehrštím.

******

Kriminálna komisárka Jeanette Kihlbergová už v praxi zažila všeličo, ale keď ju zavolajú k najnovšiemu prípadu, musí pozbierať všetky sily. V kríkoch neďaleko stanice štokholmského metra sa nájde telo malého chlapca. Mumifikované, zohavené, s početnými ranami, telo, ktoré sa bránilo útoku, dokým vládalo, ako keď v ringu bojujú na život a na smrť cvičené psy. Chlapec je pravdepodobne cudzinec „bez minulosti“, ktorý zdanlivo nikomu nechýba, a tak prípad má pre jej nadriadených i prokurátora len nízku prioritu. Jeanette sa nevzdáva, ale stôp je málo a vyšetrovanie sa komplikuje. Hromadia sa však aj problémy v súkromnom živote – manžel je neúspešný umelec a ťarcha financovania rodiny ostáva na nej.
Psychoterapeutka Sofia Zetterlundová vyšetruje dvoch klientov: Samuela Baia, detského vojaka zo Sierry Leone, a Victoriu Bergmanovú, ženu v strednom veku, ktorú v detstve týrali a zneužívali. Dvaja rôzni ľudia s rovnakým problémom – u oboch badať znaky závažnej poruchy osobnosti.
Jeanette a Sofia riešia tú istú otázku: Akému veľkému utrpeniu môže človek vystaviť druhého človeka, skôr než sám prestane byť človekom a stane sa monštrom?
Obe ženy sa zblížia, možno až priveľmi. Dokonca sa jedného dňa vyberú s Jeanettiným synom Johnom do lunaparku a zlo sa opäť priblíži, je celkom blízko...

******

Po mojej poslednej (takmer) romantickej knihe Iba jeden rok (Ikar, 2014) je to maximálny obrat v obsahu. Už aj tým, že náhoda je v Havraňom dievčati považovaná za nebezpečnú, zatiaľ čo Willem z Iba jedného roku bral náhodu za bernú mincu. Nuž, paradoxom sa nevyhneme a o to je potom zaujímavejšie porovnávať (neporovnateľné) v určitých aspektoch.

Havranie dievča začína zhurta tým, že hlavný kriminálny živel si stelie svoj pelech a my pomaly načierame do jeho myslenia. Dlho predlho však ostane jeho myseľ skrytá v akomsi opare, budeme držaní na motúziku a nech sa budeme vzpierať hocijako urputne, tak to ostane ešte ďalších tristo strán. Zato vedúca komisárka, trošku zakomplexovaná Jeanette Kihlbergová, to je hotová otvorená kniha. Celý čas môžeme hltať jej život od alfy po omegu, vytvárať si názor, obraz, čokoľvek je zapotreby, ale živel uniká napriek tomu, že sa sem-tam po kúsku čosi prevalí. V tomto si Sund dáva záležať. Šperkuje a popúšťa vlákenko za vlákenkom, ani o piaď viacej.  Ale čitateľ sa nemôže sťažovať, keďže s Jeanette žije jej stereotypný a celkom nespokojno-mizerný život. S manželom, ktorého najlepším kamarátom je gauč, s večne sklamaným synom, so spolupracovníkmi, ktorí ju pre jej veliteľské sklony prezývajú mužským aliasom a rodičmi, čo sú jej bankou... Vlastne ani nemá život. Okrem práce. No kto by na niečo takéto povedal krivého slova? Vskutku výborný základ pre silnú, atmosférou nabitú zápletku, už len pre to, že mnoho ľudí sa v tom nájde.

Keď ide všetko bokom

Veľmi skoro sa k všetkému pripletie aj psychologička Sofia (aké príhodné meno), ktorá má určitý špecifický problém – má minulosť. Preto je aj kniha príhodne rozdelená na súčasnosť,

kde sa množia mŕtvoly chlapcov akoby ich vyrábali na zákazku a minulosť, čo by nemala byť súčasťou žiadneho života. Pretože je taká ohavná, smutná, biedna a ľudsky-neľudská. Niekto by na to pohodil plecom „stáva sa“. Aj to je ľudská chudoba. No ale je to tu, je to zhmotnené v knihe a v rámci krátkych severských kapitol, to odznie akosi rýchlejšie. Takže, okrem domnelej hlavnej predstaviteľky a jej pridružených „planét“ sa centrum pozornosti presúva k zrade toho najhrubšieho zrna. K zrade na deťoch.

Keď sa práve to uvedomí, malicherne vyznieva otázka genderovej nerovnosti v práci, opilecké sklony, nezodpovednosť v manželskej sfére, finančné problémy... čokoľvek, čo sa na stránkach súbežne nachádza. Ale aj prostredníctvom „toho“ sa ten, kto číta, dostáva do mysle škodnej a už mu taká zničujúca nepripadá. Iba zničená. A nie, nevytvára si k nej žiadne sympatie, len ju dokáže pochopiť a to aj vďaka tomu, ako sa v tom dokázal Sund vyhrať. Je tu dokonca nábeh na vytvorenie empatického človeka z totálneho dreva. K čomu nedokážem byť empatická je spôsob premýšľania niektorých postáv. Ako dokážu žiť v neuspokojivom zväzku/živote/čomkoľvek a nahovárať si, že lepšie príde (samo)? Ech, čudná to realita, či už knižná, alebo tá ozajstná.

