RC Review_Jonas Jonasson: Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol_Ad Absurdistan

„Nikto nevedel očariť divákov lepšie ako starý otec, keď sedel na chvastúnskej lavičke, mierne naklonený nad palicou a s ústami plnými žuvacieho tabaku.

-          Nuž ale... je to pravda, starký? – pýtali sme sa my, prekvapené vnúčence.

-          Tý, kerý povýdajú enem to, co je pravda, tých sa ani neoplatý očúvat, - odpovedal starý otec.“

Ak by sa ma niekto opýtal na niekoho, kto má dobrodružnú náturu, bez váhania by som prstom ukázala na

Allana K., ktorý v duchu svojej životnej filozofie „je to tak, ako to je a bude to tak, ako to  bude,“ vyskočil z okna a... vyparil sa. Príbeh napohľad jednoduchý, priamočiary. Možno s prvotnou túžbou upútať. Koho by nezaujal už len nadpis? Nuž, na neutralitu by určite neumrel.

!!Vychádza už 28. 5. 2013!!

Anotácia: MYSLELI BY STE SI, že sa mohol rozhodnúť skôr a mal byť natoľko chlap, aby svoje rozhodnutie oznámil okoliu. Ale Allan Karlsson nikdy dlho o veciach nemudroval.

Myšlienka sa ani nestihla usadiť v hlave starého muža a už otváral okno svojej izby na prízemí domova dôchodcov v sörmländskom Malmköpingu a vykročil rovno do záhonu. 

Pohyb mu vyšiel a nebolo to ani komplikované napriek tomu, že Allan sa práve dnes dožil sto rokov. V spoločenskej miestnosti domova dôchodcov sa asi tak o hodinu mala začať narodeninová oslava. Mal sa nej zúčastniť sám starosta. A miestna tlač. A všetci ostatní starčekovia. A všetok personál na čele s večne mrzutou sestrou Alice.

Iba sám oslávenec sa tam nemienil ukázať...

*****

Najskôr ale prichádza otázka, prirodzene. Prečo by už len starček vyskakoval z okna? Také tendencie nemávajú ani len  mládežníci, nieto niekto s toľkými krížikmi na bedrách. Motívy môžu byť, pravda, rôzne, ale azda sloboda je ten ústredný (je?). Isté je to, že jeho útek sa nebude niesť v znamení pokoja či nudných omáčok. Už od začiatku stretáva rôzne pochybné živly a akýmsi-takýmsi svojským tempom a štýlom tieto živly znáša /vysporadúva sa s nimi/ so osobitým šarmom. Netreba pochybovať ani o jeho neobyčajnosti (skúste pre nič za nič skákať v stovke z okna a nazývať sa obyčajnými – spoločnosť vám to „nezožerie“). Ale vedzte, že najskôr si musíte do povetria vyhodiť dom, inak by to nebol ten pravý štart do nezvyčajného života.

„Allan je síce starý, ale aj večne frflajúci neokrôchanec, ktorý čertovsky dobre vie, čo robí.“

Medzitým sa Allan stane hádam najhľadanejším človekom v Švédsku. S komplicmi, alebo bez nich, v každom prípade za sebou ťahá kufrík s podozrivým obsahom, s túžbou prežiť zvyšok života tak, ako ho priehrštiami užíval dovtedy. Aj keď prevažnou väčšinou bez svojho „praktického“ zavinenia. Pravý človek (s prenikavým umom, nekaleným školou) na nesprávnom mieste. Dajme tomu, že núdzu o významných priateľov preto rozhodne nemá. Že vám meno Mao Ce-tung nič nehovorí? Tak si potom spomeňte na amerického prezidenta Trumana alebo kórejského vodcu Kim Čong-ila. A ďalšie mená podobného významu by si mohli kľučku podávať. A že sa do cesty občas priplichtí slon s vlastným rozumom? Nič neslýchané.

Pragmaticko-optimistický Allan je naozaj persóna na pohľadanie. Inakosť je jeho druhým menom a svojou nechuťou hovoriť s čo i len štipkou politického, v dobe politického boja, sa preslávil na onakvejších miestach. Škoda, že sa mu apolitickú náladu nikdy nepodarilo presadiť. Ale čoby! Práve tá je zdrojom tých najparadoxnejších situácií, aké sa kedy komu  môžu prihodiť. Prešpikovanosť týmito paradoxmi hrá prím do tej miery, až si človek musí všimnúť, že Jonasson nimi mieni ČOSI povedať. Či už voči dobe, kultúre, náboženstvám, médiám, alebo proti živeniu individuálneho ako aj spoločenského molocha, to si každý dešifruje sám.

„...a šliapol do pedálov smerom na sever, pretože si pomyslel, že táto svetová strana je rovnako dobrá ako tie ostatné.“

Celá kniha je rozprávaná akoby mimochodom, čo práve tomu rozprávanému dodáva punc sofistikovanej priazne, ktorá oplýva nevídanou rafinovanosťou. Je úsporné, ale zato riadne obrazotvorné. Len tak mimochodom si tiež overíte a zveľadíte vaše dovtedajšie „rozumky“ o režimoch, historických udalostiach, ktoré sa neodohrali tak dávno, aby ich stihla zamoriť ignorancia. Nechýba ani kus čierneho humoru, nenápadného, ale o to razantnejšieho. Čo sa nakoniec (tiež akoby mimochodom) predostrie pred zrakom vnímateľa je to, že línia príbehu je premyslená a od prvého do posledného písmenka sa ako kliešť drží toho, čo chce povedať: nič nie je čierno-biele, nič nie je isté.

A hoci sa Allanove potulky najskôr javia ako odpočinkové čítanie na jedno nudné popoludnie, naskutku prichádza na zreteľ jasný výkričník, že také jednoduché to nie je. Inak povedané, v tomto príbehu môžete nájsť nevinnú paródiu, politicky angažovanú alegóriu či ságu o priateľoch, až máte nakoniec nutkanie sa spýtať: A je to pravda? To, milý čitateľ, posúď sám.  

„Allan pochválil Herberta za dobre vykonanú prácu a skvelý herecký výkon. Herbert sa začervenal, chválu odbil mávnutím ruky a pridal komentár, že nie je také ťažké hrať hlupáka, keď ním je. Allan povedal, že nevie, aké ťažké to môže byť, pretože tí hlupáci, ktorých doteraz v živote stretol, sa všetci pokúšali hrať opak.“

Ďakujem vydavateľstvu Ikar za poskytnutie recenzného výtlačku!