RC_Gayle Formanová: Iba jeden rok (2)_Tour de stroskotaný život?

Po tutovkách Ak zostanem (Ikar, 2010) a Iba jeden deň (Ikar, 2013), ktoré

vydavateľstvo a kníhkupectvá mohli pomaly zaradzovať k bestsellerom, sa autorka znovu prihovára skôr mladším čitateľom alebo aj tým, ktorí ocenia odysseovské „road“ knihy, kde sa veľa cestuje, ale myseľ  hrdinu sa akoby nepohla z miesta.  Či sa znovu vyšvihne čitateľsky, to sa ešte len ukáže, spisovateľsky je to totiž už nemenný prípad. Prichádza Iba jeden rok. 

*******

Keď sa Willem preberie z bezvedomia, netuší, kde je – v Prahe, v Dubrovníku alebo doma v Amsterdame? Francúzsky lekár mu ošetril ranu na hlave, ale Willem utŕžil aj inú, ktorú navonok nevidieť, napriek tomu bolí. Mladý Holanďan je zase sám a naliehavo potrebuje nájsť dievča, peknú Američanku, ktorú pomenoval Lulu, lebo jej pravé meno nepozná. Strávili spolu čarovný deň v Paríži a niečo na tom dni – alebo dievčati – núti Willema položiť si otázku, či im nie je súdené zostať navždy spolu. Opäť sa vydáva na cesty, blúdi od Mexika až po Indiu a dúfa, že to dievča ako zázrakom znovu stretne. Ale keď mesiace plynú a Lulu mu stále uniká, Willem začína pochybovať, či ruka osudu je naozaj taká silná, ako si myslel... A čo na to geniálny dramatik Shakespeare, ktorý mladú dvojicu najprv spojil, potom rozdelil a napokon v rozhodujúcej chvíli opäť zasiahol do ich života? 
Romantické, emotívne pokračovanie románu Iba jeden deň je príbehom voľby a náhody či „nehody“, ale aj šťastia, ktoré môžeme nájsť, keď sa voľba skríži s náhodou.

******

Kto hľadá, ten nájde. Tak sa traduje stará múdrosť, aj keď sa čoraz viac možno stretnúť s modifikovaným tvrdením, ktoré je zároveň opozitom daného, že kto prestane hľadať, ten konečne nájde. (s. 151) Ja si však myslím, že zhrnúť príbeh do tohto rámca by bol holý nezmysel. A tak nejako sa z hrdinu Formanovej knihy stal nielen hľadač neznámej ženy, ktorá sa z akýchsi príčin stala jeho mantrou a cieľom, ale aj synom, čo radšej cestuje hore-dole po svete, akoby sa mal vlastnej matky spýtať, prečo nie je ako iné milujúce matky. A tiež chlap(c)om, ktorý sa radšej spoľahne na „úsudok“ mince, ako na ten svoj...

Kto sa necháva unášať svojím rokom

Predobraz takého „síkera“ nájdeme v osobe Holanďana Willema, sám o sebe prehlasujúci, že je veľmi zbehlý v konverzácii, ale na svoju matku je krátky, akoby hovorili dvoma rozdielnymi jazykmi. Nič to, že som žiadnu poriadnu konverzáciu v jeho podaní nepostrehla. Pre mňa celkovo stelesňuje knižného hrdinu (a aj človeka), akému by som sa najradšej vyhla míľovým oblúkom, aj keď v podstate to s ním neskončilo zle a aj autorka vlastne ako-tak vystihla (naschvál a či náhodou) podstatu dnešnej stratenej generácie, vytrvalej nasledovníčke tej hemingwayovskej. Čo mi prekážalo, bol jeho, a teda príbehový, priebeh - stratený v preklade. Človek, čo sa pachtí za niečím, pričom zabúda, že dnešok nepočká a ani zajtrajšok neostane navždy zajtrajškom. Ťažko sa mi stotožňuje s touto realitou. A ešte ťažšie sa mi hľadá dôvod,

prečo by som si mala zdieľať sympatiu k niekomu, kto si sám nepomôže ani keby mu riešenie spadlo pred nohy. To nie, ešte si ho rád aj odkopne ďalej, nech sa nejako tvorí tá „dynamika“ príbehu. Nejde však o to, že by ma konšternoval výber námetu, ústredného charakteru či prostredia. To vôbec nie. Ja by som si rada prečítala aj o žobrákovi zo 16. storočia, len by to muselo mať viac než sofistikovanú povrchnosť, ktorá sa na mňa usmieva ako mladá deva s krásnymi narúžovanými perami, pričom úsmev odhalí prehnité pahýle. V tomto prípade len vykonštruované (ne)možnosti trúda Willema.

