RC_Erik Axl Sund: Havranie dievča (1)_Keď zlo zo stránky kvapká

Ďalší severský závan sa k nám dostal. Ďalšie spisovateľské duo. Po Larsovi

Keplerovi prichádzajú Jeker Eriksson a Håkan Axlander Sundquist alias Erik Axl Sund. A márne by ste sa dovolávali niečoho iného ako kriminálky, trileru alebo psychična, lebo presne to sa vám opäť dostane. Až priehrštím.

******

Kriminálna komisárka Jeanette Kihlbergová už v praxi zažila všeličo, ale keď ju zavolajú k najnovšiemu prípadu, musí pozbierať všetky sily. V kríkoch neďaleko stanice štokholmského metra sa nájde telo malého chlapca. Mumifikované, zohavené, s početnými ranami, telo, ktoré sa bránilo útoku, dokým vládalo, ako keď v ringu bojujú na život a na smrť cvičené psy. Chlapec je pravdepodobne cudzinec „bez minulosti“, ktorý zdanlivo nikomu nechýba, a tak prípad má pre jej nadriadených i prokurátora len nízku prioritu. Jeanette sa nevzdáva, ale stôp je málo a vyšetrovanie sa komplikuje. Hromadia sa však aj problémy v súkromnom živote – manžel je neúspešný umelec a ťarcha financovania rodiny ostáva na nej.
Psychoterapeutka Sofia Zetterlundová vyšetruje dvoch klientov: Samuela Baia, detského vojaka zo Sierry Leone, a Victoriu Bergmanovú, ženu v strednom veku, ktorú v detstve týrali a zneužívali. Dvaja rôzni ľudia s rovnakým problémom – u oboch badať znaky závažnej poruchy osobnosti.
Jeanette a Sofia riešia tú istú otázku: Akému veľkému utrpeniu môže človek vystaviť druhého človeka, skôr než sám prestane byť človekom a stane sa monštrom?
Obe ženy sa zblížia, možno až priveľmi. Dokonca sa jedného dňa vyberú s Jeanettiným synom Johnom do lunaparku a zlo sa opäť priblíži, je celkom blízko...

******

Po mojej poslednej (takmer) romantickej knihe Iba jeden rok (Ikar, 2014) je to maximálny obrat v obsahu. Už aj tým, že náhoda je v Havraňom dievčati považovaná za nebezpečnú, zatiaľ čo Willem z Iba jedného roku bral náhodu za bernú mincu. Nuž, paradoxom sa nevyhneme a o to je potom zaujímavejšie porovnávať (neporovnateľné) v určitých aspektoch.

Havranie dievča začína zhurta tým, že hlavný kriminálny živel si stelie svoj pelech a my pomaly načierame do jeho myslenia. Dlho predlho však ostane jeho myseľ skrytá v akomsi opare, budeme držaní na motúziku a nech sa budeme vzpierať hocijako urputne, tak to ostane ešte ďalších tristo strán. Zato vedúca komisárka, trošku zakomplexovaná Jeanette Kihlbergová, to je hotová otvorená kniha. Celý čas môžeme hltať jej život od alfy po omegu, vytvárať si názor, obraz, čokoľvek je zapotreby, ale živel uniká napriek tomu, že sa sem-tam po kúsku čosi prevalí. V tomto si Sund dáva záležať. Šperkuje a popúšťa vlákenko za vlákenkom, ani o piaď viacej.  Ale čitateľ sa nemôže sťažovať, keďže s Jeanette žije jej stereotypný a celkom nespokojno-mizerný život. S manželom, ktorého najlepším kamarátom je gauč, s večne sklamaným synom, so spolupracovníkmi, ktorí ju pre jej veliteľské sklony prezývajú mužským aliasom a rodičmi, čo sú jej bankou... Vlastne ani nemá život. Okrem práce. No kto by na niečo takéto povedal krivého slova? Vskutku výborný základ pre silnú, atmosférou nabitú zápletku, už len pre to, že mnoho ľudí sa v tom nájde.

Keď ide všetko bokom

Veľmi skoro sa k všetkému pripletie aj psychologička Sofia (aké príhodné meno), ktorá má určitý špecifický problém – má minulosť. Preto je aj kniha príhodne rozdelená na súčasnosť,

kde sa množia mŕtvoly chlapcov akoby ich vyrábali na zákazku a minulosť, čo by nemala byť súčasťou žiadneho života. Pretože je taká ohavná, smutná, biedna a ľudsky-neľudská. Niekto by na to pohodil plecom „stáva sa“. Aj to je ľudská chudoba. No ale je to tu, je to zhmotnené v knihe a v rámci krátkych severských kapitol, to odznie akosi rýchlejšie. Takže, okrem domnelej hlavnej predstaviteľky a jej pridružených „planét“ sa centrum pozornosti presúva k zrade toho najhrubšieho zrna. K zrade na deťoch.

Keď sa práve to uvedomí, malicherne vyznieva otázka genderovej nerovnosti v práci, opilecké sklony, nezodpovednosť v manželskej sfére, finančné problémy... čokoľvek, čo sa na stránkach súbežne nachádza. Ale aj prostredníctvom „toho“ sa ten, kto číta, dostáva do mysle škodnej a už mu taká zničujúca nepripadá. Iba zničená. A nie, nevytvára si k nej žiadne sympatie, len ju dokáže pochopiť a to aj vďaka tomu, ako sa v tom dokázal Sund vyhrať. Je tu dokonca nábeh na vytvorenie empatického človeka z totálneho dreva. K čomu nedokážem byť empatická je spôsob premýšľania niektorých postáv. Ako dokážu žiť v neuspokojivom zväzku/živote/čomkoľvek a nahovárať si, že lepšie príde (samo)? Ech, čudná to realita, či už knižná, alebo tá ozajstná.

Istý čas som mala pocit, že explicitnosťou chce autor ťažiskovo zasiahnuť každého, koho môže. A postupom času mu to nijak zvlášť nezazlievam aj keby to bola pravda, pretože sa mi zdá, že s otvorenosťou sa ďalej dôjde. Treba si naliať čistého a postupovať s tým, čo je k dispozícii a neutekať od toho, neschovávať sa: pred krachujúcim manželstvom, pred zničujúcou túžbou po kariérnom postupe za každú cenu a či pred pedofíliou, lebo vždy je riešenie a východisko. Takže nakoniec spôsob rozprávania krkolomne schvaľujem. S čím už mám väčší problém je neuzavretý koniec. Viem, že je to najnovší trend, ťahať sa od knihy ku knihe a vytvárať 10-dielne opusy, ale... kniha s podobnou tematikou je pre mňa jednorazová záležitosť. Chcela som mať po tom a nemám.  

Rada by som teda chcela upozorniť čitateľa. Je to drapľavá kniha, má drsné spôsoby a môže (a či mala by) spôsobiť nepohodlie. Vytvára dojem, že v každom drieme Dr. Hyde a že každú chvíľu môže vyjsť na povrch. Kvapká na čitateľskú cestu toľko temného, že je zdravšie ju dávkovať postupne. Kniha, kde vzdialenosť niekedy znamená obrovskú blízkosť a naopak. Ale ak si pripravený, túžiš po okrajoch človečej mysle, tak nech sa páči. Havranie dievča je pre teba ako stvorené.

Krásne ďakujem BUXu za poskytnutie recenzného výtlačku. Knihu si môžete kúpiť TU. 

Foto: bux.sk, creepypasta.wikia.com