Istý čas som mala pocit, že explicitnosťou chce autor ťažiskovo zasiahnuť každého, koho môže. A postupom času mu to nijak zvlášť nezazlievam aj keby to bola pravda, pretože sa mi zdá, že s otvorenosťou sa ďalej dôjde. Treba si naliať čistého a postupovať s tým, čo je k dispozícii a neutekať od toho, neschovávať sa: pred krachujúcim manželstvom, pred zničujúcou túžbou po kariérnom postupe za každú cenu a či pred pedofíliou, lebo vždy je riešenie a východisko. Takže nakoniec spôsob rozprávania krkolomne schvaľujem. S čím už mám väčší problém je neuzavretý koniec. Viem, že je to najnovší trend, ťahať sa od knihy ku knihe a vytvárať 10-dielne opusy, ale... kniha s podobnou tematikou je pre mňa jednorazová záležitosť. Chcela som mať po tom a nemám.  

Rada by som teda chcela upozorniť čitateľa. Je to drapľavá kniha, má drsné spôsoby a môže (a či mala by) spôsobiť nepohodlie. Vytvára dojem, že v každom drieme Dr. Hyde a že každú chvíľu môže vyjsť na povrch. Kvapká na čitateľskú cestu toľko temného, že je zdravšie ju dávkovať postupne. Kniha, kde vzdialenosť niekedy znamená obrovskú blízkosť a naopak. Ale ak si pripravený, túžiš po okrajoch človečej mysle, tak nech sa páči. Havranie dievča je pre teba ako stvorené.

Krásne ďakujem BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Knihu si môžete kúpiť TU. 

Foto: bux.sk, creepypasta.wikia.com

RC_Gayle Formanová: Iba jeden rok (2)_Tour de stroskotaný život?

Po tutovkách Ak zostanem (Ikar, 2010) a Iba jeden deň (Ikar, 2013), ktoré

vydavateľstvo a kníhkupectvá mohli pomaly zaradzovať k bestsellerom, sa autorka znovu prihovára skôr mladším čitateľom alebo aj tým, ktorí ocenia odysseovské „road“ knihy, kde sa veľa cestuje, ale myseľ  hrdinu sa akoby nepohla z miesta.  Či sa znovu vyšvihne čitateľsky, to sa ešte len ukáže, spisovateľsky je to totiž už nemenný prípad. Prichádza Iba jeden rok. 

*******

Keď sa Willem preberie z bezvedomia, netuší, kde je – v Prahe, v Dubrovníku alebo doma v Amsterdame? Francúzsky lekár mu ošetril ranu na hlave, ale Willem utŕžil aj inú, ktorú navonok nevidieť, napriek tomu bolí. Mladý Holanďan je zase sám a naliehavo potrebuje nájsť dievča, peknú Američanku, ktorú pomenoval Lulu, lebo jej pravé meno nepozná. Strávili spolu čarovný deň v Paríži a niečo na tom dni – alebo dievčati – núti Willema položiť si otázku, či im nie je súdené zostať navždy spolu. Opäť sa vydáva na cesty, blúdi od Mexika až po Indiu a dúfa, že to dievča ako zázrakom znovu stretne. Ale keď mesiace plynú a Lulu mu stále uniká, Willem začína pochybovať, či ruka osudu je naozaj taká silná, ako si myslel... A čo na to geniálny dramatik Shakespeare, ktorý mladú dvojicu najprv spojil, potom rozdelil a napokon v rozhodujúcej chvíli opäť zasiahol do ich života? 
Romantické, emotívne pokračovanie románu Iba jeden deň je príbehom voľby a náhody či „nehody“, ale aj šťastia, ktoré môžeme nájsť, keď sa voľba skríži s náhodou.

******

Kto hľadá, ten nájde. Tak sa traduje stará múdrosť, aj keď sa čoraz viac možno stretnúť s modifikovaným tvrdením, ktoré je zároveň opozitom daného, že kto prestane hľadať, ten konečne nájde. (s. 151) Ja si však myslím, že zhrnúť príbeh do tohto rámca by bol holý nezmysel. A tak nejako sa z hrdinu Formanovej knihy stal nielen hľadač neznámej ženy, ktorá sa z akýchsi príčin stala jeho mantrou a cieľom, ale aj synom, čo radšej cestuje hore-dole po svete, akoby sa mal vlastnej matky spýtať, prečo nie je ako iné milujúce matky. A tiež chlap(c)om, ktorý sa radšej spoľahne na „úsudok“ mince, ako na ten svoj...