Ako sa spracúva ten, kto počúva

Prvé, čo môže brnknúť do nosa je familiárnosť, ktorej uzda je nekompromisne povolená a či opisy. Prichádzajú preto, aby ozrejmili, kde sa odohrávala prvá časť a hlavne to, o čom bola. Ako nezaujatej strane, ktorá prvý diel akosi preskočila, som bola nemilo prekvapená chaotizmom, doslovným radom nesúvisiacich opisov. Zdali sa mi zbytočné, vágne a klišoidné, niekedy s nánosom moralizátorstva (viď príklad „Dni ako tieto sa ťahali celé roky. Naopak tie, pri ktorých ste túžili, aby trvali čo najdlhšie, uplynuli ako mihnutím oka“...). Až sa mi všetko zlialo do akéhosi gýča a stereotypu. Chcela autorka hádam predostrieť čitateľskej obci, že súčasnej spoločnosti dominuje takzvaný hľadač a že všetci sa aj pominieme ako hľadači? Zmýlila sa, nie sme. Kopa z nás to rýchlo vzdá, lebo je to jednoduchšie. Takže ostávame akurát tak zmätení a nasledujeme dopredu vychodené koľaje...

Kto hľadá, hľadá ďalej

Od septembra, do augusta. Nevadí, že to bol čas naplnený sukničkárstvom, hedonizmom, vzývaním Erosa, vytváraním si vlastného sveta (veď už v detstve si staviame vzdušné zámky), ale to, že niekedy nestíham sledovať Willove myšlienkové pochody mi z času na čas brnkne do nosa. Pozorovala som svoju púť a môžem konštatovať štyri stupne čitateľského záujmu: 1. Fúha, taká nemastno-neslanosť v toľkých mnohých slovách sa nepodarí len tak hocikomu; 2. Zotrvačnosť; 3. Jupí, India! India? India... 4. A to ostatné... A tak hľadám a hľadám, a keď už teda niekde medzi tretím a štvrtým stupňom zalomím palicu, prichádzajú postavy, čo budia záujem – fašírka Broodje, Yeal, ktorá by si odrezala ruku, ak by ju to malo oslobodiť a Kate alias dobre mierená rada. Tieto krúžili okolo Willa akoby bol heliom ich sústavy, pričom ja som dôležitosť a výnimočnosť tohto helia skutočne nerozoznala. Aby som však nehádzala len popol na knižnú hlavu, páči sa mi, akým spôsobom Formanová zobrazila prázdnosť našich životov a permanentné hľadanie problémov a náhod, kde nie sú. To sa jej podarilo vskutku bravúrne. Zároveň sa táto bravúrnosť bila s planosťou pokusov o analýzu pravdepodobnosti „...a možno sa to tak malo stať a možno to tak malo byť.“

Summa? Neohúrilo ma to. Nechcem len konštatovania situácií a problémov, chcem riešenia. Nie instantné, ale trvácne. Nie všeobecné, ale prispôsobujúce sa požiadavkám... Už aby aj recenzent písal (a vyjadroval sa) ako politik, keď chce čítať niečo s presahom. Literárnym aj svojsky myšlienkovým. Nech už však písala Gayle Formanová o čomkoľvek, nepísala pre mňa. 

Lena Donan

Spisovateľsko-prekladateľské perly:

„...a počítače, ktoré som mohol použiť pri prezeraní internetu.“

„Rolka mi uviazla v krku.“

„...mydlová opera.“

Pretík/Prateek

Ďakujem BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Detail knihy a jej kúpu možno realizovať TU ;-)

Foto: bux.sk, kaarshad.wordpress.com,