Brendon Wood a iný svet (1.)

Či mi niekto uverí, alebo nie, rozhodla som sa zverejniť moje pokusy o akýsi-takýsi fantasy román (v lepšom prípade dlhšiu poviedku). Samozrejme na pokračovanie, toľké haldy naraz by hádam nikto nezvládol. Aj keď treba priznať, stále žije svojím životom a ani omylom nie je dokončený. V každom prípade a vždy budem rada, keď si niekto nájde čas a dá vedieť, akým dojmom môj výtvor pôsobil. Ak aj nie, dávam na známosť, že pokračovanie bude každý nový pondelok. Dosť však bolo rečí, ide sa na vec!

O čo ide? 

Anotácia (tá najprvotnejšia): Mladík Brandon vedie klasický, miestami dobrodružný školský život, kým sa v istom čase neobráti úplne naruby. Má opustiť všetkých, lebo nie je ten, za ktorého sa celý čas považoval. Matka ho zradila, má opustiť všetko, čo pozná a bojovať za niečo, čo nie je jemu vlastné. Bude vedieť čeliť novej realite?

******

Bolo krásne ráno, no Walterova ulica nejavila žiadne známky života. I keď sa na nebi zapelešili len kde tu nejaké ovečky, ulicou nebrázdil takmer nikto. Len vtáčiky sem tam začvirikali, akoby sa ani im nechcelo vhupnúť do súkolia činnosti. Aspoňže domy stáli na svojich obvyklých pozíciách a vystavovali na obdiv svoju všednú stereotypnú tvár, akú možno spozorovať v akejkoľvek inej časti mestečka Stoneborg. Po iné dni sa táto všednosť stráca pod nánosom detskej hravosti, džavotu a všakovakého kriku, aj keď dnes tomu tak nebolo. Pravda, panovali ešte skoré ranné hodiny, ale aj tak, kedy takáto drobnosť odradila detiská? Napriek tomu, akejsi sklesnutosti okolia, nemenil sa fakt, že v jednom z tých fádnych rodinných domov býval Brendon Wood. Štrnásťročný, navonok celkom normálny chlapec. Blonďavé vlasy mal vždy vzorne upravené, na to jeho matka dbala asi najviac, hoci jemu tým len zvyšovala tlak a vháňala hromy a občas aj blesky do očí. Často mu po nich prešla rukou, aby sa presvedčila, že ich má tak, ako ráno. V každom prípade, do školy s ním chodiť nemohla, a tak mu každé ráno prízvukovala, nech sa po každej hodine beží pozrieť do zrkadla. Keby len vedela, ako si jej syn berie k srdcu jej vzácnu radu! Lenže takú moc nemala. Radšej ju v určitých momentoch nepočúval, inak  by mu praskla hlava z toľkých prehnaných rád. Keď si však pomyslel na pedikúru a rôzne wellness programy, vedel, že na tom ešte nie je tak zle. Veď čo, išlo len o vlasy.

Štvrtok sa, teda, začal. Lenivo, ale predsa. Ani Brendonovi sa akosi nechcelo do ničoho. Keby nemusel, okom by nepohol. Bonusom sa neskôr, keď to bolo nutné, stal jeho odraz v zrkadle po návšteve kúpeľne. Vyzeral ako po najväčšej pyžamovej party v krajine. Dôvod by sa, veru, našiel. Do neskorej noci pozeral svoj obľúbený film Statočné srdce. Ako len ho mal rád! Ani mladý vek mu nezabránil pochopiť úžasné posolstvo slobody, lásky a oddanosti. A teda mu kruhy pod očami svietili ako maják. Kruhy pod očami a on, nešlo to dokopy. Ani nie o päť minút do jeho izby vtrhla matka v plnej paráde a v protiklade s vpádom riekla milučko ako med:

„Hééj, spachtoško, zobuď sa!“

Tento spachtoško radšej úporne žmúril oči, aby sa vyhol akejkoľvek aktivite a odpovedi tobôž. Očividná nevšímavosť zo strany syna ženu neveľmi potešila, a tak sa milý hlások v okamžiku zmenil na hlásnu sirénu.

„Zobuď sa! Za chvíľku ideš do školy!“

Čo tam po tom, že škola je len pár minút od domu. Ale to už Brendon sedel na posteli ako prápor vo vetre a pani Woodová, potešená zmenenou reakciou, sa pousmiala.

„No konečne, ty spachtoš. Nebodaj si si myslel, že nepôjdeš do školy?“

Radšej neodpovedal, vedel o jej schopností prekrúcať si slová svojským spôsobom. Napriek jeho počiatočnej snahe, vstať musel a aj vstal.

„Hej, hej, veď už idem.“

Optimizmus z neho kedykoľvek lietal na všetky strany, v tom sa mu ani prskavka nedokázala vyrovnať. Ešte raz sa zacerila a už jej nebolo. Víchrica by neodišla skôr. Mladému nezostávalo nič iné, len aby spravil to, čo už sám slovne potvrdil. Nijak zvlášť však jeho končatiny nechceli dobrovoľne spolupracovať, ale aj tak sa dopracoval do kúpeľne sídliacej hneď vedľa jeho izby. Keď bol ako-tak prebudený, už len tým pohľadom do zrkadla, a ovlažený studenou vodou, zbehol drevenými točitými schodmi dole, rovno do kuchyne, kde ho mama skoro zniesla zo sveta otázkou o škole, aj keď na ňu bol pripravený. Ako vždy.

„Dúfam, že si sa učil?“

Brendon sa len čudoval, ako môže mať niekto tak zavčasu ráno dobrú náladu. Nemohol tvrdiť, že sa to nedá, pretože jeho dobrá mama toho bola dnes žijúcim dôkazom. Samý úsmev, cerenie a milo naladené otázky.

„Jasné, že som sa učil, dnes máme, predsa, písomku z algebry a McPharren by ma, obrazne povedané,“ mierne rozhodil rukami, pričom ešte stihol ukázať, aký trest by ho neminul, „zaškrtil, keby som to pokašlal. Aj tak som také niečo nemal v úmysle.“

Popri rozprávaní sa v duchu rozhodoval, čo by dnes mohol dopriať svojim chuťovým pohárikom. Siahol po chlebe s marmeládou a spravil dobre, sliny sa nezbedne zbiehali a čakali, kedy sa budú môcť premiesiť s tou pochúťkou. Tak si teda natrel a hodnú časť odhryzol.

„Len sa najedz. A ako sa vlastne skončil ten film, Matrix myslím, čo si včera pozeral?“

Odhliadnuc od toho, že Matrixom vlastne jeho filmový večer len začal, začalo mu byť niečo podozrivé, skrátka na tomto obraze jeho matky niečo nesedelo. Opäť premýšľal. Žiarivé úsmevy skrývajúce akýsi kŕč, napätosť. Alebo mal len preludy vyvolané nedostatkom spánku? Skúsil.

„Mami? Je všetko v poriadku?“

Foto: hazelmitchell.blogspot.com