Kto sa necháva unášať svojím rokom

Predobraz takého „síkera“ nájdeme v osobe Holanďana Willema, sám o sebe prehlasujúci, že je veľmi zbehlý v konverzácii, ale na svoju matku je krátky, akoby hovorili dvoma rozdielnymi jazykmi. Nič to, že som žiadnu poriadnu konverzáciu v jeho podaní nepostrehla. Pre mňa celkovo stelesňuje knižného hrdinu (a aj človeka), akému by som sa najradšej vyhla míľovým oblúkom, aj keď v podstate to s ním neskončilo zle a aj autorka vlastne ako-tak vystihla (naschvál a či náhodou) podstatu dnešnej stratenej generácie, vytrvalej nasledovníčke tej hemingwayovskej. Čo mi prekážalo, bol jeho, a teda príbehový, priebeh - stratený v preklade. Človek, čo sa pachtí za niečím, pričom zabúda, že dnešok nepočká a ani zajtrajšok neostane navždy zajtrajškom. Ťažko sa mi stotožňuje s touto realitou. A ešte ťažšie sa mi hľadá dôvod,

prečo by som si mala zdieľať sympatiu k niekomu, kto si sám nepomôže ani keby mu riešenie spadlo pred nohy. To nie, ešte si ho rád aj odkopne ďalej, nech sa nejako tvorí tá „dynamika“ príbehu. Nejde však o to, že by ma konšternoval výber námetu, ústredného charakteru či prostredia. To vôbec nie. Ja by som si rada prečítala aj o žobrákovi zo 16. storočia, len by to muselo mať viac než sofistikovanú povrchnosť, ktorá sa na mňa usmieva ako mladá deva s krásnymi narúžovanými perami, pričom úsmev odhalí prehnité pahýle. V tomto prípade len vykonštruované (ne)možnosti trúda Willema.

Ako sa spracúva ten, kto počúva

Prvé, čo môže brnknúť do nosa je familiárnosť, ktorej uzda je nekompromisne povolená a či opisy. Prichádzajú preto, aby ozrejmili, kde sa odohrávala prvá časť a hlavne to, o čom bola. Ako nezaujatej strane, ktorá prvý diel akosi preskočila, som bola nemilo prekvapená chaotizmom, doslovným radom nesúvisiacich opisov. Zdali sa mi zbytočné, vágne a klišoidné, niekedy s nánosom moralizátorstva (viď príklad „Dni ako tieto sa ťahali celé roky. Naopak tie, pri ktorých ste túžili, aby trvali čo najdlhšie, uplynuli ako mihnutím oka“...). Až sa mi všetko zlialo do akéhosi gýča a stereotypu. Chcela autorka hádam predostrieť čitateľskej obci, že súčasnej spoločnosti dominuje takzvaný hľadač a že všetci sa aj pominieme ako hľadači? Zmýlila sa, nie sme. Kopa z nás to rýchlo vzdá, lebo je to jednoduchšie. Takže ostávame akurát tak zmätení a nasledujeme dopredu vychodené koľaje...

Kto hľadá, hľadá ďalej

Od septembra, do augusta. Nevadí, že to bol čas naplnený sukničkárstvom, hedonizmom, vzývaním Erosa, vytváraním si vlastného sveta (veď už v detstve si staviame vzdušné zámky), ale to, že niekedy nestíham sledovať Willove myšlienkové pochody mi z času na čas brnkne do nosa. Pozorovala som svoju púť a môžem konštatovať štyri stupne čitateľského záujmu: 1. Fúha, taká nemastno-neslanosť v toľkých mnohých slovách sa nepodarí len tak hocikomu; 2. Zotrvačnosť; 3. Jupí, India! India? India... 4. A to ostatné... A tak hľadám a hľadám, a keď už teda niekde medzi tretím a štvrtým stupňom zalomím palicu, prichádzajú postavy, čo budia záujem – fašírka Broodje, Yeal, ktorá by si odrezala ruku, ak by ju to malo oslobodiť a Kate alias dobre mierená rada. Tieto krúžili okolo Willa akoby bol heliom ich sústavy, pričom ja som dôležitosť a výnimočnosť tohto helia skutočne nerozoznala. Aby som však nehádzala len popol na knižnú hlavu, páči sa mi, akým spôsobom Formanová zobrazila prázdnosť našich životov a permanentné hľadanie problémov a náhod, kde nie sú. To sa jej podarilo vskutku bravúrne. Zároveň sa táto bravúrnosť bila s planosťou pokusov o analýzu pravdepodobnosti „...a možno sa to tak malo stať a možno to tak malo byť.“

Summa? Neohúrilo ma to. Nechcem len konštatovania situácií a problémov, chcem riešenia. Nie instantné, ale trvácne. Nie všeobecné, ale prispôsobujúce sa požiadavkám... Už aby aj recenzent písal (a vyjadroval sa) ako politik, keď chce čítať niečo s presahom. Literárnym aj svojsky myšlienkovým. Nech už však písala Gayle Formanová o čomkoľvek, nepísala pre mňa. 

Lena Donan

Spisovateľsko-prekladateľské perly:

„...a počítače, ktoré som mohol použiť pri prezeraní internetu.“

„Rolka mi uviazla v krku.“

„...mydlová opera.“

Pretík/Prateek

Ďakujem BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Detail knihy a jej kúpu možno realizovať TU ;-)

Foto: bux.sk, kaarshad.wordpress.com,